Správca skanzenu

„Najhoršia je závislosť. Taká, čo ponižuje.“ Fantastický Pavol Mikulík (Perinbaba) dominuje v sebaspytovaní a depresii naloženom príbehu. Stvárňuje muža, ktorému ublíži komunistický režim. Sklamane a odovzdane (pretože nie je žiadny veľký bojovník, čo je príjemne realistické a teda ľahko uveriteľné) odchádza pracovať ako správca skanzenu. Tu rieši osobné problémy, ako je nevera alebo drogovo závislá dcéra. A na konci možno nájde sám seba. Pavol Mikulík bol vynikajúci herec, bohužiaľ sa to isté nedá povedať o scenári, ktorý je priemerný. Atmosféra je miestami príliš silená (na hranicu zrozumiteľnosti deja). (06.07.2009)

Uher sa znova nezaprie ako režisér s pokročilým používaním filmovej reči. Nový správca skanzena má život ako skanzen a snaží sa ho, ako miestny skanzen, vzkriesiť k životu. Jeho intelektuálne reči ale majú hodnotu kvílenia vtákov. Bolí ho chrbtica, pretože mnohí okolo sú bez chrbtovej kosti. Lenže bohužiaľ toto sú iba jednotlivosti, rovnako ako sústredený Mikulíkov výkon. Film pôsobí trochu zmätene, akoby Remeň ani nevedel, ako ho zostrihať a Tatárová sa trápila s dramaturgiou. Výsledkom je určitá mdlosť, čo je škoda, takto film nemá ani komerčný potenciál, ani sa nedá považovať za vydarené intelektuálne dielo. (20.03.2016)

Nemám tyhle psychologické sondy rád. Na začátku se hlavnímu hrdinovi stane křivda, on odejde na vesnici dělat správce a od té chvíle se neděje vůbec nic. Žádné drama, žádný děj, jen zachycení stavu stagnace. Hrdina se rochní ve svých depresích, občas s někým pokecá, řekne pár mouder a trpí a trpí. Až na konci se zničehonic bůhvíproč vzchopí a vrátí se do práce. Myslím, že tohle téma bylo možné pojednat dramatičtěji. Vím, že tvůrcům šlo o kritiku normalizace, ale přišlo mi to hrozně krotké a opatrné, jen pár náznaků a to je vše, jako by se tvůrci báli, aby je někdo shora neseřval. No, za tuhle připosranou ne-kritiku je shora možná ještě pochválili. Zajímavá je jen závěrečná otázka: máme se mstít těm, kdo nám ublížili a být tedy jako oni, nebo máme být velkorysí ? (22.07.2009)

Rozvláčny a väčšinou nezáživný dej prerušovaný krátkymi "dramatickými" etudami P. Mikulíka. Miestami úsmevné až tragikomické (Mikulík v sadre). Vôbec nechápem situáciám, kedy hlavná postava má komunikovať v dialógoch, namiesto toho sa rozpráva s vodou, dverami - v zásade to potom bol monológ protistrany - no strašne podivné. Myšlienka bola zaiste dobrá, ale nakoniec z toho vyšiel len slabý rozháraný scenár, kedy herci nemajú čo hrať. Ostalo len pri podivnej kritike normalizácie... (06.07.2009)

Odvážny počin odvážneho tvorcu, ktorý žiaľ dopláca na množstvo motívov, ktoré rozohráva, čo uberá prežitku na intenzite. Vzťah k dcére je vykreslený šablonovito, k partnerke predvídateľne (je otázkou, čo z toho bol autorov zámer, čo príkaz zhora). Najpozoruhodnejším tak ostáva otázka spytovania svedomia, morálnych diliem, čestnosti a zásadovosti. Snímka nakrútená bez náznaku komerčného potenciálu. (21.10.2010)