Atomic Age

"Film o ničem" chtělo by se říct, ale pravda to není. Snaha zachytit moment v životě. Moment, kdy o sobě ještě hodně přemýšlíme, protože nevíme, jak to všechno dopadne. Je z toho cítit svoboda plynoucí z mládí, ale zároveň i veliká nejistota a pochybnosti dnešních mladejch. Hudba, která se dostane pod kůži. (26.01.2017)

Rozpravu a otázky&odpovede s Hélénou Klotz radšej ponechám bokom, pretože, úprimne, s filmom nemajú veľa spoločného a jej pokusy o zadanie významu a logického dejového pojítka (resp. interpretačného vodítka) divákovi končia katastrofálnym neúspechom a mali by radšej zostať nepovšimnuté. Atomic Age je zaujímavejší taký, aký je, bez nejakého dodatku. Film-báseň (vskutku v mnohom pripomínajúca poéziu Arthura Rimbauda), svojim spôsobom hodinu trvajúci videoklip (kvalitná kamera a veľmi zvláštne zakomponovanie vybranej hudby), nesyntetizuje, len odvíja civilný bezvýchodiskový a bezvýznamný dej (politicky, spoločensky i výpovedne), zívajúci prázdnotou a poskytujúci tak dostatočnú styčnú plochu s pretrvávajúcimi neduhmi novej generácie á la prekliati básnici, túlaví psi bez stáleho príbytku, podliehajúci pozemským slastiam a nerestiam. Hľadanie lásky, vlastnej identity a miesta v spoločnosti (ale aj režijného štýlu Hélény Klotz) prebieha za neustále prítomného genia loci potemnelých nočných uličiek francúzskeho veľkomesta a striedajúcich sa nálad, podnetov a nepodstatných fráz, ktoré zvýrazňujú nevýraznosť hlavných postáv v dave, ktoré idú odnikiaľ nikam. Naproti tomu ich kamera takmer bez výnimky ani na chvíľu neopustí a po väčšinu stopáže sledujeme neustále detaily zámerne nesympatických "hrdinov" a ďalších nepodstatných postavičiek, ktoré zostávajú v centre pozornosti a vďaka centralizácii na nich vystupujú z anonymnej masy a stávajú sa pre diváka individuálnymi jedincami (väčšie celky a zábery sa vo filme skutočne, vyjma úvodu a záveru, takmer nevyskytujú). Film, ktorý vypovedá o ničotnosti tak dôsledne a chladne, až sa sám stáva zbytočným a vo svojej lákavej všednosti zaujímavým zároveň. Atómový vek a francúzska postmoderna v strete s generačným filmom, ktorý nemá čo povedať a práve tým najlepšie odráža podstatu tých, na ktorých za zameriava. Pre niekoho možno nuda, pre mňa najzaujímavejšie minuté euro v mojom živote. Slovami Larsa von Triera: "Ak sa vám zdá text plytký, možno len stačí zmeniť uhol pohľadu." Ale ten Reaganov prejav, ktorý nám mal zrejme otvoriť oči a upriamiť pozornosť na to, čo generáciu formovalo a zároveň so sebou priniesť premostenie k "hlbokej myšlienke", ktorá tu nie je prítomná, je nehorázny bullshit. 75% (30.07.2014)

Bohužel snímek, který mi absolutně nic neřekl. Díval jsem se na postavy, nebavily mě. Poslouchal jsem je a nebavily mě. A nakonec mě ani nebavilo to, jak je to celé natočené, jak se to snaží být výpovědí o určité generaci, ukázkou toho, co to taky je žít. Nějak jsem se s tímhle snímkem nedokázal propojit. (04.05.2017)

Generační film současné mládeže?! Po projekci sem odcházel s rozpačitými pocity a nezachránila to ani následná diskuse s režisérkou. Naopak. Výsledný dojem z tohoto artového snímku více zkomplikovala. Tvrzení, že na základě nedokončeného proslovu R. Reagana z období studené války při prvních scénách a naprostá prázdnota(rozuměj- v průběhu filmu žádná další spojitost), a přesto hlavní myšlenka dle režisérky "Atomové děti - věk", mi prostě nesedí. Je to škoda, protože vizuálně je snímek natočen moc hezky a odmyslíme-li si někdy trochu přihlouplé rozhovory,.... noční scenérie, detaily, světlo alespoň mne bavilo. Příběh přátelství, (lásky) a mládí v centru noční Paříže. Nic víc Za 3 s přimhouřenýma očima. (02.05.2013)

Tento pseudointelektuálny teenagerský snímok šiel úplne mimo mňa a mimo moje predstavy kvalitného filmu. Hodinová exkurzia ulicami Paríža, v ktorej hrajú hlavný prím čudní týpkovia, tupé rozhovory a celkovo sa z toho vykľuka ťažká nuda. Jedna hviezdička za zopár zaujímavých hudobných momentov. Inak zlé. 25 % (15.11.2014)