Vivre sa vie
Žiť svoj život
My Life to Live
Režie:
Jean-Luc GodardScénář:
Jean-Luc GodardKamera:
Raoul CoutardHudba:
Michel LegrandHrají:
Anna Karina, Paul Pavel, Sady Rebbot, Peter Kassovitz, Jean-Luc Godard, Jean-Paul Savignac, Henri Attal, Gérard Hoffman, André S. Labarthe, Dimitri Dineff (více)Obsahy(2)
Nana (Anna Karinová) je krásná dvacetiletá Pařížanka, která záměrně opustí svého manžela i malého synka, aby se mohla stát herečkou. S tím málem, co si jako prodavačka vydělá, se však nemůže pustit do uskutečnění svého snu, a proto se rozhodne získat peníze prostitucí. Brzy se jí ujme pasák Raoul, který ji naučí všechny triky, bez nichž se v tomhle byznysu neobejde. Po čase se Nana zamiluje do mladého umělce a pokusí se s prostitucí skoncovat. Raoul však nehodlá pustit jednu ze svých nejlukrativnějších komodit z ruky... (HBO Europe)
(více)Videa (1)
Recenze (57)
Zrejme najzvláštnejší pohľad do súkromia prostitútky. Občas to príde až tragikomické ( posledné sekundy filmu ), ale väčšinou nás režisér až nechutne realisticky ( nemyslím tým explicitné zábery, ktoré v tom období nemali šancu zhliadnuť svetlo sveta ) zoznamuje s pouličnou prácou jednej krásnej dievčiny. ()
Karina klopí zrak k desce stolu, stydlivě i zahloubaně – v obou polohách rovnocenně neodolatelně -, zatímco v pozvednuté ruce (loket nonšalantně opřený o stůl) vyvažuje zapálenou cigaretu. Vznešenost této pózy však podvrací způsob, jakým krčí ramena (jejich zvláštní sklíčenost jakoby opisuje bolest v pohledu), přičemž palcem pozdvižené ruky si ještě stačí nedůtklivě pohrávat s malíčkem. To vše není typické jen pro Nanu, hrdinku smutné postavy, kterou zde Karina ztvárňuje, ale i pro její zbylé godardovské role a obrazy. Děvčátko a femme fatale v jednom těle. Naivita vedle zralosti. Rozjívenost vedle vyzývavosti. Křehkost vedle rozhodnosti. Dvojakost byla vždy součástí jejího naturelu i vizáže. Proto se mnohdy zdá, jakoby vystupovala před své herecké masky a dvojnice – a stávala se sama sebou. Veškerá gesta a pohyby (ať už jde o chůzi nebo tanec) provádí přirozeně, nenuceně, s lehkostí jí vlastní. Pokaždé však stejně rozporně; s děsivou osudovostí i přezíravou nedbalostí zároveň. Takové je její kouzlo. (celý text) ()
Podtitul filmu - Nikdo mě nemá rád. Silná melancholie, pomalu rozlévaná po "šedesátkové" Paříži. Městě plném cigaretového kouře, historicky provařených uliček a jejich obyvatelek i nedosažitelných nadějí. Duší nevinná a přemýšlivá kráska pomalu, ale jistě, klesá v pařížském bahně, ze kterého se občas nelze dostat, zvlášť, když jste tzv. "na prodej". Velmi citlivý a přitom drsný příběh, plný opravdových slz i inspirativních myšlenek, se odehrává v autentické dobové atmosféře, je úžasně nasnímaný a doveden do dokonalosti posmutnělou, doprovodnou melodií. Nádherné vyobrazení posmutnělé krásy a svobodná filmařina od srdce. (Challenge Tour 2015). ()
Do kapitol poskladaný osud mladej ženy, ktorá presne nevie čo chce, túži po kariére herečky a končí ako tovar. Formálne členenie filmu a názvy jeho 12. častí pripomínajú štýl dánskeho režiséra Larsa von Triera, ktorý si zvykne členiť svoje filmy obdobným spôsobom. Godard sa pohral sa s kamerovými strihmi, spôsobom zobrazenia dialógov, dokumentárne chladným popisom kariéry pobehlice či filozofickým rozhovorom so starým mužom. Humoru je poskromne, celé je to skôr pocitovo vážne, zároveň s pomerne veľkým množstvom jalových kecov. Ich charakter a myšlienková hĺbka je takého chrakteru, že zvykne vyšumieť z hlavy ešte pred skončením filmu. To, čo ostáva, je príjemný pocit zachytenia ženskej nestálosti spojenej s naivitou mladosti vedúcej k drsnému koncu, stojacemu v ostrom protiklade s filozofujúco - impresívnym dejom. Kvôli formálnym ozvláštneniam, cigaretovým scénam a pripomenutiu si niektorých úryvkov z dialógo/ monológov stojí film rozhodne za opakované pozretie. A ako tu už ktosi napísal, takto poňatému filmu, kvôli potrebe sústredenejšieho vnímania svedčí maximálne 80 minútová dĺžka. ()
Galerie (18)
Zajímavosti (9)
- Godard se netají inspirací ve "zcizovacím efektu" G. Brechta. Proto ve snímku mluví postavy zády ke kameře, dívají se přímo do objektivu, používají se mezititulky apod. (Hwaelos)
- V posledním obraze projíždí Nana v autě okolo kina, v němž hrají Truffautův snímek Jules a Jim. (Hwaelos)
- Anna Karina velkou část svých textů improvizovala. (Hwaelos)
Související novinky
Zemřel režisér Jean-Luc Godard
Na filmovém nebi nad Francií dnes přibyla další velká hvězda, ve věku 91 let totiž ve Švýcarsku zemřel významný francouzský režisér, scenárista, střihač, herec, producent a jedna z nejvýraznějších… (více)
Veľmi dlho som premýšľal, aké slová použiť pre vyjadrenie toho, čím Vivre sa vie: Film en douze tableaux podľa môjho názoru jednoznačne je. Ako jedno z najjednoduchších riešení tohoto problému núka sa možnosť parafrázovať slová Anninej priateľky: "Príbeh je hlúpy. Ale je skvele napísaný." V podobe vzťahujúcej sa na film by zneli asi takto: "Príbeh je jednoduchý. Ale je skvele vyrozprávaný." Godardov skromný projekt je v skutočnosti veľmi premysleným a na prvotné uchopenie neľahkým dielom, ktoré je k divákovi netaktné. Spôsobené je to komplikovanou štruktúrou - mechanizmom, v ktorom žiadne koliesko nemá navrch, zároveň sú však všetky zásadné. Úvodným kapitolám dominujú dlhé jednozáberovky a úžasne úsporná strihová skladba. Neskôr kamera začína opisovať vzdušné elipsy a bez jediného zbytočného strihu strieda pohľady medzi svetom vnútri a tam vonku, za výkladom obchodu. Po vzore Občana Kanea často na postavy hľadíme od chrbta a ich tváre len nezreteľne zahliadneme v odraze zrkadla v bare. Do toho neustále plynú rozhovory, stretnutia. Ona netaktnosť spočíva v spôsobe rozprávania cez obrazy; divákova pozornosť je neustále zmietaná medzi príbehom a audiovizuálnymi vnemami, ktoré mu Godard nenútene podsúva. Treba si povšimnúť zaujímavej myšlienky, mám oceniť nevšednú kompozíciu či pohyb kamery? Vybrať si vždy môžeme len jeden prvok. Neskôr sa pridáva aj výrazná hudobná zložka, náznaky tanečnej choreografie; zároveň však v druhej polovici dáva Godard čoraz väčší dôraz na dialógy a myšlienky, ktoré dostávajú v jednej konkrétnej časti až filozofický podtón. Jedna kapitola je zasa naopak ozvláštnená recitovaním zo zákona o prostitúcii, počas ktorej obraz rozpráva úplne odlišný dej ako dialóg. Nedá sa preto povedať, že by Godardov tretí celovečerný film exceloval v jednotlivostiach - paradoxne v opozícii k rozdeleniu na 12 kapitol - obrazov je silným celkom, ktorý však toho ponúka až príliš mnoho v jednu chvíľu. Otázka je, či tento pokus naznačiť, že je Vivre sa vie: Film en douze tableaux filmom zámerne predurčeným na opakované zhliadnutie pohľadom správnym, alebo jednoduchým nepochopením tak úhľadného príbehu naivnej, ale dospelej a kompletnej ženy, ktorá sa nedokáže vymaniť zo všedného života, plného utrpenia. Nasledujúca časť obsahuje spoilery. Iste, rozumiem alegórii Nany ako Godardovej modernej Johanky z Arku, silnej ženy, ktorá však neunikne trpkému osudu, ocitá sa v moci mužov, ktorí nepoznajú zľutovanie a umiera mladá. Nemyslím si však, že táto doslovná analógia je práve tým, čo chcel dosiahnuť. Koniec spoilerov. Nazdávam sa, že je v rámci francúzskej nouvelle vague tento Godardov príspevok malou, umiernenou a ľahko prehliadnuteľnou vnemovou revoltou. Všedným, ale zvláštnym obrazom vo výklade filmového umenia, nad ktorým by návštevník v galérii strávil dlhé hodiny objavovaním stále nových detailov, slov, myšlienok a súvislostí. Poctou nemému filmu začínajúc a podobnými pokusmi o výklad tohoto impozantného, byť príjemne krátkeho diela písaného autorským tesnopisom zďaleka nekončiac. Po Alphaville, ktorý pre mňa zostáva nevylúštenou hádankou sa zdá, že s Godardom predsa len nebudem mať až taký problém. 85% () (méně) (více)