Illioplius

Nádherný počin o najlepších slovenských architektoch 20. storočia a ich ikonických dielach. Krásne vizuálne i hudobne spracované, kvalitný výber protagonistov a priblíženie témy bežnému divákovi. Mimoriadne cenné je zachytenie viacerých z týchto osobností slovenskej architektúry za ich života, resp. na sklonku ich životov. Jedinou škodou je kratší formát, ale to len preto, že každý diel je tak pútavý, že by mohol byť pokojne aj dvakrát taký dlhý. Seriál nejde informačne príliš do hĺbky, skôr sa snaží navnadiť diváka, ukázať mu krásy vybraných diel a ďalšie prípadné štúdium je už ponechané na ňom. A je to v poriadku; myslím, že takto to je správny prístup.

Audiovizuálny chaos, neustále výbuchy a rachoty. Animácia ako z Cartoon Network v 90. rokoch. Obsahovo prepchaté, neprehľadné, extrémne rýchle a nevysvetlené. Humor založený výlučne na vulgarizmoch, násilí, sexuálnych narážkach a inej zvrhlosti. Nevidím žiadnu hodnotu tohto diela, nie je na ňom nič nové ani zaujímavé. Je to lacné, primitívne, škaredé, nudné a otravné.

Zamrzelo ma, že finále série (a azda celého seriálu?) vlastne iba recyklovalo už otrepaný námet o „uväznenom vedomí“ a nekonečnom utrpení. A to je pritom toľko zaujímavých tém, ktorých sa seriál mohol dotknúť, no neurobil tak: napríklad kryptomeny, úplné zrušenie hotovosti, autonómne autá, vplyv virtuálnej reality na sexuálny a rodinný život atď. Príbeh s lekárom bol ako-tak originálny, ale zvyšok sklamanie a krívalo to aj po dejovej stránke. Žiaľ, jeden z najslabších dielov.

S nikým už nekomunikujem, vy ste výnimka, vraví Mečiar Nvotovej. A tá ho sníma ako zakladá oheň, opeká špekáčik, hrá sa s vnúčatami... K slovu sa dostávajú kritici Mečiara, jeho názor na veci ju akoby až tak nezaujímal. Výberu komentátorov sa nedá veľmi čo vytknúť, akurát minimum priestoru, ktorý dostávajú, neumožňuje ísť skoro vôbec do hĺbky. Film je skôr stručným exkurzom politickým dianím od Nežnej revolúcie po voľby v deväťdesiatom ôsmom, azda určený cudzincom či možno mladým (čítaj: ešte mladším ako režisérka). Záver filmu je chvíľu optimistický, ihneď však robí paralelu s Ficom, zato na človeka, ktorý bol hlavným hrdinom Mečiarovej porážky, sa akosi zabúda. Dzurinda sa objaví asi v dvoch sekundách stopáže na archívnom zábere a jeho meno ani len nezaznie. Je to pre mňa nepochopiteľné. Autorke skôr odpustím úlety ako pýtanie sa podgurážených puberťákov počas silvestrovskej noci 2015, čo si myslia o Mečiarovi, no miesto videí seba samej mohla venovať priestor aj niekomu, kto niečo znamená.

Tento film ma dosť iritoval. Azda správaním každej jednej postavy, ale ešte viac tým odľahčeným podaním smutných vecí, ktoré akože mali vyznieť vtipne: extrémne vulgarizmy (aj z úst malého dievčatka), otrasné správanie sa k starej babke, či celkovo absencia základnej úcty medzi členmi rodiny. Čo je na tom vtipné, prosím? Naozaj netuším. Ale dobre, toto možno nie je úplne vina tvorcu filmu, ako skôr podaktorých rehúňajúcich sa divákov v kinosále. Keď sa od toho pokúsim odhliadnuť, musím uznať, že mnohé negatívne – so samovraždou spojené – emócie, ktoré film zrejme mal vyvolať, naozaj aj vyvolal, a to za cenu, že neprestal byť miestami vtipný (samozrejme, nehovorím o tom, čo som uviedol vyššie). Filmu uznávam, že sa mu podarilo dosiahnuť to, čo pravdepodobne chcel dosiahnuť. Iritoval ma, no mal ma iritovať. Bol zvrátený a absurdný, ale mal byť zvrátený a absurdný. Pre mňa síce čiaru párkrát prekročil, ale napriek tomu ide o zapamätateľný a vyrušujúci počin – dobrým i zlým spôsobom.

Dobrý nápad, zaujímavý koncept a slušné spracovanie, ale som si istý, že to mohlo byť o triedu lepšie. Myslím, že by filmu prospelo, keby režisér odolal pokušeniu doň zahrnúť škaredé autonehody, zrejme mnohé z nich s tragickými následkami. Napriek tomu, ide o vtipnú a celkom výstižnú etnografickú sondu, ktorú určite najmä divák z nášho regiónu ocení.

Nedopozerateľná strašnosť. Najtrápnejší film, aký som kedy pozeral. Okrem toho aj logicky nedotiahnuté, nudné, otravné a extrémne infantilné. Nedokážem pochopiť, čím si tento film získal toľko priaznivcov.

Vyšší princip až mrazí. Pravidelné hlásenia z ampliónov nám každú chvíľu pripomínajú, čo sa deje a spoluvytvárajú pocity strachu a hrôzy, kedy takmer každému hrozí nebezpečenstvo. Popritom sledujeme študentov tesne pred ich maturitou, kedy oni beztak prežívajú ťažké chvíle. Po odvlečení troch študentov priamo počas maturity nastáva hodnotový rozpor. Je dôležitejšia škola, alebo – vyšší princíp? Tento film patrí k tým, kedy aj prostý dej stačí na výnimočný filmový zážitok, pretože je tu ťažisko kladené na atmosféru. Divák tak filmu odpustí aj miestami prehnane patetické herecké výkony.

Pekné zábery na malebnú krajinu, ale inak prostučké. Téma novodobého otroctva spracovaná veľmi slabo, až priam nebadane. Celé je to zaklincované prestrelkami a záverečným krviprelievaním, ktoré celkovo veľmi nezapadá do konceptu.

Brilantná komédia v každom detaile: nenásilná a nevtieravá, jednoducho ukážková. A pravdepodobne aj najlepšia z československej, resp. českej produkcie. Scenáristická genialita Smoljaka a Svěráka tu je spojená s dokonalým hereckým výkonom Rudolfa Hrušínského, ako aj ďalších hercov či nehercov. Téma sťahovania je každému známa – prináša množstvo zúfalstva i smiechu a najmä situácií, na ktorých sa po čase veľmi radi smejeme. A presne z tohto ťaží Kulový blesk, ktorý to celé vynásobil počtom sťahujúcich sa rodín, kde každá je milým spôsobom smiešna. A práve tento milý humor je našej národnej – českej i slovenskej – povahe tak blízky.