Honor de cavalleria
-
Honour of the Knights
-
Quixotic
Drama
Španělsko, 2006, 110 min
Režie:
Albert SerraKomentáře uživatelů k filmu (3)
-
Rosomak
Dosud mi je záhadou jak šlo tak přirozeně krásné záběry pořídit obyčejnou DV kamerou (resp. dvěma). Všednost a obyčejnost, které skrze absenci příběhu Serra navozuje, jsou výborným protipólem pro výstřední postavu Dona Quijota a příliš přecitlivělého posluha Sancho Panzu. Serra v rozhovorech přiznává inspiraci Františkem, prosťáčkem božím od Roberta Rosseliniho a Lancelotem od jezera Roberta Bressona.(22.11.2009)
-
d-fens
ocenenia : Mar del Plata Film Festival 2007 - nominácia na 1. cenu(24.2.2010)
-
woo-hoo-hoo
Príležitosť doceniť tento film má len ten kto už čítal knihu a páčila sa mu. Jedná sa o (takmer) dve metafyzicko-intímne hodiny, skoro žiadna hudba, Donovi Quijotovi rozumiete akurát slová "Sancho Panza", veľa statických záberov bez detailu, ktoré však nič nespomaľujú a nebrzdia, ale navodzujú v divákovi meditatívnu náladu. Serra tu výrazne ukazuje svoj jednoduchý štýl a predostiera veľmi osobité a zaujímavé poňatie legendárneho príbehu o "Rytierovi smutnej postavy", s minimom oporných bodov a informácií, takže divák bude mať problém rozpoznať aspoň dve či tri scény z knihy, čím režisér zároveň prekonal predstavu teoretického prístupu, ktorý hovorí, že film by mal byť čo najdoslovným prepisom knihy: vôbec sa nesnaží byť čo najviac popisný. Scénky sú natoľko oddramatizované a nedbalé k postojom jednotlivých postáv, až sa jeden pýta, nakoľko sú skutočné a kde alebo čo je hranica ich reality a čo je fikcia, čo je vlastne ten istý problém, ktorý svojím románom vynikajúco a skvelo skúma sám Cervantes. Čo ma ale v tomto minime rozprávania špeciálne zaujalo, alebo skôr prekvapilo je, že Serrovi sa podarilo jeho jemnými a nenápadnými filmovými prostriedkami transformovať podivno-kuriózne priateľstvo medzi Donom Quijotom a jeho sluhom Sanchom Panzom, ktoré tam asi niekde "je" a akosi nenútene prestupuje celým filmom. Tento film je niečo ako prirodzená poľudšťujúca skúsenosť, či pokojný relaxačný zážitok, čo z neho robí skôr netradičnú a ojedinelú výnimku, ak by mal byť primeraný k spôsobu akým tvorí filmy väčšina súčasných, minulých aj budúcich umelcov. V takejto jednoduchosti je podľa mňa krása, nepovšimnutá veľkoprodukčnými filmami s astronomickými rozpočtami. Ten kto videl Spev vtákov si nemôže nevšimnúť to akým milým a hravým spôsobom dokáže režisér natočiť obrazy a výjavy kúpania sa v prírode, ktoré zasadil aj do tohto diela. Takisto ma rozkošne potešilo, že Serra naozaj dokáže zobraziť akoby hovorenie samotné, namiesto obsahu reči a postojov zachycuje jednoducho reč somotnú, akoby pozoroval a kochal sa faktom jej existencie, akoby pritom stál v nejakej mimočasovej oblasti a ukazoval, že reč nie je len komunikáciou.(17.9.2010)
