Mefisto

Nejvetsi problem tohohle filmu je delka. Tenhle film si je hodne podobnej s Hanussenem, taky jde hlavne o vystoupeni na podiu a vecirky, jenze zatimco Hanussen je velmi zajimava postava, zde se jedna pouze o herce. Navic je Hanussen o pul hodiny kratsi. Nicmene musim uznat, ze ackoliv tu jsou bud dialogy nebo divadelni vystoupeni, nijak vyrazne jsem se nenudil. Na druhou stranu, kdyz se dej filmu dlouho nikam neposouva a furt se jen hraje na jevisti, tak uz to tak upoutat neumi. Vsude jsou reci o nejakym moralnim padu a tak podobne, ale bud sem ten film spatne pochopil nebo nevim, protoze me to tak neprislo. Byla to proste blba doba a Hendrik Hoefgen jen miloval divadlo a nic jinyho ho nezajimalo. A zaver byl nejakej divnej, vubec nenavazoval na predchozi dej a byl tam asi jen kuli tomu, aby moh Hendrik rict hlasku "Ja jsem jen herec.". Kdyz uz je ve filmu neco nudnyho, je tu nastesti Klaus Maria Brandauer, kterej to vzdy zachrani a podava snad zivotni vykon, kuli nemu stoji za to tenhle film videt, ale jinak film nema moc co nabidnout. (14.02.2007)

Přiznávám, že mi nedělá radost, když je mrtvolné scénické schéma zatahováno i do filmu (neplatí pro Kurosawu a drobné výjimky), protože právě on je jediným médiem, jehož dynamickým výrazivem jsem schopen divadlo akceptovat a dokonce si ho i užít. Jistě proto nepřekvapí, že mé hodnocení neodráží formální aspekt snímku, kterému by vpravdě neuškodilo, kdyby se Szabó častěji zřekl své prkenné masky Rozvláčnosti a rozproudil pozvolna tuhnoucí krev v žilách divákových (tak jako s hravou sekvencí "převleků" nebo s geniálním zakončením do mrtvolky na betonově odosobněném a pustém stadionu), ale odměňuje zejména fantastickou procházku zákoutími duše, košatou látku na nerušené přemýšlení a herecký koncert Herr Brandauera, jehož výrazový rejstřík je stejně nevyzpytatelný jako měňavá podoba chameleona. Poznámka na okraj: Poněmčení dabingem nevyšlo tvůrcům zcela ideálně a vytrhává z dění. 4,5* (14.11.2008)

Politika je divadlo už od nepamäti, ale divadlo by sa nemalo nikdy stať politikou. Vtedy je zrejmé, že sa so štátom deje niečo "diabolské". Hofgen je herec, ktorý svoje role skutočne prežíva a začína prežívať aj tú reálnu, vyžadovanú novou spoločnosťou. Hranica medzi divadelnou úlohou a skutočnou osobnosťou sa stiera. Je iba obeťou svojej doby, ktorá ho vytvára, je naivný, alebo je iba konformista, zbabelec, ktorý sa opája sebaklamom? Dajú sa v takejto dobe nájšť kompromisy, aby ostal človek samým sebou? Je to iba človek, ktorý sa nedokáže stať skutočným, zásadovým mužom? Kde je v jeho prípade hranica medzi vlastenectvom a zbabelosťou? Mefisto vytvára dusno a atmosféru iba mrazivými dialógmi, k zobrazeniu násilia sa uchýli iba raz a je to podľa mňa trochu zbytočné. Na rozdiel od mnohých filmov, zaoberajúcich sa týmto obdobím európskych dejín, zobrazuje aj ponižovanie černochov, v čom je originálny. Najviac mi pripomenul talianskeho Konformistu, divadelným prostredím Kabaret alebo Posledné metro, ktoré odporúčam tým, ktorým sa takmer dva a pol hodinová dĺžka zdá príliš. KMB predvádza jeden z najlepších výkonov filmovej histórie. (27.11.2012)

Nie je ľahké žiť so svojimi rozhodnutiami, rovnako ako nie je ľahké poddať sa určitej ideológií ak už sledujeme svoju vlastnú. Szabó spravil výbornú fresku života jedného herca, keď bol fašizmus pred bránami. Príbeh sa sústreďuje na Hendrika. Jeho zbabelosti, aj prejavy citu a pochopenia do čoho sa zaplietol. Príbeh je vystavaný naozaj skvele. Pritom postráda pamätné zábery. Je celý zložený z dialógov a ak sa už vyskytneme v priestore je to len na krátko. Pocit akéhosi väzenia je tak všadeprítomný. Najväčšie ovácie ale patria Brandauerovi a jeho uhrančivému výkonu. Nie je ani zlý, ani dobrý. Je niekde medzi tým. Keby bol koniec možno trochu odhodlanejší prísť z nejakou výraznejšou bodkou bolo by to za plný počet. Ale inak sa jedná o scenáristický aj režisérsky skvost. (07.03.2015)

Veľmi dobré a monštrózna stopáž vôbec nevadila. Má to totiž vynikajúci mnohovrstevný, umne vygradovaný scenár. A ku cti mu slúži, že parádne funguje aj keď sa vzdáva mnohých vďačných dramatických situácií. Funkčné aj ako metafora a takisto ako rozbor jednej poľutovaniahodnej osobnosti. S filmom má však jeden osobný problém. Štýl európskej kinematografie 80. rokov mi je proti srsti (aj herecky) a scén, ktoré ma tu vyrušovali je bohužiaľ dosť. Hlavne prvá tretina ma vážne vytáčala 8/10 (15.03.2018)