Sbohem Dragon Inn

Mnoho let po Umíněných mracích jsem se vrátil k Tsai Ming-liangovi, abych zjistil - při porovnání mého dojmu a převažujícího hodnocení ostatních - že to není pro mě. Skoro bych řekl - že jediná větší nuda než na tenhle film koukat, muselo být ho natáčet. Na filmech oceňuji umění zkratky - a tohle by jako atmosférická 20minutovka fungovalo, ale hodina navíc mě naprosto ubila. Sledovat několik minut, jak jde postava chodbou, jí nebo uklízí kinosál - zas je to ideální film např. do dopravního prostředku, můžete se chvíli dívat po okolí nebo si i zdřímnout, ale ve filmu vám nic neuteče (a to i doslova). (23.11.2016)

V dobe, kedy už multiplexy naplno prevzali vládu nad mysľami návštevníkov kín, ma Goodbye Dragon Inn nezaujal tak, ako mohol v dobe svojho vzniku. Vtedy by to bolo zrejme za plný počet. Našťastie to u nás nie je tak tragické, pretože niektoré kamenné kiná tu ostanú "navždy", avšak aká je súčasná situácia v Taiwane, netuším. Je to síce prevažne melancholické, ale s vkladom celkom vtipného humoru. No a pred týmto filmom som si myslel, že to najhoršie, čo ma môže v kine postretnúť, sú hovoriaci diváci. Ale tie holé vyložené nohy by boli zrejme horšie. 70% (12.07.2023)

Good bye Dragon Inn - formálne i naratívne minimalistický, dušou a srdcom obsiahle veľký. Film je nádherne nostalgickou spomienkou a poctou inštitúcii tzv. "malých kín", ktoré v dnešnej dobre multiplexov pomaly, ale iste zanikajú. Pár ľudí v prítmi kinosály, staršia uvádzačka a mladý premietač ako aj hľadisko samotné - to všetko je malou vzorkou nášho súčasného sveta a odráža v ňom jeho krásu aj chyby - kino sa tak tu stáva nielen miestom, kde môžme sledovať fiktívne príbehy, ale pre nás divákov tohto filmu je to hľadisko na druhú, keď v ňom samotnom môžme nachádzať viacznačné paralely so skutočným svetom "tam vonku". Dlhé, statické zábery - kompozičné nádherné až do detailu, tak pred nami defilujú ako fotografie zo starého albumu - v ktorom môžme podľa nálady listovať a spomínať. Vytvárajú nepopísateľnú melancholickú atmosféru, ktorá u mňa pretrvala ešte dlho po skončení záverečných titulkov. (28.01.2005)

Melancholicko nostalgická clivota za nenávratnou etapou existencie jednosálových kín. Vitajte v Taipeii. V obrovskom kine. Tsai Ming-liang nám urobí ochotného sprievodcu cez záverečnú fázu života tohto starého kina. Posledných deväťdesiat minút pred jeho uzavretím, posledná noc pred pohltením a nasiaknutím Východu zničujúcou západnou kultúrou, prinášajúcou so sebou éru multiplexov. Nenápadné herectvo všetkých zúčastnených tvorí spoločne s takmer nehybnou kamerou kontemplatívne rozjímanie a smútok za zlatými časmi. Okresané dialógy až na samú dreň prezrádzajúce len to najpodstatnejšie, majú spoločne s minimom strihu a prázdnymi zábermi tendenciu pomalého vpíjania sa do hlavy publika, ktorého podiel na spoluutváraní príbehu je nemalý. Na rozdiel napríklad od "Chuti melónov" sa Tsai v "Good Bye, Dragon Inn" drží bližšie pri pevnej zemi a žánrovú hranicu má vopred jasne stanovenú a vymedzenú. "Dragon Inn", prelomový Kingov film, premietaný ako posledný v programe pred nezvratným rozkladom starého kina a zároveň symbolizujúci zármutok za koncom dávnej pred-digitálnej nemultiplexovej éry. Chun Shih a Tien Miao (obaja hrali aj v pôvodnom "Dragon Inn") predstavujúci samých seba, ktorých dialóg hovorí za viac než tisíc slov: "Nikto už na filmy nechodí a nikto si na vás nespomenie" (vraví Chun Tienovi). "Good Bye, Dragon Inn" vnímam ako reprezentatívnu vzorku ázijského minimalizmu na strane jednej, i ako finálne štádium konca jednosálovej kinokapitoly, po ktorej zostali len vyprázdnené priestory určené k nekonečnému blúdeniu a nachádzaniu dávno strateného. Dvere sa zavrú a sála sa zaplní tichom, ktoré už nebude ničím a nikým prehlušené. Nikdy. 95% (26.06.2012)

Svébytná lyrika tohoto tichého díla se ve vás bude nezřetelně zpřítomňovat, jako byste četli jakousi nostalgickou báseň. Báseň, která vás přenese na hodinu a půl do zapadlého taipeiského kina, téměř opuštěného, kde se potemnělými chodbami šourá zchromlá uklízečka a kde neznámý mladík marně touží po mužském dotyku. Venku prší a tak snad i vy dáte zavděk tímto ošuntělým přístřeším. Zrovna dávají slavný čínský film, hlasy postav se nesou sálem, ale jejich ozvěna jakoby už byla z jiného času. Možná i lidé, které tu potkáte, jsou jen mlčenliví duchové. Ještě při odchodu věnujete dlouhý pohled vyprázdnivšímu se sálu, aby se vám navždy vtiskl do paměti, a pak už se jen zatáhne roleta a vše se nechá opuštěno noci, jejím neonům a vzpomínkám... (17.08.2008)