Utiš vodu

Na Naomi Kawase malo azda najväčší vplyv to, že až do dospelosti prakticky nesledovala filmy. A tak sa v jednej zo svojich raných dokumentárnych snímok – Ten, Mitake - mohla rozbehnúť a v mŕtvolke splynúť s mliečnou cestou - podobne, ako mliečna cesta s hukotom prenikla hrdinom Kawabatovej Snežnej zeme. Nie, jej dokumentarizmus nevedie k deskripcii a k odstupu, ale k splynutiu s okolím. Asi ako keď v zbierke básní Manjóšú čítame o bývalom sídelnom meste Asuka a vieme, že sa za popisom prírodných dejov skrývajú city, predkovia a všeobsiahle kami... Predovšetkým však básnik, ktorý sa stal svetom navôkol. Pri sledovaní posledných kŕčov zničeného ekosystému vo svete bez Boha, sa práve jej filmy môžu stať istým typom evanjelia a zmierenia sa so smrťou. V jej filmoch je priestor navôkol plný citov, ale nie v nadprirodzenom, ani antropocentrickom slova-zmysle. Je to priestor vzťahov. Hrdinovia s okolím vstupujú do neustálych interakcií, až sa v ňom akoby strácajú. Je záverečný tajfún symbolom Kaitovho rozrušenia, alebo je jeho vnútro len unášané prírodnými náladami? Blízkosť však nie je len priestorová kategória, ale i časová. Je to svet rutinných cyklov – striedania sa dňa a noci, období pokoja a tajfúnov, ale i návratu „predkov“. Tí sú sprítomňovaní v znovu- prežívaných mýtoch a rituáloch, ako je napríklad Augustový tanec alebo žalospev Yuta. Samotný film môžeme chápať ako interpretáciu mýtu o dvoch božských deťoch, ktoré na zem zoslal Nebeský cisár, aby znovu zaľudnili ostrovy Amami. Zobrazený časopriestor tak môžeme vnímať ako transcendentnú entitu presiaknutú minulosťou a citmi, ku ktorej si hlavné postavy musia utvoriť vzťah a splynúť s ňou. Subjektom je tu skôr "príroda" a správnym prístupom je tu otvorenie sa citovej transformácii, ktorá prichádza so svetom-udalosťou. Azda práve tento  prístup, ktorý nechápe človeka ako niečo vytrhnuté z okolia, môže priniesť ére konca sveta citový rozmer. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)

Nejsem zrovna člověk, který vyhledává filozofické filmy bádající nad otázkou života a smrti, takže tahle dějová linka o umírání Kyokiny matky mě tolik neoslovila, zajímavější už je příběh jich dvou jako páru, ale stejně to není žádné "terno." Celkově je to na mě až moc poeticky laděné a opravdu jsem se nemohl přenést přes kameru, která místy působila jako záběry z nějakého cestopisného dokumentu. Takový lepší průměr, nejsem si tím úplně jistý. (26.04.2016)

Pre mňa neuveriteľné prekvapenie. Po predchádzajúcich Kawasiných filmov som bol skeptický. Ale konečne sa mi dostala pod kožu a to úplne. Od jej debutu sa jedná pre mňa o jej zatiaľ najlepší film. Meditatívnosť, úprimnosť a mystifikácia prostredia sleduje s pozorným okom a dokumentaristickou presnosťou dvojicu mladých ľudí so všetkými ich problémami a túžbami aké si len viete predstaviť. Kawase tu naplno využíva cit pre detail a sledovanie viacerých postáv reagujúcich na jednu udalosť. Celé je to také iné, krásne a hlavne úprimné. A zábery na rozbúrený oceán sú dychberúce. Veľmi sa mi to páčilo a naozaj by som len pokračoval v písaní hlúpostí, pretože to naozaj pre mňa obsahuje veľa pozitívneho. Určite sa k nemu budem ešte niekoľko krát vracať. (31.03.2017)

Celý film se nese v mysteriózním duchu a meditování o pomíjivosti života, proč umíráme, ale i o lásce. Kyoko a Kaito prochází právě fází života, kde si tyto otázky kladou, protože souvisí s jejich nejbližšími. Vše se vzájemně prolíná a moře se svými vlnami jen tiše, či bouřlivě přikyvuje. Já osobně jsem mírně rozpačitá a asi bych Still the water nedoporučovala každému. Pokud budete v rozpoložení, kdy budete mít chuť rozjímat o smyslu života a posléze o tom filozofovat, pak to bude pro vás možná to pravé. Ale záběry pod mořskou hladinou a nebo letecké na nádhernou, zalesněnou, hornatou krajinu byly strhující. (21.05.2019)

Téměř okamžitě jsem zatoužil ponořit se do vln, cítil jsem vítr i když jsem ho jen viděl, vnímal jsem bolest obětiny... (Ještě že si Japonci s PETA hlavu nelámou). Film který nemluví slovy, ale obrazy. Nejlepší vyprovázení na smrt, jaké jsem kdy ve filmu viděl. Skvělá Naomi Kawase, která se brzy ocitne v mé topce režisérů. Moje romantická duše řve: "Odstěhujme se tam! A dám ti konečně pokoj!!" Ale já vím ty zrádná potvoro, že nedáš... (31.03.2021)