Správce Sanšo

Sanšó dajú se může pyšnit spoustou hezkých obrazových kompozic - práce kamery mi nejednou připomněla Hiroši Segawu -, méně pyšnit už se může ohromnou dávkou naivního idealismu, jenž je viditelný na míle daleko. Z nevyzpytatelného sluhy jménem morální ponaučení se stal špatný pán, který si necitlivě podrobil celý film. Vyjadřuje schopnost člověka zachovat si [tvrdě vkořeněné, chtělo by se říct] morální postoje bez ohledu na vnější okolnosti a položit za ně i svůj život. Tak jest vznešeně řečeno, že jsou postavy černobílé až hanba a jejich jednání příliš přesvědčivosti neskýtá. Mladík se z dlouholetého přijmutí sadomasochistické povahy / morálky rozpomenul na ideály mládí během jediného záběru a jeho resocializace z kasty otrocké do šlechtické neproběhla o nic pomaleji. Též mě fascinovalo, že mu během 10 let tvrdé otročiny nikdo nesebral (jistě ne právě levnou) sošku, kterou nosil v měšci na krku. Umím si představit filmy, u nichž by podobné nedostatky byly omluvitelné, ale film tak nerafinovaně moralisticky zaměřený by se měl opírat alespoň o uvěřitelné postavy. Za takových okolností byly nějaké mé sympatie k nim a jejich osudům vyloučeny a nebýt vizuální stránky, zapomněl bych na Sanshô dayû ještě před koncem titulků. Také je vám nepříjemný častý výskyt slova "morální"? (24.03.2008)

Přestože Mizoguchi údajně toto své dítko neměl příliš v oblibě (prý proto, že jej produkce donutila zaměřit se na příběh unesených sourozenců, na úkor jeho původního záměru, klást důraz především na postavu otrokáře Sansha), jde podle mě (samozřejmě spolu s Ugetsu, s nímž byl mmch rovněž nespokojen) o jedno z jeho nejlepších děl - některé scény jsou až magicky precizní, se schopností vtisknout se hluboko do paměti. Podobně jako v Ugetsu, i zde je až zarážející, jak dokonale může fungovat dílko v podstatě tak obyčejné a přímočaré... (16.04.2009)

Japonci majú radi svoju históriu a dôkazom sú aj ich prepracované úspešné snímky. Príbeh zotročenej rodiny je podobným, môže sa však pochváliť aj skvelým hudobným doprovodom a emotívnou rovinou. Kvalitne natočený silný film má však aj slabiny a tou je dĺžka a v mnohých prípadoch naivita správania sa niektorých postáv. (02.11.2013)

Tiež si kladiem otázku, ako by sa s tým dopracovalo Mizogučiho majstrovstvo bez zásahov cenzorov. I tak je ale Sanšo zlatou ukážkou disproporcie všetkých druhov emócii i hlbokej sebareflexie národných dejín. Takisto odmení iba pozorných a načúvajúcich, než buranov a nechápavých bez zmyslu umeleckej krásy, ktorá tak umocňuje všetky esteticko-humánne zložky do tých najsamlepších výšin. Prenádherne natočená legenda utrpenia a krutosti svojej doby, púť života premien a stretnutí. Miestami sa nato paradoxne ťaživo nahliada, to ale skrátka patrí k tým naj filmom bezozvyšku. V niektorých momentoch sa môže kľudne stať, že vám ustane hrdlo a dych, pokiaľ si budete vedieť túto smutnú odyseu vychutnať http://www.9em.sk/?p=3389. (28.05.2015)

O Kontrolórovi Sanšoovi, je priam úplne najideálnejšie si dopredu vôbec nič podstatné nezisťovať, maximálne snáď len to, kto ho vlastne zrežíroval, ďalej, v podstate, ktorí herci si v ňom zahrali, alebo poprípade, aký kameraman je pod ním podpísaný...? Či dokonca ešte, o čom by mal zhruba pojednávať? • V poriadku, nakrútil ho teda renomovaný režisér Kendži Mizoguči (zrejme druhý najznámejší/najvýznamnejší režisér hneď po Akirovi Kurosawovi, alebo až, povedzme tretí v poradí, po Jasudžiróovi Ozuovi?, skrátka, ale všetci traja jednoznačne patria k „režisérskym kráľom”, priamo pochádzajúcich z krajiny vychádzajúceho slnka), pričom si začínam pomaličky uvedomovať predovšetkým to, že je mi proste tento číri "autorizmus" z tvorcovej strany, čoraz sympatickejším a bližším, až by som normálne povedal, že je takmer na rovnakej úrovni môjho najobľúbenejšieho japonského režiséra, i keď ich celková práca, nie je zakaždým identická, Mizoguči skôr preferuje - silné, ženské charaktery/(anti)hrdinky, pritom zrovna v tomto prípade, podľa mňa, tomu tak tentoraz, stopercentne nebolo! • I keď práve vďaka obsadeniu spoľahlivej Kinujo Tanakaovej, by tomu tak najskôr malo byť, no či aj nakoniec bude, túto odpoveď predsa trochu zamlčím, aby som tým dosiahol väčšie napätie pre nasledujúcich divákov, ktorým, vskutku, toto - majstrovské a strhujúce dielo, veruže, vrelo odporúčam! Totižto, okrem tejto dvornej herečky, sú k dispozícii i ďalší, vynikajúci herci, ktorí ju môžu miestami kľudne zastúpiť, ak by náhodou nebola zrovna po ruke, t.j. pred touto kryštalicky čiernobielou kamerou Kazuoa Miyagawu. • Áno, tým sa následne a konečne dostávam i ku Jošiakimu Hanajagimu & Kjóko Kagawaovej, ktorí dostanú svoj potrebný, herecký priestor, v ktorom sa dokážu nielen bravúrnym štýlom pohybovať, ale zároveň ho tiež vedia i patrične ovládať. • A napokon, aby som teraz zbytočne priveľa "nespoileroval", tak trošku načrtnem formu, spočívajúcu v tom, že sa neustále vyvíjala, zlepšovala a zdokonaľovala, jednoducho povedané, stále ma mala čím osloviť, pritom, zase, čo sa týkalo toho celkového obsahu, o tom by som nechcel prezradiť ani tú „najmenšiu indíciu”, vari iba to, že sa zaoberala dobovým otroctvom, kedy režisér pomocou filmovej optiky, navštívil hodne dávne obdobie, ktoré by si asi každý netrúfol zobraziť - v presne takejto unikátnej podobe, na akú som možno nebol ihneď pripravený. • Čoskoro som sa s ňou našťastie rýchlo stotožnil, vrátane všetkých účinkujúcich, a taktiež i titulnej postavy, a k tomu aj zaujímavého diania, ktoré pôsobí až prekombinovaným spôsobom, ale na základe všetkých týchto (z)dramatizovaných udalostí, sa tomu ani nedalo akosi príliš extra čudovať, len to akceptovať, naplno sa tomu celý odovzdať, a rovnako sa kochať neuveriteľným, filmárskym umením. (12.01.2023)