Slečny z Vlčí

Wiktor a jeho ženy z minulosti, z ktorých ho každá milovala alebo miluje, je zamyslením nad smrťou, láskou a životom. Wajda tu opäť do hlavnej úlohy umiestnil svojho asi najobľúbenejšieho herca Daniela Olbrychskeho. Film neplynie rýchlo, ale je pomerne zrozumiteľný so zaujímavými ženskými postavami, sú sestry, a pritom každá trochu iná. (02.03.2016)

Film o citově plochém muži, který v mládí odešel do války a domů se vrátil po 15 letech. S odstupem zjišťuje, že byl tehdy milován, a svoji šanci promrhal. Určité věci jsou nevratné....film se mi ze začátku nelíbil, byl zdánlivě příliš pomalý, rozvleklý - což je ale jen zdání, samozřejmě to vystihuje pouze klid před bouří. Důležité ve filmu je nejen to, co je vyřčeno, ale i to, co si musíme domyslet.... (28.05.2016)

Skvělý komorní film, ve kterém Wajda dokázal, že je schopný empaticky uchopit jakýkoliv námět a vybrousit ho do drahokamu. Zdeptaný hlavní hrdina přijede na venkov a zanechá po sobě zkázu v srdcích žen, aby odjel vlakem, kde se v kupé setká s autorem literární předlohy Jaroslawem Iwaskiewiczem. To je geniální detail, kterým velikán světové kinematografie skládá hold velikému spisovateli. Bouřlivák Olbrychski opět pokorně posloužil svému mistrovi a i dámám je třeba vyseknout velkou polsky galantní poklonu. Smutně krásný film. Díky za něj. (11.10.2016)

Byť mužom, ktorého chce každá žena, sa môže zdať na prvý pohlad ako šťastie, na ten druhý ale môže byť aj prekliatím. Neviete si potom vybrať, ženy sú neodbytné, žiarlivé a vy ste nakoniec sám. Po dostatočnom počte zhliadnutých Wajdových filmov usudzujem, že osudy jednotlivcov na pozadí velkých historických udalostí, alebo lepšie povedané v ich centre, ma emocionálne zasahujú viac, ako "iba" prosté príbehy. Slečny pôsobia ako taký uvolnenejší Bergman, a možno je aj dobre, že podobný námet ako Sepoty a výkriky bol uchopený tentokrát podstatne menej depresívnou formou. (02.03.2016)

„Každá veľká láska má v sebe niečo pokorujúce a smiešne.“. Hovorí žena, zatrpknutá a vyliečená z platonickej lásky mladosti k Viktorovi. Viktorovi, ktorý po pätnástich rokoch odlúčenia stretáva zaliečavé slečinky-sestričky z čias mladosti. Rokmi sa z nich stali ženy, oťukané životom, milostnými vzletmi aj pádmi. Z dievčenskej nevinnosti a hravosti postúpili do cynizmu stredného veku (uťahovanie si z okolia, prezieravé signály očí, nadhľad a pohŕdanie tvoria podstatu ich života). S príchodom muža, symbolizujúceho im panenskú rozjašenosť, škrupinka sebavedomého cynizmu získava početné trhliny. Návrat k minutým časom a opätovné definovanie ich vzťahov idolom mladosti sa tentoraz odohráva v podobe frašky: zdieľané spomienky sú nezrozumiteľné, tanec pôsobí strojene, odvážne šaty na tele skúsených dám smiešne, hry na nezáujem sú zbavené niekdajšieho čara. Viktor hľadá stratený raj pri hrobe jednej zo sestier, ktorá nedlho po jeho odchode zomrela. Pokoj cintorínskej záhrady mu svojou nemennosťou asi najviac pripomína šťastnú minulosť, ktorá sa nikdy neopakuje, ale po ktorej tak túži. Teplé, impresionistické farby pokojného vidieka, atmosféra domu, kde kľud po dobrom jedle je najvyššou hodnotou, sú v príkrom kontraste s vnútorne nenaplneným citovým životom všetkých zúčastnených. (15.03.2006)