Povídky o bledé luně po dešti

Obsahom jednoducha, no napriek tomu prenadherna "rozpravka pre dospelych". Pribeh riesi zakladne moralne otazky (tuzba po slave, po peniazoch) a to nijak komplikovanym, ci inovativnym sposobom. Sila, ci lepsie povedane krasa filmu spociva prave v onej jednoduchosti a pravdivosti "posolstva" doplneneho o tradicne naprirodzene japonske motivy, ktore pribehu predavaju onu rozpravkovost, ba dokoca miestami az silnu horrorovu atmosferu (uzasna ducharska cast pribehu). Atmosfera tychto tradicnych japonskych pribehov je naozaj neopakovatelna. (10/10) (13.08.2008)

Dvě povídky ze sbírky Akinari Uedy filmovým zpracováním dost tratí. Byla vypuštěna jemná ironie a příjemně kousavý nadhled a zůstala jen velmi jednoduchá moralita o pravých hodnotách v životě prostého člověka. Nenadchne ani výtvarným zpacováním, kostýmy byly možná nominovány na Oscara, ale mne tedy převážně rolnické hadry, které na sobě mají herci, nikterak neoslnily. Vlastně mi nejlepší a nejhezčí na celém filmu přišel jeho náhodně objevený obal DVD. (15.07.2007)

Nádherně poetické vyprávění s jistými pohádkovými rysy. Všechny postavy se na svět dívají jakoby naivně, zjednodušeně, dětsky. Za dospělost budou muset hodně zaplatit. Mix realistických prvků života na japonském venkově, s pohádkovým světem duchů, který dokáže velmi nepříjemně mrazit. Příběh (obsahuje spoilery!) : Hrnčíř jde na trh prodat své výtvory, manželku nechá na vojáky pustošené zemi. Ve městě se však zamiluje do dívky, a na manželku i dítě zapomene. Nakonec však zjistí, že dívka je duch, připoutala ho k sobě magickými silami. Když uteče a vrátí se domů, zjišťuje, že manželka zemřela, a o dítě se zatím staral někdo jiný. (08.05.2006)

Silný snímek, který je sice z minulosti, ale je o současnosti, je sice s duchy, ale pořád je o skutečných osobách a osudech, které jsou silně realistické. Tohle je film, který vás dostane svou přímostí, svým fantasy pojetím, které se neskutečně přetavuje v realitu. Krásná ukázka toho, jak žánrová směs v japonském provedení fungovala už dávno. (02.12.2014)

Vo feudálnom Japonsku to v 16. storočí maximálne vrie, keďže je obdobie občianskej vojny, a tak sa snáď všetci prostí ľudia najviac obávajú zrovna toho, že ich to priamo ohrozí, a k tomu i automaticky poznačí, no zároveň je táto epocha bohatá i na všelijakých, šikovných remeselníkov, alebo aj na obávaných samurajov, ktorými sa to v tomto okolí, "pravdepodobne" len tak hemží... • Hrnčiar Gendžuró, bývajúci v provincii Omi, a to neďaleko jazera Biwa, sa najskôr zaraďuje k prvej kategórii, zatiaľ čo jeho sused Tobei, túžiaci sa stať samurajom, by mal patriť až do tej druhej kategórie, pričom by sa dalo celkom podotknúť i to, že sa tieto dve "vlastnosti", budú následne medzi sebou nielen križovať, no rovnako sa taktiež medzi sebou, povedzme, i vzájomne dopĺňať? • Osobne sa mi (viacej) javil byť zaujímavejším príbeh prvého z nich, nakoľko bol príliš ambicióznym a ziskuchtivým súčasne, za koho sa síce vôbec nepovažujem, ale i napriek tomu, mi je prvá vlastnosť - vskutku veľmi blízka, no zas to extrémne s ňou nepreháňam, čo sa jednoznačne ale nedá povedať o tomto šikovnom majstrovi-odborníkovi, ktorý si myslí, že práve vďaka jeho šikovným rukám a výrobkom z keramiky, pozostávajúcich z hrncov a rôznych šálok (trebárs na saké), by mohol rozprávkovo zbohatnúť, o čom jeho srdce neustále priahne, a to ani nehovoriac o všetkých potenciálnych "kupcoch", ktorí by dokázali oceniť naprostú kvalitu, čo je v podstate priamou vstupenkou k naprostému obratu doterajšieho spôsobu života. Možno títo dvaja protagonisti budú zo začiatku spoločne spolupracovať, ale tiež jestvuje možnosť, že každý z nich - nakoniec pôjde svojimi vlastnými chodníčkami, kedy to konečne začína byť poriadne zaujímavé, až by som normálne povedal, že v druhej polovici, nastáva, akýsi, kľúčový okamih v podobe práve nastávajúcej - mimoriadne mysterióznej atmosféry, kde mi nebolo úplne všetko, pravdupovediac, jedno. • Japonská kinematografia, tak to nie je vždy iba o mojom veľkom obľúbencovi Akirovi Kurosawovi, ale ako ďalej postupne zisťujem, tak aj o mnohých iných, nemenej talentovaných režiséroch, ako napríklad Kendži Mizoguči, s ktorým sa stretávam vôbec po prvýkrát, a dúfam, že nie naposledy, lebo ma jeho počin Ugecu monogatari - nadmieru oslovil, aj keď "orientalizmus", nie je zakaždým mojou vyhľadávanou lokalitou, tak mu dám určite ešte niekoľko vhodných príležitostí, aby som sa s ním skrátka trochu lepšie zoznámil. Mimochodom, tento snímok mi doteraz nebol neznámy, ba práve naopak, len som sa k nemu akosi nevedel poriadne odhodlať, čo spätne trošku ľutujem, že som si naň už dávnejšie nenašiel čas. • Samozrejme, že nie je plne "dokonalý", ako by sa mohlo zdať, ale je až natoľko fascinujúcim, že mu treba dať šancu i napriek niektorým "chybičkám na kráse", ktorých zasa nie je toľko, aby vás napokon mohol celkom odradiť, dokonca mu ani veľa nechýbalo k plnému hodnoteniu. Toto musíte vidieť predtým, než umriete. (29.12.2022)