...pokiaľ dýcham, dúfam (TV film)

Ernest Macák sa ako saleziánsky kňaz dostal počas Barbarskej noci do kárneho kláštora v Podolínci, kde ho deportovali s ostatnými spolubratmi v rámci tzv. Akcie K. Tu začal uvažovať o úteku, ktorý sa mu ešte 10. októbra 1950 vydaril. Zatykaču, ktorý naňho vydali, sa vyhol tajnou prácou medzi mladými saleziánmi. Pri organizovaní jedného z posledných útekov mladých spolubratov za hranice „sovietskej zóny“ ho 7. septembra 1952 v českom Přerove ŠtB zatkla. Prešiel väzením v Bratislave a na Pankráci. Z vlastnej iniciatívy sa pustil do „hry na blázna“, a tak sa dostal na policajnú psychiatriu v Bohniciach, odkiaľ ho poslali na liečenie do Havlíčkovho Brodu a do Pezinka. Na psychiatrii ho liečili elektrošokmi. V 20. apríli 1955 ho prepustili k rodičom do rodného Vištuku, kde trinásť rokov pracoval ako roľník - "blázon“ . V apríli 1968 vycestoval do Talianska, odkiaľ sa vrátil až po páde komunistického režimu. V Taliansku účinkoval najprv ako kaplán španielskych rehoľných sestier v Ríme , pričom intenzívne spolupracoval na mládežníckom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu . Do roku 1985 zastával úrad direktora saleziánskej komunity Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Vyučoval aj na slovensko-talianskom gymnáziu a od roku 1987 bol direktorom komunity v Bazileji vo Švajčiarsku. Práve z tejto poslednej „zahraničnej vinice Pána“ sa v roku 1990 vrátil na Slovensko, kde mu zverili úlohu direktora saleziánov a riaditeľa Gymnázia Jána Bosca v Šaštíne. V roku 1993 sa stal provinciálom Saleziánov dona Bosca na Slovensku. (oficiální text distributora)