Pasolini

Zdá se mi skvělý mix nenápadných, takřka až domáckých výjevů (Pasolini v rodiném kruhu, restaurace) a vizualizace jeho nerealizovaných scénářů - hlavně ten, kde se objevuje Ninetto Davoli - o tom jak na Zemi přišel Mesiáš. Velice mne ten film zasáhl, ale ne snad kvůli notoricky známé biografii a koneckonců i notoricky známé osobnosti Pasoliniho. Spíš určitým tajemstvím a neproniknutelností - ten film je hlavně meditací nad určitými idejmi - pocit nedvratného konce a úpadku společnosti. Protest jako prostředek proti bytí v nesnesitelném světě. Atd. Atd. Podrobnější komentář až po druhém shlédnutí. (01.04.2016)

Pasolini je asi najmenej diváckym životopisným filmom v širokej distribúcii. To šťastie známeho diela mu zabezpečila osoba, o ktorej "rozpráva" a herec v hlavnej úlohe. Avšak tu všetko prvoplánovo divácky príťažlivé končí a osobne medzi divácky provokujúce prvky neradím ani homosexuálne scény, pretože o nich film nie je. Ten je o Pasoliniho názoroch a o jeho vnútri. Ciže ani náhodou o točení filmov, písaní kníh, ani dramatických oblúkoch jeho vzťahov či už milostných, rodinných, alebo pracovných. No a je to náhlad značne zakodovaný a to možno aj pre režisérových fanúšikov. (07.03.2016)

Ferrara zobrazil Pasoliniho presne tak, ako som si ho vždy predstavoval; Ako člena talianskej pozérskej smotánky, s plnou hubou utopických bolševických kecov, ktorý nedokáže odpovedať na priamu otázku aby si svoje fantasmagórie obhájil, a novinára radšej pošle domov s tým, že neskôr mu k tomu niečo napíše. Človeka, čo by najradšej zrušil peniaze a všetkých obvinil z fašistického sprisahania, ale za prostitúciu platiť chudobnému heterosexuálnemu chalanovi mu nevadí. Skrátka idiotský oxymoron, ako každý komunista. Zároveň ho sledujeme ako zapáleného tvorcu s hromadou originálnych nápadov na realizáciu. Scénky akože z Pasoliniho filmu mi naozaj Pasoliniho pripomínali, až ma to prekvapilo, a do toho hrá krásna klasická hudba. Páčil sa mi opis jednej z postáv; “Pripomína mi mňa samého a zároveň ním pohŕdam.” Gay porno scénu v úvode si mohli odpustiť, aj keď chápem, čo tým chceli povedať. Casting presný. Pasolinimu by sa to podľa mňa páčilo. (13.05.2019)

Tak vám nevím. Pasoliniho vykreslování je tady až příliš glorifikační. Milující syn, intelektuální rebel, vášnivý umělec.V každé druhé restauraci ho vřele vítají s oslovením Maestro nebo Profesore. Ke všem je vstřícný a vřelý. Žádná kontroverze nebo jen rýpavá myšlenka se nekoná. Takový italský Mirek Dušín zdálo by se :D Celý film se jen atmosféricky mlčí, nebo prázdně tlachá a když už se Maestro dostane k nějaké té myšlence tak toho ve výsledku moc neřekne. Jakoby se tvůrci báli nepřesné interpretace a tak radši trošku mlží. Ale musím se přiznat, že i tak mě to svým způsobem upoutalo. Nejspíš je to tím, že celý film táhnul charismatický Daefoe, pro kterého musela být taková postava asi tou správnou hereckou výzvou (i když ve výsledku jde o velmi střízlivou, až minimalistickou kreaci). Každopádně mě to vmanipulovalo až do bodu, kdy jsem ochotný to s pasolinim ještě jednou či dvakrát zkusit a šáhnout po něčem z jeho filmografie (Protože zatím jsem začal a na dlouho skončil u fušerských 120 dní sodomy :/ ) (28.10.2015)

Čo ja viem... Čakal som rozhodne inú formu spracovania životopisnej snímky režiséra, ktorý nakrútil jeden z najkontroverznejších filmov v dejinách kinematografie (Saló alebo 120 dní Sodomy: 1975). Možno menej poetickejšiu a určite viac obsiahlejšiu faktami, či už z natáčania filmov alebo životnými útrapami. Ako, áno. Dozvedel som sa, že nebol iba homosexuál ale aj spisovateľ, básnik a umelec s veľkým rozhľadom, ktorý dokázal používať pedantne rétoriku. Snímka je plná jeho metafyzických rozhovorov a monológov, ktoré sú sami o sebe skvelé, ale ako som už spomínal, iba toto mi do životopisného filmu/drámy rozhodne nestačí. Tempo bolo umiernené a hoci herca ktorý stvárnil Pasoliniho (Willem Dafoe) vybrali dokonale, medzi špičkovými hercami by lepšieho nenašli, dokonca sa aj naňho dosť podobá, nemôžem si pomôcť a potlačiť sklamanie. Pritom je to výpravne absolútne dokonalé. Stvárnenie Talianska sedemdesiatych rokov bolo perfektné. Dobové účesy, kostýmy, vozidlá, budovy, jednoducho tu bolo všetko, ako by som skutočne sledoval život v tom období. V každých ústach cigareta, dokonca z úst vyfukovali dym. Je to síce úplná kravina, sledovať takéto detaily ale keď si pozriete hocijaký komerčný film z posledných rokov, takmer žiadnu cigaretu a už vonkoncom žiadny dym neuvidíte. Najviac ma bezprostredne zaujal úvod v ktorom strihač pretáčal posledné nahrávky pred dokončením 120 dní Sodomy a Pasolini popritom ako sledovali niektoré zvrhlé scénky, dával nejakému novinárovi rozhovor. Sľubný začiatok sa však v priebehu pár minút zvrhol do festivalového štandardu. Zväčša to mám rád, ale teraz mi to nesadlo. Momenty ako vizuálne prerozprávanie jeho nasledujúceho, už nezrealizovaného projektu, ma vyslovene iritovali, až na scénku orgií medzi homosexuálmi a lezbamy. Nieje to vôbec zlé ale nesadlo mi to. (15.11.2015)