Šiesta veta

Hedka

Výrazne inteligentná, osamelá, zásadová, túžiaca po láske a uznaní, zatracovaná pre svojskú excentricitu v dedinskom prostredí, reálne kritická – to bola Božena Slančíková Timrava, moja slovenská Jane Austen (aj keď o viac ako sto rokov mladšia), častá spoločníčka mojich študentských rokov. Tešila som sa na tento životopisný film, ale bohužiaľ, nenaplnil moje očakávania. Najmä scenár. Škoda, že ho autorka nekonzultovala s pani Arou Petrivaldskou, Timravinou neterou, ale viac využila názory dedinčanov. Timrava nebola medzi dedinským ľudom pre svoj kritický pohľad veľmi obľúbená. Herecký výkon mne absolútne neznámej maďarskej herečky Eriky Oszdy (Timravy) bol naozaj slušný, ale tentoraz mi vadila (nielen) slovenčina pani Jiřiny Jiráskovej (alias Emy Goldpergerovej). Jej samotná úloha bola dosť kontroverzná. Neprirodzene tragikomická, trúfam si povedať až dehonestujúca. Ema Goldpergerová, táto nie celkom známa, ale predsa významná slovenská osobnosť by si zaslúžila inú, dôstojnejšiu prezentáciu. Autorka scenára tu znovu použila neobjektívny a jednostranný pohľad dedinčanov. Nechápem prečo... Napriek tomu: za námet, za réžiu, za autentické pohľady do prostredia, v ktorom Timrava žila a tvorila, za herecké výkony a hlavne z lásky k samotnej Timrave – takmer maximum. A aby som nezabudla pochváliť autora hudby Svetozára Štúra. Zaujímavo sa tu "pohral" s Mahlerom a vdýchol filmu jemnú poeticko - melancholickú atmosféru. Veľmi dobre!(17.7.2011)