POMO

Tento nemčúr to všetko začal :-), keď som v polovici 90. rokov stále dookola počúval na slúchadlách z hi-fi videa záverečné titulky z Crimson Tide a Broken Arrow a túžil po tom, držať v ruke ich originálne CD soundtracky (vtedy stálo CD nehoráznych 600 Sk!). Pán izba, ktorý pre Hollywood vytvoril nový hudobný štýl a založil si továreň na výrobu soundtrackov, z ktorej školy vzišla desiatka dnes už profesionálnych skladateľov (Powell, Gregson-Williams, Jablonsky atď.). Občas niekde započujem, že znie stále rovnako. Naopak, Zimmer je oveľa diverzálnejší autor než John Williams, James Horner, Jerry Goldsmith či Newton Howard, ktorí majú desiatky rokov stale rovnaký zvuk. Zimmer ten svoj obmieňa zhruba v päťročných intervaloch, prispôsobujúc sa potrebám vývoja hollywoodskeho mainstreamu.

Klavírové partitúry z melancholickej Unfaithful či rozprávkových Finding Neverland a Hachika sú PRESNE mojou šálkou kávy.

Johna Williamsa si zo všetkých skladateľov vážim najviac - pre jeho čistý zvuk orchestrálnej klasiky, geniálne využitej v sfére filmovej hudby. Citlivosť a krehkosť partitúr k drámam ako Schindler’s List či Angela’s Ashes je rovnako neprekonateľná, ako je neprekonateľná fanfárová oslava veľkého hollywodskeho dobrodružstva v podobe Star Wars či Supermana. John Williams je jedným z pilierov historického vývinu americkej filmovej hudby.

Nesmierne talentovaný Zimmerov žiak. Za hypnoticky elektronickú (prvý diel), či strhujúcu elektronicko-orchestrálnu (dvojka a trojka) kompozíciu k Bournovej trilógii ho oslavujem. A tracky „Hot Chase Part 1“ + „Part 2“ z Paychecku sú pre mňa najlepšou neelektronickou partitúrou, akú kedy kto napísal pre akčný film.

Už 30 rokov stále rovnako znejúci, lenivý prísť s novými prvkami (prečo by aj, keď je najlepšie plateným hollywoodskym skladateľom). Ale jeho rukopis urobil v histórii soundtrackov niekoľko nezmazateľných zárezov: „Bishop’s Countdown“ z Aliens je bezpochyby jedna z najlepších soundtrackových adrenalínoviek, a Legends of the Fall a Braveheart zasa obsahujú jedny z najkrajších romantických motívov. Ak nie úplne najkrajšie. A soundtracková sci-fi klasika Krull zasa nezaostáva za veľkolepými Star Wars či Star Trek motívmi.

Hlavné motívy z Waterworldu, Vertical Limitu či Dinosaura sú synonymom hollywoodskeho dobrodružstva, aké vedľa Jerryho Goldsmitha vždy ovládal najlepšie práve Howard. A jeho soundtracky k shyamalanovkám Unbreakable, Signs či The Village sú emocionálnymi rozbuškami numero úno, perfektne kombinujúcimi krehkosť a duchovno s tiesnivou a strašidelnou atmosférou. Skladby „The Hand of Fate Part I“ a „Part II“ zo Signs ma paralyzujú.

Mansell mi naháňa strach. Dokázať znepokojiť tak silne a originálne ako s Requiem for a Dream, či rozosmutniť a rozmelancholiť tak ako s The Fountain, to už je na hranici slušnosti a zodpovednosti za poslucháčove duševné zdravie. “Together We Will Live Forever” kills it all.

Kedysi večný rival Johna Williamsa, hlavne v súboji úžasných „vesmírnych“ motívov Star Wars vs. Star Trek. Minimalistické experimenty ako Planet of the Apes či Chinatown nie sú mojou šálkou kávy, no jeho ústredné motívy k všetkým tým dobrodružstvám na púštiach, oceánoch či v pralesoch sú TOP.

Hudobná definícia divokej džungle, drsnej akcie a desivej hrôzy v temnom pralese, aneb masterpiece Predator. Nie je to soundtrack, ktorý by som si vypočul od začiatku do konca, čo ale nič nemení na tom, že je vrcholom hudobnej kreativity, ktorá do filmu sadla dokonale. Skvelý motív k veľkej hollywoodskej trilógii Back to the Future, krásna chorálová The Abyss, veľmi pekné práce s klavírom v Cast Away, Contact, a Forrestovi Gumpovi.

Grécky pán tajuplný, o ktorom sa veľa nepíše, ale ktorého pozná viacej ľudí než Morriconeho. Asi preto, lebo jeho hudba ani tak nie je hudbou filmovou, ako filmové obrázky doplňujúcou elektronickou meditáciou, ktorá vie byť tichá a jemná, i monumentálne bombastická. A vždy nádherná, exotická, plynulá a filozoficky rozmerná. 1492 a Blade Runner samozrejme kraľujú.