Tierische Liebe
-
Zvieracia láska
(festivalový název) -
Animal Love
Dokumentární
Rakousko, 1995, 120 min
Režie:
Ulrich SeidlObsah
-
Ľudia veľkomesta Viedne - osamelí ľudia, pre ktorých sú psy, potkany, zajace a iné malé zvieratá jediným celoživotným druhom, partnerom, s ktorým sa môžu porozprávať alebo podeliť sa o posteľ či pohladenie. Film získal Cenu za najlepší dokument na Potsdam Film Festival 1996. Režisér o fime: „Pôvodná myšlienka filmu bola dosť radikálna. Predstavil som si film, v ktorom by sa muž alebo žena správali k domácemu zvieratku ako k manželovi/-ke: rozprávali by sa, jedli spolu, maznali sa, venovali si pozornosť, delili sa o posteľ. A v celom filme by ani raz nezaznel rozhovor medzi ľudmi.“ (oficiální text distributora)
Ľudia veľkomesta Viedne - osamelí ľudia, pre ktorých sú psy, potkany, zajace a iné malé zvieratá jediným celoživotným druhom, partnerom, s ktorým sa môžu porozprávať alebo podeliť sa o posteľ či pohladenie.
Film získal Cenu za najlepší dokument na Potsdam Film Festival 1996.
Režisér o fime:
„Pôvodná myšlienka filmu bola dosť radikálna. Predstavil som si film, v ktorom by sa muž alebo žena správali k domácemu zvieratku ako k manželovi/-ke: rozprávali by sa, jedli spolu, maznali sa, venovali si pozornosť, delili sa o posteľ. A v celom filme by ani raz nezaznel rozhovor medzi ľudmi.“ Komentáře uživatelů k filmu (4)
-
Bluntman
Zvireci laska, film, jenz spoluprodukovala stanice ORF, ktera ho nasledne odmitla odpromitat, je bezpochyby nejkontroverznejsim Seidlovym filmem. Vybavujete si hrdinu z Psich dnu, ktery skutecny cit ma pouze vuci svemu psovi, ktereho vsude taha s sebou a s manzelkou nedokaze navazat normalni vztah, komunikovat? Zvireci laska ukazuje radikalizovany pohled na neschopnost lidske komunikace mezi sebou, pro cely film je priznacne, ze spolu postavy nemluvi a jedinou reci je tak - pro Seidla charakteristicka - rec tela [kdyz se kopuluje, tak na pejska...]. Prvni hodinu, mozna hodinu a pul se divak muze ptat, v cem je Zvirecci laska natolik nepristupna, aby nemohla but odpromitana v televizi, kdyz tema zoofilie je pro ni tabu, ale explicitne vyobrazovane souloze partneru na otazku odpovidaji. V Seidlovych filmech byva zvykem, ze se zaobira obema stranami barikady, i kdyz sympatizuje s nizsi vrstou a nikoliv tou stredni anebo vyssi spolecenskou, zde tomu tak ale neni a je vytvarena analogie mezi muzem-clovekem, panem tvorstva, a zviretem, ktery na rozdil od cloveka dokaze but verny a projevovat sve emoce. Dramaturgicky asi nejucelenejsi Seidluv film, ktery ale bohuzel sklouzava k do iste miry podbizive atraktivnosti, ziskal Cenu za nejlepsi dokument na postdamskem filmovem festivalu 1996.(5.12.2007)
-
Artran
Happy Valentine's Day...(20.2.2011)
-
tatka
Nikdy nechváľte Seidla pred Rakúšanmi. Nemajú ho radi, vraj nerobí nič iné, len si serie do vlastného hniezda. Miesto toho, aby všetkými smermi rozširoval, že Rakúsko je po raji druhé najlepšie miesto na svete. Na druhej strane, po 11 rokoch v Rakúsku musím povedať, že až také hrozné, ako to Seidl a iní rakúski režiséri radi ukazujú, to zas nie je. Miera trotlov a podivných existencií je zhruba rovnaká, ako inde v Európe. Chápem, prečo ORF nechcela odvysielať tento dokument. Očakávali niečo o verných psích očkách, o disciplinovaných Rakušanoch, ktorí disciplinovane zbierajú psie hovienka do sáčkov. O mäkkosrdcatých Rakúšanoch, ktorí pravidelne prispievajú na psie útulky, a v nedeľu pri viedenskom rezni so šalátom sa pohoršujú nad trápením zvierat vo veľkochovoch. Očakávali smutné psie pohľady a, po premiére v nedeľu večer, v pondelok tlačenice pred bránami psích útulkov. Namiesto toho im Siedl vmietol do ksichtu obrázky nejakého úplne iného Rakúska. Rakúska, plného osamelých ľudí, ľudí z okraja spoločnosti, bez práce, bez rodiny, bez nejakého pevného miesta v živote.Nikto ich nechce, sú takmer na dne, lebo nemajú prácu, peniaze, navyše majú špinavé nohy, neumyté vlasy, zanedbané bejváky, plné odpadkov a švábov. Alebo možno sú na dne aj preto, lebo ich nikto nechce???? Jediné, čo majú, je pes. Ten je ich jedinou láskou, sprievodcom, majetkom, spoločníkom. Má ich rád aj keď majú mastné vlasy, neurobili kariéru a majú mizerný vkus. Ale to absolútne porozumenie so psom má aj negatívnú stránku. Pes počúva, súhlasí, neodporuje, rozumie. Odúča ich komunikovať s ľuďmi, takže sa vo svojej osamotenosti zas posúvajú o pár čísel ďalej. Kde skončia, nikto nevie. Je to úžasná vec mať psa, to som zažila na vlastnej koži. Ale nechcela by som dopadnúť tak, ako tí ľudia z dokumentu – mať LEN psa.(5.9.2011)
-
Köbi
Film není v žádném případě šokující tématem, kterým se zabývá (je daleko víc o osamělosti a o kompenzaci mezilidských vztahů něčím jiným než o tom, co si člověk představuje jako zoofilii), je ale neuvěřitelný svojí otevřeností, odhalováním těch nejintimnějších detailů ze života příslušníků všech společenských vrstev. Chvílemi může připadat skoro přehnaně dlouhý, ale ty zdánlivě "hluché scény" (velmi repetetivní povídání páníčků s pejsky, sex po telefonu a p.) jsou nakonec to nejpůsobivější na celém dokumentu. Seidl se - jako obvykle - pohybuje na hranici komičnosti a deprese (malí psíci vystavení na krbové římse), některé momenty působí opravdu spíše jako z dadaisticky laděného hraného filmu než z dokumentu (řečník na psím pohřbu, chrt "trénující" v garáži luxusní vily tak, že je připoutaný k běžícímu pásu). Velmi silný film, ze kterého se budu ještě dlouho vzpamatovávat.(5.2.2010)
