Pieseň o sivom holubovi

Z umeleckého a diváckeho hľadiska sa jedná o pozoruhodné a kvalitné dielo týkajúce sa povstania. Pohľad detí naň je vo viacerých filmoch a myslím, že tento si obľúbia viacerí ľudia, lebo tu majú len sovietsku a partizánsku stranu proti gardistickej a nemeckej, čiže aj tí dnešní pseudopravicoví intelektuáli si to buď nepozrú, ale budú zrejme na strane víťazov. Mrzeli ma výrazne len dve scény, teraz ich prezradím, čiže prezradím niečo z deja. Boli to tá naivná, kde deti vyzývali postavu, ktorú hral Chudík, aby sa postavila puškou proti stíhačke a záverečná s naivným správaním detí, kde jednému malo odtrhnúť nohu, no mierne ju slabo zahrabanú bolo vidieť. Tiež by na tejto stránke nemuseli písať medzi prvými hercami Machatu a Chudíka, keď oni vo filme boli len okrajovými postavami, no ústredné sú iné postavy. Svojím spôsobom filmu prospelo aj pozadie Tatier, režisér sa tohto diela zhostil výrazne. V roku 1968 sme prišli o dosť objektívneho umelca, ktorý vo svojej tvorbe nebol cítiť nenávisťou voči Rusom, či Sovietom celkovo, no vidno, že slobodu si veľmi cenil, za toto dielo mu patrí veľká vďaka. (07.07.2013)

Vojna očami detí z malej dedinky v strede Slovenska v súbore mikropríbehov, ohraničených dobou od vypuknutia SNP až po prvé povojnové dni. Zjemnenie zobrazení doby zabezpečujú nielen scény záchrany holubice, korčuľovania v kostole..., ale aj vyhýbanie sa explicitne zobrazenému násiliu. Poetický vojnový film s určitou dávkou schematickosti a jednorozmernosti (najmä v zobrazení sovietskych partizánov) istí spoľahlivá hudba Zdeňka Lišku. Pozn. Spoluautor scenára Albert Marenčin v rozhovore spomína, že slovenským súdruhom vadili v scenári slová ako "hovno", hoci v konečnej podobe sa objavili, pretože ústredie v Prahe odobrilo scenár aj s "neslušnými slovami". (04.05.2006)

Tak opět jedno menší dilema v hodnocení, které nakonec zvýšil až závěr filmu. Od začátku jsem se pral s určitou naivitou snímku. Hereckou, dějovou i režijní. Ani herci, ani děj, a bohužel ani režie nejsou, podle mně, nadprůměrné, k tomu ještě trochu zarudlý obal. Ovšem například osud Nataši, velice překvapivá role pro J. Sováka, kolaborantské dilema některých "bojovníků" a silné momenty, které film nepochybně má, mně nakonec přiměly přimhouřit oči. Zdeněk Barabáš se alespoň zpovzdálí může postavit do řady za pana Kachyňu, či Uhera. Zdeněk Liška zněl ze začátku skvostně, nicméně v průběhu filmu už to tak silné nebylo. Není to špatné, ovšem slovenská kinematografie má daleko silnější filmy z tohoto období. (27.05.2013)

Očekával jsem od Barabáše něco tak skvělého jako Zvony pre bosých. Padající rubl do vody s CCCP vyleštěným jako psí kule jsem ještě vydržel ale vykreslení Chudíka jako buržoazního zbabělce, co má na starosti 2 kluky, to už jsem nezvládl. Klišovitý komunistický dětský film. Určitá poetika propracovanější v Zvonoch per bosých tu malinko vyčuhuje růžky. (30.04.2011)

Ak by ma niekto požiadal, aby som mu menoval nejakého dobrého slovenského režiséra, donedávna by som zrejme odpovedal iba ťahavým a retardovaným "Eeeeee..." a následne zabrblal niečo o Nvotovi a o Jakubiskovi, kým mu ešte nehrabalo. Po dnešku však môžem s čistým svedomím a zreteľným hlasom pridať meno ďalšieho človeka: Stana Barabáša. Jeho debutový film dokazuje, že neskoršia (a vynikajúca) Krotká nebola iba náhoda a že tento filmár už od začiatku vládol pozoruhodným zmyslom pre tempo, vedenie hercov a zaujímavú prácu kamery. Pieseň o sivom holubovi je obdivuhodne ľahko vysústruženou freskou II. svetovej vojny na Slovensku, kde sú kontinuita a vývoj postáv miestami silnejšie ako v mnohých súčasných nepoviedkových filmoch. Pri "starých klasikách" sa v drvivej väčšine zvyknem nudiť, toto je ale jedna zo svetlých výnimiek. Kus sebaistého a miestami svoju dobu predbiehajúceho remesla. (27.11.2013)