Slovenská herečka, spisovateľka a astrologička Vilma Jamnická sa narodila 13. novembra 1906 v českom Barchove ako Vilma Beřezinová. Korene Vilmy Jamnickej však siahajú do Poľska. Časť života prežila v rakúskom Linzi, no neskôr sa s rodičmi presťahovala do Bratislavy. Ako 19-ročná začala študovať na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Na škole pobudla len rok, medicínu študovala od roku 1925 do roku 1926. Viac ako lekárstvo jej totiž učarovalo herectvo, ktorému ostala verná po celý zvyšok života. Štúdium herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave ukončila v roku 1929. Ďalších štyridsať rokov, až do roku 1969, bola členkou Činohry Slovenského národného divadla. Po odchode do dôchodku však ostala stále aktívna. Verejnosť ju preto pozná aj ako spisovateľku a astrologičku.
Svoju filmovú kariéru odštartovala ako 48-ročná v roku 1954 v snímke Drevená dedina režiséra Andreja Lettricha.
Jamnická sa na filmovom plátne objavila po boku Jozefa Kronera, Karola Machatu, Zdeny Grúberovej, Jána Bzdúcha a iných hereckých osobností. O štyri roky ju Lettrich spolu s Jozefom Medveďom prizvali k spolupráci na filme V hodine dvanástej, kde sa zlietol celý kŕdeľ pánov hercov - Ladislav Chudík, Eduard Bindas, Viktor Blaho, Jozef Dóczy, Slavo Drozd, Emil Horváth st. a iní. V Jánošíkovi I-II z roku 1963 v réžii Paľa Bielika Jamnická stvárnila slepú babku. Do začiatku 70. rokov ju potom obdivovatelia mohli vidieť len v divadle, no už v roku 1971 sa československému publiku predstavila ako Marina z filmu Keby som mal pušku a tiež ako Deminová z komédie Páni sa zabávajú. Onedlho dostala ponuku účinkovať vo filme Kto odchádza v daždi... (1974) Martina Hollého. Vilma Jamnická nechýbala na pľaci ani pri natáčaní filmu Biela stužka v tvojich vlasoch z roku 1977, v ktorom stvárnila Kuckovú. So sedemdesiatymi rokmi sa rozlúčila snímkami Kamarátky a Postav dom, zasaď strom, oba z roku 1979.
Ďalšiu etapu jej hereckej kariéry pred kamerou uviedla hudobná komédia Ďuro - Truľo z roku 1981.
O dva roky zažiarila v televíznej inscenácii Františka Chmiela Cesta na krvavé pole. V rozprávke Osudná cesta z roku 1984 sa objavila so Zdenou Studenkovou, Františkom Dibarborom, Evou Krížikovou, Jozefom Vajdom, Vierou Strniskovou, Máriou Hájkovou a Marošom Kramárom. V tom istom roku ju opäť oslovil režisér Medveď s ponukou účinkovať v koprodukčnej dráme Na druhom brehu sloboda a zahrala si aj v rozprávke Loktibrada. V roku 1985 sa blysla vo filme Kára plná bolesti a o rok na to ju už diváci spoznali ako Cilku v muzikáli Dušana Rapoša Fontána pre Zuzanu. Po Lettrichovej dráme Hody (1987) so silným ženským obsadením v zostave Vilma Jamnická, Eva Večerová, Marta Sládečková, Eva Kristínová a Eva Jakoubková, hrala v Strašidlách z vikýře (1987). Neodmietla ani ponuku hrať vo filmoch Vlakári (1988) a Chlapská dovolenka (1988). V prelomovom roku 1989 mali premiéru Prstienky z kukučiny. Po zmene režimu jej dal ako prvý šancu Juraj Jakubisko vo filme Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý z roku 1992. Jamnická na tomto filme pracovala v hereckom kolektíve s Deanou Horváthovou, Dagmar Havlovou - Veškrnovou, Jurajom Kukurom, Ľubomírom Paulovičom, Stanom Dančiakom, Vladimírom Jedľovským, Oľgou Zöllnerovou a inými poprednými hercami. V roku 1994 hrala v snímke Díky za každé nové ráno. Zatiaľ posledná rozprávka, v ktorej účinkovala, bolo Tajomstvo šťastia Jozefa Holeca z roku 1995. O dva roky ju ako deväťdesiatničku "povolal do služby" Jakubisko vo filmovom podobenstve Nejasná zpráva o konci světa. Naposledy sa s novou nastupujúcou generáciou hercov zastúpenou Monikou Hilmerovou a Zuzanou Norisovou, stretla v televíznej inscenácii Kovladov dar v roku 1998.
Šarmantná dáma bola manželkou avantgardného režiséra, pedagóga a divadelníka Jána Jamnického.
Od rozvodu s ním žije viac ako 50 rokov sama. K ich spoločnému životu sa v spomienkach vracia v knihe Léta a zimy s Jánom Jamnickým z roku 1985. O ich vzťahu hovorí, že "bol trýznivý, až to hraničilo so šialenstvom". Na druhej strane ju podľa jej slov "fascinoval a magnetizoval". Ďalšie strany knihy hovoria o negatívnej Vilminej svokre, kvôli ktorej vraj Jamnická nikdy nenašla v rodine harmóniu. Téme svojho rozpadnutého manželstva dala spisovateľka a herečka dostatočný priestor aj v spoločnom knižnom projekte s Marikou Studeničovou Elixír môjho života. V zmysle príslovia "všetko zlé je na niečo dobré" zasvätil Jamnický svoju bývalú manželku do tajomstva dlhovekosti. Sám však tragicky zahynul v Tatrách. "Jamnický sa so mnou rozišiel a neostalo mi nič iné, len si povedať: A dosť, z lásky revať nebudem!," povedala v jednom z rozhovorov Vilma Jamnická. V minulom živote bol podľa nej predstavený dominikánskeho kláštora, ale v tomto živote sa k nej správal, akoby bol predstavený stále. Napriek tomu tvrdí, že Jamnický bol to božstvo, ktoré ju vždy postavilo na nohy. Počas ich spoločného života učil Vilmu správnej životospráve. Odvtedy sa táto dáma od problémov odpútava každodenným cvičením jogy, bylinárstvom a stala sa aj vegetariánkou. Jamnická, ktorá si počas celého života píše denník, vo svojej poslednej knihe zachádza až do okultizmu, či špiritizmu. Jej vízie hovoria o tom, že sa prostredníctvom svojich známych ocitne v minulom živote spolu s Milanom Kňažkom ako žobravá mníška v Číne, alebo sa u nej zjaví nebohý exmanžel.
Vilma Jamnická, ktorá prežila sedem režimov tvrdí, že "každý úsek života má svoj začiatok, koniec a medzitým vrchol". V tunajšom živote na Zemi podľa nej môžeme naprávať to, čo sme v predchádzajúcich zbabrali.
