poster

Pozice dítěte

  • Rumunsko

    Poziția copilului

  • anglický

    Child's Pose

  • Slovensko

    Pozícia dieťaťa

Drama

Rumunsko, 2013, 112 min

Nastala chyba při přehrávání videa.
  • Katullka
    ****

    Všichni se tu shodneme na výborném psychodramatu s výjimečně prokreslenými charaktery. Ten neuvěřitelný vývoj mě v průběhu tolik dostával. Forma nijak zcela korespondovala s obsahem. Stejně tam něco chybělo. Nějaký přirozený tahoun, rozuzlení. // 48. Mezinárodní filmový festival, Karlovy Vary, 2013(7.7.2013)

  • eLeR
    ***

    Druhá polovica lepšia. Na jednej strane neskutočná Cornelia, na strane druhej Barbu, ktorého charakter bol pre mňa veľmi slabo rozvinutý, snáď len na konci mi ho bolo ľúto, ale celý čas som ho akoby nechápala. Rozhovor Cornelie a Carmen veľmi dobre zvládnutý a záverečná scéna v dome jedna fantázia. Veľmi realistická dráma.(7.2.2014)

  • Flego
    ****

    Rumunská kinematografia nie je až tak známa, ale pozorný divák si vie nájsť skutočný klenot. Tento film dávam rozhodne do pozornosti, rieši dysfunkčný vzťah matky a syna. Navyše tento dospelý syn zaviní smrť dieťaťa... Sprvu ma iritovala popisnosť vyšetrovania nehody, potom však začali vyliezať rodinní kostlivci zo skríň a film dostal veľmi osobný rozmer. Záver je strhujúci, drásavý a lezie až do morku kostí.(7.2.2014)

  • HareS
    ****

    Ak by Pozíciu dieťaťa natočil Paul Greengrass, bolo by to podozrivé, pretože tematizoval by čosi, čo k jeho portfóliu akosi neprislúcha, také neglobálne, apolitické to celé je, ale čo sa týka štýlu, predošlé tvrdenie neplatí vôbec. Toto je rumunský Greengrass aj s jeho nervóznym ručným snímaním, permanentným miernym zoomovaním a úsečne trhanými zábermi. Nekľud podporuje aj vynechávanie tzv. establishing shotov, ktoré by nás nejako voviedli do práve začatej scény nastolením miesta a aspoň približného času. Konštantne sme nepripravene vhadzovaní in medias res a orientovať sa musíme až za chodu. Barbuova matka si ide vpred ako buldog, nezastaví sa pred nikým, pred ničím, uplácanie, amorálnosť, kriváctvo, všetko berie za svoje, svojho syna si s väzenským prítmím odmieta spojiť. ___ Pozícii dieťaťa nie je centrálnym motívom medzigeneračný konflikt. Vekový rozpor sa tu síce deje, ale len kdesi tam, vzadu, skrytý za fasádou čohosi pre Netzera prednostnejšieho. Barbu ako zástupca tej mladšej generácie vyššie uvedenému tvrdeniu tiež veľmi prihráva. Vlastne ten film v jadre takmer vôbec nie je o vzťahu matky a syna, ktorý po celý čas vystupuje ako nevýrazná, indiferentná postava, osoba, ktorá nevie čo chce, pričom nejde o dôsledok plynúci z posttraumatického šoku, keďže v takomto svetle je vykresľovaný jeho priateľkou Carmen aj v udalostiach spred kľúčového incidentu, v ktorom nevedome zrazil štrnásťročného chlapca. Oproti živelnej matke ho rozprávanie upozaďuje a venuje mu mizivé množstvo času, vďaka čomu je jeho charakterová akosť nevyvoditeľná. Nie je možné vyabstrahovať rovinu kedysi možno fungujúceho vzťahu medzi matkou a synom. Túto jeho prívetivú a láskyplnú polohu si musí divák domyslieť. A keď si treba domýšľať čosi takto podstatné, čo determinuje všetky nasledujúce kroky obetavej mamky, znamená to, že jej motiváciu berieme ako nepodloženú a neopodstatnenú. Prečo sa rozhodne synovi pomáhať, hoci si to sám neželá a vyslovene ju žiada, aby sa mu neplietla do života? Ani ona, ani jeho otec? Tvorcovia tu zreteľne prosia o zmenu diváckej optiky. Totiž čosi odlišné je na tomto novovlnnom východoeurópskom festivalovom kúsku rezonujúcejšie. Film v expozícii matkinými ústami hlása, ako jej syn ubližuje a odcudzil sa jej. Ďalšie jej činy a zanietené napredovanie za jeho záchranou pred väzbou je teda nutné brať ako akt páchaný predovšetkým kvôli sebe samej a nie kvôli synovi. Kvôli jej výnosnému spoločenskému postaveniu finančne nadmieru zabezpečenej divadelnej scénografky, vyštudovanej architektky, ktorej morálna bezúhonnosť je ňou len naoko. To však musí zostať odtajnené len diváckej strane. ___ Netzerov film je sledom niekoľkých ucelených sekvencií poskytujúcich pevne zomknutú podobizeň manického napredovania jednej zapálenej fúrie, ktorej nesfalšovaná tvár zostáva pred nami dôsledne zatajená. Vieme len, že Cornelia, to je tá matka, kupuje knižky podľa toho, či autori dostali Nobelovu cenu, rozdáva topánky za 200 eur svojej slúžke len tak pre radosť a zúčastňuje sa operných vystúpení, z ktorých jej nerobí problém kedykoľvek odísť. Toto musí stačiť. Uvedené tri informácie rozprávanie distribuuje kvôli tomu, aby sme na Corneliu nazerali ako na človeka-malomeštiaka, ktorý potrebuje byť pred známymi vnímaný ako reklama na vycibrený vkus skĺbená s ľudským billboardom na neriedenú dôstojnosť, popričom je však bytostne nastavená na farizejské predstieranie záujmu. A snobský malomeštiak predsa nechce byť ani len minimálnym väzivom spätý s prechodným ubytovaním pre recidivistov, väzenskými priestormi a vôbec celou tou dehumanizovanou pakážou, od ktorej animálneho sveta je jeho pozérstvo a nasádzanie rôznorodých sociálnych masiek podľa práve sa hodiacej chvíle predsa na hony vzdialené. Mať jej dieťa pozíciu väzneného by pre Corneliu znamenalo doživotné spoločenské faux pas a zhodenie sa pred svojou kastou. Filmový text Pozície dieťaťa sa teda ponúka omnoho zreteľnejšie čítať ako kritiku malomeštiackej úlisnosti vydávanej za posvätenú činnosť, ktorá je ospravedlňovaná zastieranou ochotou pomôcť, hoci vrahovi, než ako obetavý (ego)trip jednej matky za záchranou otupeného synátora. Veď preto o jeho charaktere rozprávanie prakticky nič nedodá, aby nám nezavadzal, zbytočne nás nezavádzal a emočne nás nerozptyľoval tým, že film je vlastne o vzťahu matky a jej syna. Pretože zostali tu len matka a syn ako dva autonómne fundamenty, na sebe nezávislé dokaličené jadrá.(19.5.2015)

  • emma53
    *****

    . Poziția copilului je o dysfunkčním vztahu matky a syna, který v téhle hodně neobvyklé situaci vykrystalizoval ve velmi povedený finální závěr (i když mnozí mají možná jiný názor). Nejen, že nemám nejmenší výtku k celému zpracování, protože na mě celý příběh působil opravdu silně realisticky a přesvědčivě. Navíc celá ta ponurá atmosféra byla ovlivněna nejen kvalitními hereckými výkony, kde bych chtěla vyzdvihnout hlavně roli matky, ale i tím, že moje emoce od pohrdání, odsouzení, lítosti a empatie se celou dobu přelévaly a už z toho je patrné, že se Calinovi Peterovi Netzerovi tenhle snímek povedl na jedničku. Když vezmu ještě v úvahu ten fakt, že vídám většinou dramata odehrávající se spíš z prostředí oběti, tak tenhle pohled z trochu jiného úhlu je určitě hodný chvály. Zkrátka rumunská kinematografie mě velmi mile překvapila a určitě stojí za bližší prozkoumání.(6.2.2014)

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace