Pather Panchali
Song of the Road
Obsahy(1)
K významné osobnosti indické i světové kinematografie, Satjádžitovi Rájovi, jehož šedesátiny připomněl časopis Film a doba v 5. čísle letošního ročníku, se vracíme výňatkem ze scénáře k jeho dnes už klasickému filmu Žalozpěv stezky (1955) prvnímu dílu trilogie o Apuovi. Námět filmu poskytl bengálský spisovatel Bibhútibhúšan Bandjopádjáj (1899 až 1950) svým stejnojmenným románem (doslovný překlad původního názvu Páther pánčálí zní Písnička na cestu, avšak titul Žalozpěv stezky je už pevně vžitý). V nevzrušeném sledu událostí na indickém venkově v rozpětí asi šesti let kolem první světové války; drobné sousedské rozhovory i rozmíšky, každodenní práce i krajina, střídání ročních dob, probíhají v klidném tempu stejně jako existenční problémy, vzácné chvíle slavností, narození či smrt. Atady se staneme svědky počátku příběhu malého Apu, jeho prvních dětských krůčků do života. Otec Haríhar je nereálný snílek, chce se proslavit jako spisovatel, živí se příležitostně jako přednašeč a vykladač náboženských textů. Na dům a pozemek, zděděný po předcích, se vrší dluhy. Odchod do Váránasí, kdysi pře Apuovým narozením, nic nevyřešil Haríhar je většinou mimo domov, o Apua a jeho sestřičku Durgu se stará pokorná, utrápená matka Sarbodžája. Pak je tu ještě vzdálená příbuzná, stará Indír, sousedé, jejich děti celý ten svět, který v závěru Apu s rodiči opouští vstříc osudu, jejž pak líčí další dva díly trilogie Nezdolný (1956) a Hlas krve (1959). (oficiální text distributora)
(více)Videa (2)
Recenze (17)
Přirozené a opravdové, jak jen život sám může být. Pather Panchali zahrnuje obrovskou paletu emocionálních momentů, s kterými se dá ztotožnit bez ohledu na původ nebo víru. Nejsilněji na mě zapůsobila postava staré tety a pak závěr, kdy malý Apu svým činem, provedeným s dětskou bezprostředností, projevil oddanou lásku ke své sestře. Nezapomenutelný film. ()
Vynikajúca filmárčina, prakticky okamžite som bol vtiahnutý do srdcervúceho, hlboko ľudského príbehu jednej chudobnej rodiny v zastrčenej indickej dedine. Postavy sú neskutočne živé, divák s nimi dokáže sympatizovať, čomu napomáhajú autentické a civilné prejavy hercov-nehercov. Väčšinou sú to veľmi dobrosrdeční ľudia, otec je veľký dobrák, matka síce prísna ale strašne obetavá a tie deti si jednoducho musíte zamilovať. Nádherné zábery indickej krajiny, skvelo zakomponované do príbehu (ako kontrast k tej strašnej chudobe), vytvárajú spolu s podmanivou hudbou (skvelý Ravi Shankar), exotický a veľmi sugestívny dojem. No a ten úžasný, nesmierne dojímavý záver, nenechá jediné oko suché. ()
Ďalšia zžieravá sociálna dráma, tentokrát z Indie. Nejedná sa ale o citovo vydieračskú depresiu, Ray sa totiž snaží ukázať život na indickej dedine aj s jeho každodennými udalosťami. Ono ak deti vyrastajú v chudobe a nič iné nepoznajú, tak ani nemajú s čím príliš porovnávať. Lenže hlad je niečo, čo sa odvíja nielen na psychike ľudí, ale aj na medziľudských vzťahoch, pretože ak ste zúfalí, príležitosť vás núti byť zlodejom. Deti sú zlaté, starká vyvoláva súcit a žene držíte palce, aby to jej mužovi v meste so zarábaním peňazí išlo lepšie. Do filmu sa ale najmä vďaka jeho exotizmu našincovi ťažšie dostáva, niekoľko scén ale tvorí akýsi most medzi Rayovým pomalým štýlom a našim tradičným chápaním filmového rozprávania. ()
Krásny humanistický pohľad až k zákutiam chudobného indického života očami dokumentárnej optiky (podobne ako Renoirova Rieka 1951). Avšak, narozdiel od Rieky sa toto dielo výrazne líši a to nielen čo sa týka obrazovej kompozície a spôsobu reči. Rayovo rozprávanie je úzko previazané s nízkou sociálnou vrstvou, na ktorú nepoužíva politické parametre, ale zaujíma ho najčistejšia ľudská rovina. Matka detí s manželom trpí v materiálnej rovine, deti, nakoľko prechádzajú detstvom ešte neupustili hravosťou a poznávaním okolitého sveta. Preto je tento skvostný príbeh tak nádherne poetickým a symbolickým vo svojich neexpresívnych okienkach, pretože javí a odráža svet naplnený radosťou z kvapkajúceho dažďa a zároveň súcití s krutými pomermi, ktoré naše postavy dovádzajú k neriešiteľným strastiam. Lyrickým podtónom sa formálna stránka približuje talianskemu neorealizmu a dodáva dielu preto stotožniteľnejší význam. Detailizácia jednotlivých zložiek a bohatá výtvarná poetika vás skutočne ponorí do deja v neopakovateľnej podobe, až natoľko je Pather Panchali výnimočným filmom. Odráža život bez akýchkoľvek bočných konzervantov. Výborná práca so zvukom je podopretá skvelou čiernobielou kamerou a Rayovym unikátnym citom, ktorý pohladí dušu. ()
Konečne som sa k tomu dostal. Pather Panchali je vizuálne podmanivým filmom. Sledovanie mikropríbehov jednej rodiny funguje znamenite. Dokážeme cez neho spoznať život nižšej spoločenskej kasty so všetkými rituálmi, problémami a snami, aké zažívajú. Zároveň tu máme generačný stret zobrazený aj cez postavu babičky a fungujúci ako pripomenutie osamelosti s ktorou sa hrdinovia musia vysporiadať. Či už je to osamelosť domácnosti bez muža, alebo život bez priateľov, alebo život bez sestry, bez snov a bez úspechu. Shankarová hudba rezonuje celým príbehom. Herecky aj napriek tomu, že sa jedná o nehercov, bezchybné. Všetky scény uprostred monzúnu dramaticky vyšperkované a emocionálne napratané. Film, ktorý si zaslúži pozornosť. ()
Galerie (16)
Photo © Janus Films
Zajímavosti (9)
- Povolení k natáčení získal Satyajit Ray až po smrti autora předlohy od jeho vdovy. (džanik)
- Mezinárodní úspěch filmu umožnil Rayovi dát sbohem zaměstnání v poradenské agentuře a plně se věnovat filmu, literatuře a umění. (džanik)
- Po velkém úspěchu filmu získal režisér Ray Grant grant od vlády a indický premiér mu přímo nakázal dokončit trilogii. (džanik)
Reklama