Tanečnice

Príbeh priekopníčky moderného tanca Loie Fuller vyniká prekrásnou kamerou a dopláca na odfláknutý scenár. Kamera je oslava svetla, tak krásne, až mytologicky nasvietené scény, či už vonku alebo často v totálne tmavých interiéroch, sa len tak nevidia - a je to krásny hold tanečnici, ktorá sa práve precíznou prácou so svetlom preslávila. V kombinácií so silnou hudbou a sugestívnymi výkonmi vytvára kúzelnú umeleckú atmosféru. A keď tu Fullerová prvýkrát predvedie svoj tanec, divák zostane očarený asi veľmi podobne, ako kedysi publikum na jej predstaveniach a želá si, aby ten zázrak nikdy neskončil. Ale scenár mu z neznámeho dôvodu tanečné čísla veľmi nedopraje, čo je vo filme o tanečniciach naozaj zvláštne a snaží sa o čosi iné, v čom ale akoby nevie, kde má vykresať dramatický konflikt – a s tým súvisí aj zvláštne narábanie s faktami. Ak je TANEČNICA naozaj podľa knihy, ako je uvedené, tak neveľmi dobrej alebo veľmi nešikovne spracovanej. Kým prvá polovica filmu je plná nádherne nasnímaných silných momentov, druhá, prekvapivo, pretože prichádza avizovaný konflikt a súperenie dvoch tanečníc, je uťahaná a dýchavičná. Tu opäť k tým faktom. Neočakávam od biografických filmov vedeckú presnosť a automaticky počítam so zjednodušovaním, zlučovaním viacerých osobností do jednej postavy a úpravami životných príbehov pre dramatický efekt... Obvykle preto ani vyslovene nepátram po nepresnostiach, ale zhodou okolností som s životmi Loie Fuller a Isadory Duncan dosť dobre oboznámený – ostatne asi preto som aj videl tento film. Takže fakty, ak by niekoho zaujímali, sú nasledovné (a vrhajú na TANEČNICU dosť nelichotivé svetlo). Loinu situáciu s rodičmi si tvorcovia takmer od základu vymysleli - žila totiž v normálnej, kompletnej rodine aj s viacerými súrodencami, pravdou ale je, že jej otec naozaj zomrel za záhadných okolností, súvisiacich možno s jej manželom, neskôr odhaleným polygamistom. Ak chceli tvorcovia ukázať, že sa s ňou osud nemaznal, nemuseli si vymýšľať, stačilo nevynechať jej prvý pokus o európsku kariéru v Nemecku, ktorý predchádzal Parížu, kde svojimi vystúpeniami publikum vôbec neoslovila a musela napokon vystupovať v cirkuse medzi cvičeným slonom a somárom. Až potom nasledoval onen oslnivý a vyčerpávajúci parížsky úspech... Vzťah s Isadorou a ich „konflikt“, ktoré mali tvoriť akúsi sekundárnu dramatickú kostru, sú tiež umelo vytvorenými atrakciami - v skutočnosti sa poznali len veľmi krátko a Isadora odišla zo súboru už počas prvého turné kvôli vlastnému kontraktu. Horšie ale je, že keď už si ho vymysleli, mali ho aspoň teda náležite dramaticky využiť. Ale všetky postavy sa tam len tak nejako potácajú, čím bližšie ku koncu filmu sa stále viac opakujú a stále menej sa toho deje. Hra s lesbicitou, ktorá sa zdá, že to má zachrániť, je namieste, pretože Loie, po neúspechu s manželom, odhaleným podvodníkom, žila neskôr v stálom vzťahu so svojou priateľkou, ale u Isadory je to opäť iba číra špekulácia. Herci, ako to už často býva, zachraňujú, čo môžu, ale okrem svojich daných charakterov vlastne nemajú čo hrať - ich postavy, s výnimkou slávnych tanečníc, ani nepomenované, sa zásadne nepredstavujú, zjavujú sa a odchádzajú len tak, nemajú žiadny vývoj ani nič okrem základnej motivácie - chcem tancovať alebo chcem zarobiť alebo chcem teba. A takto sa TANEČNICA dopotáca do konca bez toho, aby nám o nich niečo naozaj prezradila. Debutujúca autorka, predtým tvorkyňa klipov, predviedla perfektnú spoluprácu s fenomenálnym kameramanom, ktorý doslova čaruje, ale vôbec nezvládla príbeh a postavy. Zrejme sa snažila byť francúzsky subtílna, tak ako jej herci, ale zostala kdesi na polceste a P. S. pri záujme o silný, dramatický príbeh úplne zahadzuje naozaj turbulentný, vášnivý a tragický život Isadory,, ktorý bol v porovnaní s relatívne harmonickou Loie ako bombardovanie popri tom, keď padá dážď. (15.04.2024) (méně) (více)