V piatok 26. októbra 2002 večer o siedmej hodine sa filmový svet rozlúčil s hercom Richardom Harrisom. 72-ročný Harris, ktorého si môžete pamätať z NEZMIERITEĽNÝCH, GLADIÁTORA alebo najnovšie z HARRYHO POTTERA, podľahol v londýnskej Universty College Hospital rakovine. Harrisovo úmrtie s hlbokým zármutkom oznámili médiám jeho deti Damian, Jarid a Jamie.
Írsky herec bojoval s chorobou od leta 2002, hneď potom, čo dotočil svoje scény z HARRYHO POTTERA A TAJOMNEJ KOMNATY. Harris viedol hektický život. Mal za sebou rozvod, herecké vrcholy i pády a množstvo mediálnych správ o ňom sa týkalo jeho závislosti od alkoholu a drog. A popritom všetkom Richard Harris stihol svojím herectvom vdýchnuť život desiatkam postáv z najväčších filmových klasík druhej polovice minulého storočia.
Richard Harris sa narodil 1. októbra 1930 v írskom Limericku, v mestečku, z ktorého pochádza tiež autor románu Angelin popol - Frank McCourt, alebo matka Johna F. Kennedyho Rose Fitzgeraldová. Na škole exceloval z literatúry a telocviku. Jeho najväčšou láskou bolo rugby, s ktorým sa prešportoval až k zlatej medaile miestneho pohára. Po odchode zo strednej školy sa Harris zamestnal vo fabrike na spracovávanie obilia, vedenej jeho otcom. Meno Harrisovcov bolo v týchto írskych končinách známe – Richardov otec James sa preslávil podnikateľskými i primátorskými aktivitami, súvisiacimi s Limerickom. Vo fabrike sa mladý Richard naučil mnoho o obilninách i administratívnych záležitostiach týkajúcich sa vedenia podniku. Táto práca však jeho živelnej povahe príliš nevyhovovala. Bol tak trochu outsider a lepšie sa cítil s puškou v ruke pri honoch na potkany.
K herectvu prišiel ako slepé kura k zrnu, práve v čase, keď dobojoval s tuberkulózou a zmieroval sa so zákazom lekára venovať sa rugby. V jeden deň, keď išiel s kamarátmi do Dublinu na medzinárodný írsko-škótsky rugby zápas, uvidel na stene plagát k shakespearovskej hre „Henrich IV“. s Michaelom MacLiammoirom v hlavnej úlohe. MacLiammoir bol vtedy výraznou osobnosťou írskej divadelnej scény, predstaviteľom tých najväčších hrdinov. A Richard namiesto toho, aby išiel večer s kamarátmi dokazovať dublinským dievčatám, akí sú oni – limerickí chalani – sexuálni býci, zašiel na „Henricha IV“. Pretože mu hrdinovia nesmierne imponovali a v kútiku duše sa chcel sám jedným stať. Túto črtu jeho osobnosti zavetrilo osadenstvo miestneho hereckého spolku College Players, ku ktorým sa Harris dostal vďaka maličkej službičke ich šéfovi. No a práve u nich sa dočkal príležitosti zahrať si svoju prvú divadelnú rolu v hre „Easter“. Úspech v nej nasledovali zbalené kufre a cesta do Londýna a v roku 1955 už bol Harris študentom Londýnskej akadémie hudobných a dramatických umení.
Počas štúdií na akadémii bral Harris každú príležitosť, každú roličku v divadle alebo na plátne. Jeho filmovým debutom sa stala v roku 1958 dráma ALIVE AND KICKING o troch dôchodkyniach, ktoré utnú nudné domáce čakanie na smrť a spravia si výlet na írske pobrežie. A hneď po nej nasledovali snímky s hereckými hviezdami ako James Cagney (SHAKE HANDS WITH THE DEVIL) alebo Gary Cooper a Charlton Heston (THE WRECK OF THE MARY DEARE). V tejto ranej etape svojho hereckého života si Harris zobral za ženu Elizabeth Reesovú, ktorá mu neskôr porodila všetky jeho doterajšie tri deti. Ako ináč, dnes sú Damian, Jarid aj Jamie zaangažovaní vo filmovej brandži.
Začiatkom šesťdesiatych rokov, ešte pred skutočným prelomom v kariére, si Harris zahral v dvoch slávnych historických drámach – DELÁ Z NAVARONE (1961) a VZBURA NA LODI BOUNTY (1962). Za svoj precítený výkon vo vedľajšej role námorníka Johna Millsa vo Vzbure na lodi Bounty bol kritikmi vyzdvihovaný do väčších výšin než kolega Marlon Brando, ktorý si v snímke strihol hlavnú rolu. A čo bolo napokon tým prelomovým okamihom v jeho kariére? Líderský zástupca novej britskej filmovej vlny, snímka Lindsaya Andersona THIS SPORTING LIFE (1963). Harris sa s týmto filmom vrátil k svojej niekdajšej vášni a zahral si v ňom hviezdneho hráča rugby, zmietaného ošiaľom náhlej slávy a bohatstva. Tento film vyniesol Harrisovi prvú z dvoch oscarových nominácií za najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe.
Po tomto úspechu sa herec objavoval striedavo vo filmových blockbusteroch i na divadelných javiskách. Stal sa hviezdou dvoch filmov (ČERVENÁ PUSTATINA, FACES OF A WOMAN) Michelangela Antonioniho, neskoršieho autora slávnej Zväčšeniny, a zažiaril v sfilmovanom broadwayskom muzikáli Richarda Burtona „Camelot“ (1967), ktorý odhalil a zviditeľnil Harrisov spevácky talent a odštartoval jeho hudobnícke aktivity. Tie viedli k vydaniu dvoch popových albumov "A Tramp Shining" a "The Yard Went On Forever", ktorých single konkurovali v predajnosti dokonca hitovkám The Beatles. V tomto období bol Richard Harris jedným z najväčších hercov-hudobníkov, dosahujúcim slávy Franka Sinatru.
Ale sedemdesiate roky jeho vzrastajúcu kariéru i šťastný osobný život nepríjemne pribrzdili. Za film BLOOMFIELD (1971), na ktorom sa podieľal aj ako spolurežisér, bol na Berlínskom filmovom festivale nominovaný na Zlatého leva, no to bola len taká menšia bodku za najslávnejšou kapitolou jeho života. Harrisova filmografia sa síce v nasledujúcom období rozrástla aj o pár príjemných titulov (ROBIN A MARIANA, 1976), ale oveľa viac ich bolo neúspešných. Napríklad aj u nás dobre známy horor ORCA ZABIJAK (1977), ktorý sa mal stať veľkým hitom, nakoniec strašne prepadol a stal sa akurát najčiernejšou ovcou Harrisovej filmografie. Dôvod bol jasný – film vykrádal Spielbergove ČEĽUSTE, s ktorými sa kvalitatívne nemohol nijako porovnávať. Neúspechy v pracovnej sfére sprevádzali i Harrisovo faux pas v živote osobnom. Rapídne sa mu zhoršil zdravotný stav, pre mladú sexy herečku Ann Turkelovú sa rozviedol s Elizabeth Reesovou a začal piť a užívať drogy. V roku 1978, krátko po fiasku filmu ORCA ZABIJAK, sa skoro predávkoval kokaínom.
Začiatkom osemdesiatych rokov, keď bol Harris úplná troska, mu podal pomocnú ruku herec a producent Richard Burton. Pamätal si na Harrisov úspech vo filmovej verzii CAMELOTU a ponúkol mu rolu vo svojej broadwayskej, stále úspešnej divadelnej verzii tejto látky. Keď krátko na to Burton ťažko ochorel, poveril Harrisa celkovým vedením divadelnej produkcie hry. A hoci pôvodne zostávalo do jej ukončenia už len osem mesiacov, Harris s ňou nakoniec (po Burtonovom úmrtí v '84) strávil 5 rokov života a stal sa vďaka nej multimilionárom.
Ani tento úspech v divadelnej brandži mu však nezaistil filmový comeback. Na ten si musel ešte zopár rokov počkať. Keď mu napokon prišiel do schránky scenár filmu PASTVINA (1990), strašne ho nadchla jeho hlavná postava farmára, bojujúceho za práva svojej rodiny. Problém bol však v tom, že táto rola nepatrila Harrisovi a on si mal v snímke zahrať len vedľajšiu roličku, nejakého kňaza. Harris sa však nedal a na ponuku reagoval slovami: "Keď mám robiť na Kráľovi Learovi, chcem hrať kráľa Leara!" A vďaka nečakanej chorobe, ktorá indisponovala budúceho herca farmára, mu producenti nakoniec vyhoveli. Urobili dobre. Film sa stal veľkým hitom a Harris za svoju tvrdohlavo vybojovanú postavu získal druhú nomináciu na Oscara.
Comeback sa udial a Richard Harris bol späť. V deväťdesiatych rokoch si zahral v komerčnej hitovke VYSOKÁ HRA PATRIOTOV, v oscarovej hitovke Clinta Eastwooda NEZMIERITEĽNÍ i v ďalších kritikou ospevovaných filmoch CRY THE BELOVED COUNTRY a TROJAN EDDIE. Jeho status spoľahlivého herca, ktorý dokáže zahrať naozaj čokoľvek, bol vzkriesený. A možno práve preto si po neho krátko po megaúspechu oscarovky GLADIÁTOR (2000) a komerčnej bomby HARRY POTTER A KAMEŇ MUDRCOV (2001) prišla zubatá. Harrisova hrdosť a sila osobnosti dostali v osemdesiatych rokov nepríjemne na frak a herec prešiel peklom. No na druhý svet sa nakoniec odobral nie ako ľudská troska, ale ako vážený a rešpektovaný umelec. Jeho život je tu pre nás ako príklad nepísaného pravidla, že žiadne šťastie netrvá večne a za všetko sa musí tvrdo platiť. A tiež pre nás môže byť inšpiratívnym a povzbudzujúcim odkazom, že nech v budúcnosti prejdeme čímkoľvek, nakoniec sa to všetko skončí príjemne melancholickým happy endom.
