Žít

Krásný smutný film. Zatímco v historických filmech se mi japonské reálie moc líbí, ve filmech „současných“ mi trošku brání v bezprostřednějším vcítění se do děje filmu. Tak je to i s tímto filmem. I těch padesát let je na něm znát. Zatímco jen o dva roky mladších Sedm samurajů vůbec nezestárlo, tenhle film žel ano. Navíc působí až příliš nízkorozpočtově. Závažnost příběhu a způsob vyprávění to, ale bohatě vynahrazují. Navíc, Takashi Shimura je opravdu skvělý herec. Rozhodně bych film nekrátil ani o minutu... Malá záhada nakonec: Jestli jsem se pozorně díval, tak ten často reprodukovaný záběr s pohledem na odcházejícího hlavního hrdinu v noci a dešti se ve filmu vůbec neobjeví. To je zvláštní ne? (25.11.2006)

Režisér menom Akira Kurosawa, mimochodom môj najobľúbenejší Japonský tvorca, ma neskutočne fascinoval svojimi samurajskými filmami, ktoré veľmi charakteristicky zachytávali život v pred-priemyslenej krajine Japonska. Kedy už staré zvyky a tradície pomaly upadali ale pre novú západnú kultúru neboli ešte dostatočne pripravené základy. Snímky od Kurosawa ako Shichinin no samurai (1954), Yojimbo (1961) či Tsubaki Sanjūrō (1962) patria k mojim najobľúbenejším filmom všeobecne. Ikiru je snímka ktorá je naopak radená do , vtedajšej, prítomnosti a sleduje život jedného frustrovaného úradníka, ktorý celú svoju kariéru a dalo by sa povedať, že aj mladosť presedel v kancelárií a v každodennej rutine, medzi papiermi, mu prebehlo 30 rokov života. Pravdepodobne by pokračoval vo svojom nudnom živote, keby sa nedozvedel, že má rakovinu žalúdka a do konca mu zostáva 6 až 12 mesiacov života. Psychicky sa položí lebo si uvedomí, že za svoj život nikdy nič nedokázal, nikdy nič v úrade nespravil, nikto si naňho nebude pamätať a jeho jediný syn sa už nevie dočkať, kedy sa dostane k jeho úsporám, keďže celý život tvrdo šetril, do krčmy nechodil a zbytočne na nič nemíňal peniaze. Takto sa v ňom niečo zlomí, vyberie si všetky úspory a vydá sa do prvej krčmy. Tam sa stretáva s jedným spisovateľom a rozpovie mu svoj príbeh. Spisovateľa filozofické vnímanie konca života hlavnej postavy natoľko dojme, že sa ho na jeden večer ujme a prefláka s ním celý večer. Opijú sa, navštívia podnik s hazardnými hrami aj za dievčencami sa pozrú. Chlapík však stále nieje spokojný a koniec sa blíži, tak sa rozhodne, že na úrade, kde pracuje, začne pomáhať ľuďom a nie ich posielať na úrady iné ako to je vo zvyku ešte aj dodnes. So svojim entuziazmom sa mu podarí v chudobnej štvrti sa mu síce podarí postaviť nový park ale bude ho to stáť veľa energie. Toto trvá asi 2/3 snímky. Potom hlavná postava umrie. Nasledujúca 3/4 hodina ktorá zostala je o dialógoch jeho kolegov na kare. Rozhovory sa začnú striedmo až nakoniec, keď si postupne spomenú čo všetko za posledné mesiace jeho života spravil pre ľudí, kolegovia prepadnú historickému plaču a sľúbia, že aj oni budú rovnako pomáhať ľuďom. Pozorný divák si však všimne, že film nekončí happyendom... ale svojim spôsobom tragicky vďaka ľudskej hlúposti, malichernosti a lenivosti. Herec, ktorý hral hlavnú postavu, uhral tak akoby mu išlo doslova o život. Bolesť ktorú prežíval jeho charakter musel cítiť aj on sám... Dal do toho neskutočné emócie. Ide o neskutočne podarený psychologický film, ktorý má aj dneska čo povedať. (13.12.2015)

Hlavní hereckou předností pana Shimury je rejstřík tří upřených pohledů (vyvalený, vyvalenější a nejvyvalenější - to podle závažnosti situace, či momentu překvapení) a permanentní japonský předklon, přesto mě jeho postava pobavila i dojala, a chvíle, kdy zmizel z obrazovky, se mně jevily stejně, jako u valné většiny japonských filmů - takové hemživé pimprlové divadlo. (14.04.2009)

Na samý úvod vám totižto najprv položím úplne jednoduchú otázku typu: „Čo by ste (u)robili v takom prípade, ak by ste sa práve teraz dozvedeli naprosto zdrvujúcu správu, že vám (z)ostáva už iba posledný rok života ?” Ja osobne by som chcel zomrieť v absolútnej nevedomosti, proste, „čo sa má stať, nech sa teda stane” , no bohužiaľ ale toto tvrdenie neplatí pre nášho protagonistu → Kanjiho "Múmiu" Watanabeho, pritom túto bizarnú prezývku, mu vymyslela jeho šarmantná kolegyňa z práce, ktorá si zase koľkokrát nedávala pozor na jazyk ! Nakoniec bude predsa kus pravdy na tom, že sa k nemu táto "nadávka" vskutku dobre hodí, keďže už dobrých 30 rokov pracuje na RADNICI ako úradníček, vhodnejšie povedané, ako „kancelárska krysa” , ktorá momentálne šéfuje "oddeleniu pre verejnosť" , kde v podstate panuje naprosté bludisko byrokracie tak, ako aj v celej budove úradu, vlastne tým pádom → málokedy tu čosi vybavíte... Všetko sa zmení, akonáhle sa hlavná postava dozvie šokujúcu informáciu (diagnózu)→ má totiž nevyliečiteľnú rakovinu žalúdka, kedy si začne uvedomovať najmä to, aký je život veľmi krásny, ale strašne krátky. Ako naloží so zvyškom svojich týždňov na tomto pozemskom svete ? Začne si ešte užívať, t. j. míňať našetrené 💰 alebo totálne rezignovať, t. j. na všetko sa kompletne 😭 či poprípade vykonať dobrý skutok👍? Sú to mimoriadne zaujímavé zistenia, ktoré mimochodom boli zakaždým fascinujúce bližšie spoznávať, čomu napomohli predovšetkým dve kľúčové osobnosti - Herec v hlavnej úlohe → Takaši Šimura, a to ani nehovoriac o Režisérovi → Akirovi Kurosawovi, ktorý ma ani raz nenechal chladným ! Silne existenciálne precítený kinematografický počin. (27.12.2021)

Opravdu nádherný film, kterému podráží nohy jeho stopáž - hlavně na konci při smuteční večeři, tam to mohl Akira mírně prostříhat. Je to však asi jediný kaz tohoto filmu. Ostatní - Takashi Shimura (ten chlapík mne dokázal dojmout, i když třeba jenom stál u dveří), scénář, hudba a samozřejmě Akirova citlivá režie - je perfektní. Vřele doporučuji. (17.05.2007)