Las Meninas

Filmový festival v Karlových Varech roku 2008 mi své nejlepší dílo nabídl jako třešničku na závěr, vyloženou ostudou je pak odezva diváků. Neuvěřitelný snímek s tak působivou stylizací, že jsem se během sledování filmu třásl po celém těle. Souhra hudby s vizuálem je tak dokonalá, že se to ani nedá popsat. Nejlepší scéna, kdy se několik minut nepromluví a rozjíždí se nefalšovaný audiovizuální koncert končící trhavými pohyby jedné z postav spolu se smyky violoncella, je prostě skvostná. Během ní skladatel hudby geniálním způsobem běhá z mantinelu na mantinel, kde jednou rozjíždí dodekafonní orgie a poté i nefalšovanou moderní vážnou hudbu, aby po několika minutách diváka a posluchače v jedné osobě na chvilku uvolnil takřka čajkovskovskou harmonií a melodikou a pak se zase rychle vrátil zpět. Hudba je však výborná po celou dobu. Měl jsem před zhlédnutím trochu strach, ale tenhle surrealistický až takřka dadaistický skvost s dokonale ulítlou pointou mě fakt dostal. Talíře, ryby, piáno...ne, já na tenhle film nezapomenu! (11.07.2008)

Určite najväčší umelecký zážitok Artfilmu 2008. Tá divoká symfónia obrazu a zvuku vrhá diváka do vytrženia približujúcemu sa šialenstvu. Budete mučený racionalitou zúfalo hľadajúcou čo i len najmenší oporný bod v linearite rozprávania či plynutia času. Podolchak vás však nenenechá uniknúť z pazúrov nič netušiacich zmyslov postupne preberajúcich kontrolu nad vaším telom. Vy ste tím plátnom, ktoré vymenil tento povolaním maliar za kanvas vrhajúc sa do filmového sveta. Pohltíte bezbranne všetku farbu a údery štetca v 100 min. trvajúcom kŕči autonómne sebaukájajúceho sa tela. Toto je ten dôkaz, ktorý hľadajú ľudia, keď sa pýtajú, či možno film považovať za formu umenia(respektíve, či sa môže stať celuloid inštrumentom v rukách umelca). A na koniec ešte jedna poznámka pre fanúšikov Lyncha: príďte si pozrieť ako by to vyzeralo keby išiel vo svojich podmanivých štúdiach temných stránok ľudskej duše do extrému ba ešte ďalej. (06.07.2008)

Vizuálne úchvatné prevedenie stereotypu na filmové plátno. Avšak to čo je na tomto filme najzaujímavejšie nie je vyšperkovvaný vizuál, ale strhujúca hudba, ktorá ani nie je strhujúca sama o sebe , skôr naberá na intenzite v juxtapozícii s obrazmi. Čo je pomerne zvláštne, pretože väčšinou vôbec neodkazuje na stav postáv, poprípade na priestor filmového rámu (inak ako rytmicky) ako býva zvykom, ale naopak, hoci je s filmom pevne spojená, rovnako si žije aj svoj vlastný život odkazujúci niekde úplne inde mimo obraz, mimo postavy, mimo potencionálny metafyzický priestor obrazov (ktorý tu počas celého filmu aj ostane iba potencionálny). Hudba ako keby je šialenstvom samotným. Podobnú prácu so zvukom už som určite niekde videl, takže nejde o to, že by Podolchak a Karr vymysleli niečo nové, skôr o to v akom celku to použili. A práve to z tohto filmu robí unikátny zážitok. A že je miestami nudný? Tak už to pri filmoch o presúvaní objektov na stole býva :) (28.10.2010)

Keby išlo o krátkometrážnu snímku, zhltol by som to aj s navijákom, takto išlo o náročné sústo pretože stagnoval dej a rôzne zábery ktoré táto experimentálna snímka obsahuje mi akosi nezapadali do seba. Ono snímka znázorňovala stereotypnosť rodiny a aj zábery boli svojim stereotypom rovnaké a tak 99 minút sa mi zdalo ako 999. V druhej polovici síce pridali na zaujímavejších scénkach ale vyššie ako 3* nedám. Ale určite chcem pochváliť zaujímavú kameru, osvetlenie a šialený hudobný doprovod. (23.12.2016)

Absolutně nevím co si o snímku myslet. Na jednu stranu mě vtáhla jeho originalita a zvláštnost, na druhou stranu mě vadily někdy až moc kýčovité výjevy a moje nemohoucnost zachytit alespoň drobounkou nitku, která by mě dokázala v tom šíleném světě zorientovat. Musím to vidět ještě jednou, nebo víckrát. Ale tentokrát to chce podpůrné prostředky k pochopení (fet). A pak možná hodnocení změním. (11.07.2008)