Díra v hlavě

Život ma naučil, cigánovi nesmieš uveriť nikdy nič, aj keď bude prisahať na ženu a deti. Veď preto sa volá toto etnikum cigáni. Neviem, čo týmto dokumentom chceli autori povedať. Lietali sme po celej Európe Francúzsko, Juhoslávia, Poľsko, Nemecko, Česko a Slovensko ale tvorcovia pozabudli tieto úseky objasniť. Bolo potrebné na začiatku epizódy upresniť o čo vlastne vlastným rozprávaním sa bude ozrejmovať. Tak sme sa nedozvedeli nič o mieste kde by mali byť masové hroby a nič ani o miestach cigánskeho holokaustu. Ústredná myšlienka dokumentu sa začala strácať už hneď od začiatku a postupne množstvom materiálu sa stratila úplne. Takže ani neviem, čo chcel autor týmto dokumentom dosiahnuť. Úplne v dokumente absentujú archívne a historické podklady a tak ide o rozprávanie cigánov ničím a nikým nepodložené. Ja netvrdím, že cigánsky holokaust neexistoval on skutočne existoval a sú o ňom spracované úžasné filmy: A husle prestali hrať, 1988; Baro mariben (Veľká vojna), 2014; Sloboda (Korkoro), 2009; Ó, ty čierny vtáčik, 1997 ale tento medzi nich isto nepatrí. Jediné čo som si z filmu odniesol bol fakt, že Picasso, Banderas a Clinton boli cigáni????? (08.08.2017)

Vzhledem k tíží a naléhavosti tématu, pro děsivost svědectví a jistou objevnost (romskému holocaustu se pořád nedostává tolik mediální, politické a společenské pozornosti, kolik by si zasloužil) nakonec tu čtvrtou (doporučující) hvězdičku rád přidám, avšak neubráním se dojmu, že pokud by se režisér Robert Kirchhoff soustředil - řekněme - na válečné i poválečné zkušenosti dvou tři přeživších, byla by jeho výpověď silnější. Asi chápu, proč film skáče z místa na místa (Francie, Chorvatsko, Německo, ČR, Polsko), od respondentovi k respondentovi, očividně se snaží parciální zkušenosti holocaustu univerzalizovat, ukázat, jaké nezhojené jizvy si sebou nese celoevropská romská komunita (protože o komunitu jde v tomto dokumentu na prvním místě), bohužel tímto přeskakováním a z toho vyplývajícího omezeného času (devadesát minut je tak zároveň hodně a zároveň málo) pro vzpomínající film pouze klouže po povrchu jednotlivých zkušenosti. Zvlášť škoda to je tehdy, když se dokument nadechuje, aby propojil (rodem, nikoliv intenzitou násilí) holocaust se soudobými strategiemi vylučování Romů na okraj společnosti. Cítím, že se to dokument pokoušel artikulovat, nakonec ale zůstalo u pouhého pokusu. 70 % [dafilms] (17.07.2023)

Sila. Never forget bez irónie. Keď pani hovorila o rodine, ktorú ani nestihla milovať, slzy sa mi tisli do očí. Podobne ako keď sa stretli dve kamarátky a spomínali na peklo, ktoré prežili. O spomínaných ustašovcoch som ani nechyrovala, kým som si len nedávno neprečítala tento článok: https://dennikn.sk/653927/jasenovac-miesto-kde-omdlievali-aj-fasisti-danteho-peklo-existovalo/. (Febiofest - Lumiere - 8.3.2017) (08.03.2017)

Fascinuje ma Kirchhoffov osobitý režijný štýl, kedy nedopustí ani jednu hovoriacu hlavu bez ďalšej pridanej hodnoty. Iniciuje stretnutia, protagonistov presúva, dostáva do netradičných situácii, núti ich myslieť, vykročiť z komfortnej zóny. Ťažobu do témy umelo nepridáva, pretože vie, že je tam už defaultne prítomná. Naopak, jemne a vkusne tému odľahčuje tak, aby v nej bola cítiť predovšetkým ľudskosť, nie utrpenie. Nie vždy má ale výsledok jeho, nepochybne piplavej snahy, dostatočný dramatický/dramaturgický drive, drží pozornosť. (24.11.2023)

Dokument približuje iné svedectvá o zverstvách nacistov v koncentračných táboroch. Je to znepokojujúce koľko zla dokáže byť v človeku. A ako ho skupina ako jednotlivca dokáže strhnúť. Je to pekne rozprávané, ale tvorcovia mali viac ozrejmiť na začiatku epizód odkiaľ je daná časť, istý titulok k označeniu miesta by nezaškodil. Takto sa napr. divák nedozvie kde je to miesto na Slovensku kde sú masové hroby, miesto na ktorom sa stretnú dvaja páni dohadujúc sa, že si budú tykať. (10.03.2017)