Bůh a ďábel v zemi slunce

Když jsem se ptal na Rochovy hlavní nejen filmové inspirace, bylo mi řečeno, že vedle zjevných jako Ejzenštejn co do střihu a Godard co do formy byl zmíněn i Ford. Nechápal jsem, Bůh a ďábel v zemi slunce mi ale mnohé vysvětluje. Ten totiž vypadá, jako kdyby ho Ford natočil, aniž by měl charismatické herce, Ejzenštejn nastříhal a Godard napsal. U westernových tvůrců, jako je např. Ford a Peckinpah, se objevuje motiv cesty, což má co dočiňění s jejich osobním životem, a u Rochy tomu není jinak - u něj zastavení se znamená smrt, místo transcendence transgrese, výjimečná práce se zvukovými efekty, opětovně zde přechází diegetická hudba do nediegetické a naopak... Takhle nějak by vypadal western, kdyby byl spirituální. (26.07.2007)

Severovýchodná Brazília, 1938. Pastier kráv Manuel zabije svojho pána, statkára, keď mu zoberie dve kravy. V tom čase do Canudosu prichádza prorok Sebastian ("Boh"), ktorému o chvíľu kľačí pri nohách sfanatizovaný chudobný ľud, vrátane Manuela, totálne osprostený Sebastianovymi rečami o tom, že premení prach na múku, dážď na zlato a podobne. Miestna cirkev prichádza o popularitu a tak po dohode s vládou a statkármi najíma Antonia das Mortes ("Diabla"), zabijaka cangaceirov, aby Sebastiana zabil. Dej sa vlečie, keby vynechali 20 minút nezmyselných drístov Corisca, posledného vodcu cangaceirov, o nič by neprišli. Vo filme nebolo komu veriť, komu fandiť, každý bol nejakým spôsobom prepnutý a šialený. (12.09.2010)

Slnko na brazílijských planinách páli neúprosne. Na základe pripraženia ohnivou guľou začnú pukať žilky v hlavách a vznikať tým samozvaní proroci. Do jedného sú revolučne šľahnutí. Vedú užialených biednych roľníkov do ďalšej a ďalšej záhuby v mene nereálnych hesiel o krajine večného blahobytu. Sadisticky šľahne slnko i vojakov, strieľajúcich mužov, ženy a ich deti. Záblesky páľavy padnú i na hlavy farárov, platiacich odstreľovačov konkurenčných ľudových prorokov a ich ovečky. Prežijúci revolucionári, žijúci len z pomsty a pre pomstu, sa v násilí, ktoré vyvraždilo ich súdruhov, sami nájdu. Zdá sa, že revolúcia nič nevyrieši. Tu niečo niečo vyrieši len výstavba, poskytujúca dostatok tieňa i vody. Taká snáď časom schladí horúce hlavy s bláznivou mysľou - a privedie ich k akému-takému konsenzu. Pretože na útek od tohto všetkého krvilačného besnenia k hľadaniu ideálneho ostrova, okolo ktorého prehrmia všetky dejinné búrky predsa len väčšina jednoducho nemá. A ako vidieť, ženy strácajú na takéto extatické úniky cestou energiu a vyčerpané padajú k zemi. Veľmi vydarený film, žiaľ, miestami pridlhý. Ale ak malo byť cieľom predlžovaných scén ukázať divákom mechanizmus šialenstva, v ktorom sa božia povaha človeka zmieša z diabolskými pokušeniami, podarilo sa. (01.02.2015)

Pokiaľ sa Brazilci vo veľkom inšpirovali talianskym neorealizmom, tak na ten v tomto vysoko štýlovom filme zabudnite. Nie že by neriešil podobné otázky obyčajného ľudu, ale rieši ich formálne inak. Boh a diabol upozorňuje takmer v každom zábere na svoju formu, určite si aj po čase spomeniete na špecifické prvky kamery, strihu a na hudbu. Má "čosi" spoločné so špagetti westernom, ale nevyužíva humor. Iba brutálne násilie. Bohužiaľ tu cítiť režisérovu neskúsenosť s hercami, občas ich výstupy pripomínajú amatérske divadlo. Dejovo je to zo začiatku trochu zmätočné, tá prvá polovica je značne lyrická. Tá druhá je už akosi prečistená a všetko okato speje k záverečnej prestrelke. Je to však film z Brazílie a tak aj tá prestrelka je natočená diametrálne odlišne, ako sme zvyknutí. Veď hovorím, že na kameru dlho nezabudnete. (12.11.2015)

Rochův radikální lidový moritát dodnes fascinuje svou v nejlepším smyslu slova primitivní formou, která právě díky tomu, že není spoutaná standardizovanými normami, může být obrazoborecky avantgardní. Nepřekvapivě může "Bůh a ďábel v zemi slunce" evokovat novějšího "Krtka" Alejandra Jodorowského, oproti němuž je klasika jen o chlup méně psychedelická a bizarně vychýlená v prvoplánovém excesu. (19.05.2022)