Děrsu Uzala

Príbeh sibírskeho lovca, ktorý sa odohráva na začiatku 20. storočia, bol nakrútený v sibírskych exteriéroch v sovietsko-japonskej koprodukcii podľa literárnej predlohy ruského cestovateľa Vladimíra Arsenieva (Stopár Dersu Uzala a V lesoch ussurijského kraja). Na začiatku filmu prichádza bádateľ na miesto, kde pred tromi rokmi pochoval svojho priateľa a zisťuje, že jeho bezmenný hrob zmizol rovnako, ako neodvratne mizne krása sibírskej tajgy, v ktorej žil. V retrospektíve rozpráva príbeh o stretnutí dvoch svetov - dvoch civilizácií, príbeh o majestátnosti krajiny a priateľstve dvoch mužov, naplnený úctou k prírode. Keď v roku 1902 Arseniev ako ruský vojenský prieskumník viedol expedíciu mapujúcu neprebádané miesta sibírskej tajgy, k ich výprave sa pripojil lovec z kmeňa Goldi menom Dersu Uzala. Nevzdelaný stopár, z ktorého si vojaci spočiatku robili žarty, si všetkých získava svojou múdrosťou, láskou k prírode a nesebeckosťou. Kapitána očaruje i jeho animistická viera, keď Dersu vidí za všetkým živým "ľjudi" a dokáže sa prihovárať nielen zvieratám, ale aj ohňu, či vetru. Ich vzájomné priateľstvo je upevnené mnohými prežitými nebezpečenstvami i tým, keď Uzala zachráni kapitánov život. O tom však nikdy nerozpráva, pretože je to pre neho samozrejmosť. Ich vzájomné životy sa opäť pretnú po rokoch, keď Arseniev vedie väčšiu výpravu. Dersu však vtedy rýchlo stráca zrak a nebol by sa schopný v tajge uživiť. Rus ho preto pozýva k sebe domov do Chabarovska a starnúci Goldi sa stretáva s civilizáciou, ktorej nerozumie.

Dielo možno po Kurosawovej životnej kríze označiť za akýsi nový počiatok v tvorbe. Jeho režisérske dielo opäť získava významné medzinárodné uznanie, o čom svedčí Oscar z roku 1976 za najlepší zahraničný film (pre Kurosawu už tretí), ale i hlavná cena z MFF v Moskve z roku 1975, či ceny francúzskych a talianskych filmových kritikov. (Turiec)