Děrsu Uzala

Je to nadpriemerná dobrodružná dráma od Akiru Kurosawu. Má dosť dobrý príbeh o ruskom dôstojníkovi a dobrodruhovi, ktorý spolu so svojou expedíciou prechádza neprebádanými časťami Sibíra, aby ho preskúmali a tu sa stretávajú s miestnym lovcom, ktorý prijme ich ponuku a začne ich sprevádzať. Aj napriek ich odlišnosti toho majú aj dosť spoločné, preto si k sebe nájdu cestu a hlavne medzi ním a dôstojníkom vzniká kvôli spoločným dobrodružstvám veľmi silné puto, ktoré vydrží všetko. Spracovanie je na tom pomerne dobre, ale dalo sa z toho získať aj o niečo viac. Hlavným problémom filmu je, že tu vlastne chýba nejaký skutočný dej, prakticky celé to stojí len na tom priateľstve a zaujímavých postavách, hlavne samotnom lovcovi, ktorý je výborne podaný a získal si ma. A preto ma to hlavne tú prvú tretinu filmu, kde sa ešte len postavy zoznamujú dosť bavilo a je radosť pozerať na ten ich prístup k životu a odlišnosti, na ktorých sa obe strany niečomu priučia, pričom po tejto stránke ma zaujala hlavne scéna s fľašou. Ale potom to už predsa len trochu upadne do stereotypu a pritom stačilo málo, len sa trochu lepšie povenovať aj tej dobrodružnej línii ďaleko od civilizácie, ktorá mi neprišla moc dobre využitá. Ale zase si určite ani na ten zvyšok filmu nemôžem moc sťažovať, stále sa tu nájde plno zaujímavých situácií, chválim viacero dlhých scén na jeden záber, čo ma vždy zaujme a hlavne to má stále takú príjemnú atmosféru, kvôli ktorej sa na to celkom dobre pozerá až do konca. No uvítal by som viac nejakej tej dobrodružnej akcie. Herecké obsadenie nie je zlé, hlavné duo je úplne ideálne a skutočne som im fandil, len ma mrzí, že to lepšie nepodporia vedľajšie postavy, ktoré mi prídu úplne nevýrazné. Skôr ma zaujalo tých pár epizódnych postáv, ako starý Číňan. S réžiou a technickou stránkou som dosť spokojný, Akira Kurosawa to zvládol bezchybne, len ten scenár mu viac nedovolil. Takže ma určite mrzí absencia výraznejšieho deja, kvôli čomu nemôžem dať lepšie hodnotenie, ale aj tak Dersu Uzala určite určite nie je zlý film, aj po druhom pozretí sa mi na to pozeralo dobre a kladov je tu dosť. 64% (09.05.2014)

Neobyčajne sugestívne dielo, ktoré diváka očarí nesentimentálnym rozprávaním o veľkých citoch i fascinujúcimi, impresionisticky ladenými zábermi nedotknutej sibírskej krajiny. Nádherné scenérie východosibírskej tajgy vo všetkých ročných obdobiach sú ešte umocnené širokouhlým formátom. Film zobrazuje drsnosť prírody so všetkými jej živlami. I keď príbeh rozpráva samotný kapitán a pozeráme sa na dianie jeho pohľadom, hlavnou postavou zostáva sibírsky lovec a stopár. Výkon Maxima Munzuka v roli Dersu Uzalu je vynikajúci a jeho lámaná ruština len vyzdvihuje krásu jeho slov - jeho monológov o živote a prírode. Je to skutočný a magický príbeh. Jeden z najkrajších a najpoetickejších diel v histórii filmu. Oslava lásky, krásy a čistoty prírody i ľudí. Pozrite si ho v tichu, možno i osamote, ale hlavne s otvoreným srdcom... (29.10.2003)

Dobrodružný monument, který disponuje takovou moudrostí a lidstvím, že nezbývá, než japonskému géniovi vzdát patřičný hold. Děrsu bez příkras a patosu seznamuje diváky s krutou divočinou na Dálném východě, s tamními kmeny a jejich každodenním způsobem života. Barvitě a poutavě vypravuje o životě v tajze, kde příroda dává i bere. O zvěři, která se má lovit pouze za účelem obživy, nikoliv pro zábavu a v neposlední řadě všeobecně o lidech, kteří za záchranu života něchtejí nic na oplátku. Jednoduše prezentuje veškeré kladné vlastnosti, které má člověk žijící čistě v souladu s přírodou. Dlouho jsem nic s tak hlubokou myšlenkou neviděl. Za zmínku samozřejmě stojí i působivá obrazová kompozice a výprava. Lidé jako byl Děrsu Uzala chcete mít za přátele! Nesmrtelný snímek. (22.04.2020)

Kurosawa mě mnohem více zasáhl tímhle snímkem (a Rašomonem) než všemi svými samurajskými filmy. Velice lidský příběh přátelství ruského cestovatele a důstojníka carské armády s domorodým sibiřským lovcem národa Goldi. Normálně nejsem přítelem mouder přírodních národů, ale to jen proto, že jsou to často výmysly "bílého muže", které jim vkládá do úst. Ovšem Děrsu se svou směsí mystiky a pragmatičnosti (zkuste přežít v tajze s pouhou mystikou) mi byl sympatický. Jeho osud se mnou vážně dokázal hnout. (28.02.2007)

Sibír je nekonečne rovnaká, po dlhšom pobyte až nudná. To mi svorne potvrdili dlhšie dokumentárne filmy zaznamenávajúce monotónny ráz rozľahlých zamrznutých tundier a tajgy. Ale nielen tie: pár známych, túžiacich po sibírskom dobrodružstve, sa po návrate netúžili práve z dôvodov istej monotónnosti prostredia sa tam v blízkom čase navrátiť. Azda preto, že nestretli dobrotivého "ducha" tamojších hôr - starčeka Dersu Uzalu. Preto je dobrá filmová fantázia, hoci po neviem koľký raz zase "na základe skutočnej udalosti". Veď bez ústrednej postavy by šlo o ďlhší monotónny sibírsky príbeh, no ako sa zdá z niektorých tunajších komentárov, ani prítomnosť v prírode a prírodou žijúceho deduška nestačila na výraznejšie hodnotenie. Čakali viac. Osobne spokojnosť nadpriemerná, úsporné dialógy podčiarkovali nevyhnutnosť potrebného. Cez zamrznuté pocity netreba vyslovovať siahodlhé dialógy. Stačí jednoduchá viera vo všetko živé i zdanlivo mŕtve, neodsudzovanie za iný spôsob života a nezasahovanie tam, kde to nie je nevyhnutné k prežitiu. (08.09.2016)