Albert (TV film)

Už svojími prvými zábermi na vyľudnené, zasnežené bulváre elegantného Petrohradu strháva televízny film Albert na seba nevšednú pozornosť. Výnimočná osobnosť českej kinematografie, režisér František Vláčil, tvorca takých opusov ako Markéta Lazarová /podľa románu Vladislava Vančuru/, Údolie včiel, Adelheid, Ďáblova past, nakrútil v roku 1985 podľa scenára Dušana Mitanu adaptáciu rovnomennej poviedky klasika ruskej literatúry 19. storočia Leva Nikolajeviča Tolstého. V centre rozprávania stojí mimoriadne nadaný hudobník Albert, predtým prvý huslista petrohradskej opery, teraz alkoholik a troska, žijúca na okraji spoločnosti. Objavuje sa v aristokratických salónoch ako trpený návštevník, hoci jeho hra vie úprimne všetkých očariť. Napriek tomu sa však jeho sociálna situácia nijako nemení. Milostné vzplanutie k vysokopostavenej dáme, manželke generála, ho kedysi pripravilo o miesto v divadle. Odvtedy sa osud k nemu postavil chrbtom. Počas jednoho večierka u Anny Ivanovny /Zora Kolínska/ zaujme Albert kultivovaného grófa Delesova /Jan Kačer/, ktorý sa rozhodne zmeniť jeho ponižujúci život. Pozve ho ho bývať do svojho domu, zverí ho do opatery dobromyselného sluhu Zachara /Peter Debnár/, nabáda ho, aby prestal piť a venoval sa hudbe. Pokúša sa vybaviť mu návrat na muzikantské výslnie - do operného orchestra. Od tej chvíle sledujeme konflikt dvoch pováh a dvoch prístupov k životu. Delesov je sporiadaný, slušný človek, no bez fantázie. Myslí si, že je možné druhého prevychovať tým, že sa mu zlepšia materiálne podmienky. Neurotický Albert, obdarený nevšedným talentom a umeleckou predstavivosťou, ale so sklonom k sebazničeniu, sa podvedome, neskôr aj otvorene bráni Delesovým zámerom. Cíti sa ohrozený vo vnútornej slobode. Vymení pohodlnú klietku za osamelé vyhnanstvo uprostred zafúkaných, ľadových námestí výstavných palácov a pravoslávnych chrámov?

Poviedka Albert, ktorá pochádza z ranného obdobia Tolstého tvorby, sa zaoberá univerzálnym problémom vzťahu výnimočného umelca a spoločnosti. Inšpiráciu ponúkli spisovateľovi vlastné životné zážitky, keď pozval k sebe do Jasnej Poľany hudobníka Rudolfa Kiesewettera. Existenciálne zúfalstvo Bohom obdarovaného vydedenca, závislého od ľubovôle povrchnej a obmedzenej vrchnosti, presvedčivo zahral Jaroslav Filip. V snímke, kvality ktorej ocenili v roku 1989 aj na Medzinárodnom televíznom festivale v Tokiu Zvláštnou cenou poroty, vytvoril jednu zo svojich najlepších filmových úloh. (oficiální text distributora)