Ľudovít Reiter

Ľudovít Reiter sa narodil v Liptovskom Hrádku a na Liptove prežil svoju mladosť spolu so svojimi súrodencami a rodičmi, pričom pochádzal z desaťčlennej rodiny. Vychodil vtedajšiu miestnu ľudovú školu a po jej ukončení sa začal učiť holičstvu u svojho otca. Okrem holičstva v Hrádku sa priúčal aj maliarstvu vo Važci. Po absolvovaní povinnej vojenčiny sa vrátil do domoviny, no po smrti rodičov v roku 1942 sa rozhodol presťahovať na Považie. Zamestnal sa vo vtedajšom závode Československej zbrojovky (neskôr Považské strojárne). V období 2. svetovej vojny sa zúčastnil Slovenského národného povstania v Liptovskej Porúbke a po skončení vojny pomáhal s obnovou na Liptove. Po tomto období sa v roku 1945 vrátil späť do Považskej Bystrice, kde ďalej pracoval v Považských strojárňach ako robotník a neskôr technický redaktor závodného časopisu. V miestnom ochotníckom Divadle pracujúcich pomáhal kresliť plagáty, stavať scény a začal občas aj hrávať. Od roku 1949 do roku 1953 pôsobil ako herec v Žilinskom krajovom divadle pracujúcich. Potom pracoval ako inšpektor kultúry Okresného národného výboru, referent pre agitáciu a propagáciu i ako zastupujúci riaditeľ v Okresnom osvetovom stredisku.

V období pôsobenia v Žilinskom krajovom divadle pracujúcich stvárnil viac ako dvadsať divadelných úloh a od roku 1953 bol príležitostným hercom v štátom filme a televízii, kde bol prevažne obsadzovaný do malých charakterových rolí dedinčanov, roľníkov, družstevníkov, drotárov, žobrákov, pustovníkov, hudobníkov či partizánov. Stvárnil však aj výraznejšie herecké postavy ako starý lazník vo filme Pole neorané (1953), otec Gulej (Štyridsaťštyri, 1957), Hunstosiar (Stopy na Sitne, 1968), Jožo Adamica (Hriech Kataríny Padychovej, 1973), Štofa (Horúci dych, 1978) a azda najzapamätateľnejší bol z každoročnej vianočnej klasiky Perinbaba (1985) ako hajdúch. V pamäti neutkvel len vďaka svojmu herectvu, ale aj vďaka svojmu výrazne chrapľavému hlasu. A za svoje herectvo bol aj niekoľkokrát ocenený a v roku 1969 sa stal „Vzorným pracovníkom kultúry“.

Po tom, ako sa presťahoval na Považie, sa oženil. S manželkou mali dve deti a v Považskej Bystrici žil až do svojej smrti.

Radovan "TeddyBearik" Košťan