JoVanGogh

Bez ohľadu na to, aký je tento film pochmúrny, krutý, nechutný a neviem čo ešte, nestačilo mi ho vidieť len raz, jednoducho som z neho bola tak vedľa, že som si ho musela pustiť zas a zas, ako drogu. Darren Aronofsky patrí nepochybne k mojim najobľúbenejším režisérom a už len preto, že dokáže takmer z ničoho urobiť niečo tak veľké. Pocity z filmu umocňuje brilantný soundtrack Clinta Mansella. Po takom strhujúcom vyvrcholenií deja a zároveň smutne pokojnom závere mám chuť si ľahnúť a schúliť sa do klbka.

Nevadili mi nekonečné zábery na pochmúrne mesto. Nevadil mi minimálny dej, hovorí predsa toľko. Nevadili mi nejasnosti, na každú otázku existuje odpoveď... "Kto si?" Každá kvapka, každý vlas, každé žmurknutie bolo perfektné. Pastva pre oči, uši, či myseľ.

Nádherný snímok vymykajúci sa akýmkoľvek konvenciám, či už z pohľadu obsahu alebo spracovania. Inšpiratívne zobrazenie písania kníh na absolútne netradičný povrch - samotné ľudské telo, pomocou prelínajúcich sa úryvkov zo starého denníka, okienok či bankoviek s hlavným obrazom. Zaujímavé hry svetla a tieňa, krásna hudba plus Ewan Mcgregor. Pre mňa jeden z najkrajších umeleckých filmov.

Zo všetkých Švankmajerových filmov mám k Jedlu špeciálny vzťah. Jednak preto, lebo to bolo to prvé, čo som z jeho dielne videla a tiež preto, lebo ma zaujalo svojím zmyslom pre humor a akým sarkastickým a neuveriteľne vynaliezavým spôsobom tu zobrazuje nenásytný a konzumný spôsob života dnešnej spoločnosti. Pixilácia je samozrejme zvládnutá majstrovsky.