Na rozdiel od nadšených komentujúcich kolegov, (len na základe nich som do filmu napriek váhaniu predsa len "išiel") som v Nožniciach nenašiel nič stiesňujúce ani drsné. Iba násilne skonštruovaný príbeh, ťažkopádnu réžiu a chvíľami až komicky "prehrávajúcu" Sharon, ktorej som veril asi tak, ako keby Sagvan Tofi tvrdil, že väčšinu svojho života presedel v Univerzitnej knižnici. Pár svetlých (najmä vizuálne pôsobivých) momentov sa udeje v "kašírovanom byte", ale doporučiť tento film by som si dovolil iba ak členom fanklubu SS. Od Základného inštinktu delí tento film iba necelý rok - kvalitatívne ho ale delia svetelné roky.
Film, pri ktorom treba prevetrať (ako hovorí Herkule Poirot) šedé bunky mozgové. (Asi práve preto má tento film iba 48%, ako je už na ČSFD (ne)dobrým zvykom. Na rozdiel od niektorých kolegov mi neprekáža pomalšie tempo rozjazdu, zlovestný odér sa vznáša nad vyprahnutou krajinou celkom hmatateľne, tak prečo trochu neponaťahovať nervy na škripci. Áno - aj mňa od istého momentu zaujímalo (keď sa Joseph ako duch vyparil od auta s mŕtvolou v kufri a Clark začal chápať, že "pôjde do tuhého"), ako tvorcovia vykľučkujú so zaujímavo rozohranej partie. A pomôcť si "nadprirodzeným motívom" môže divák chápať ako svojho druhu podraz a lacný oslí môstik, ale v Blood River to vynahradí myšlienka (je diabol mimo nás či v nás), presvedčiví herci, sústredená réžia a zopár skutočne zimomravých okamihov. Hodnotil by som tesne nad tri hviezdy, ale dorovnám to do štvorky, lebo premýšľavých horrorov je hriešne málo a tento by si zaslúžil v celkovom ratingu minimálne 60%.
Tri makabrózne poviedky, vtipne rámcované štvrtým, akoby vypadli z knižiek majstrov čierneho humoru formátu Roalda Dahla či Sakiho. A k tomu príjemne chrumkavá "retro-eighteesácka" atmosféra, v ktorej sa snúbi nadľad, béčková poetika a balansovanie medzi hrôzou a humorom. Škoda, že podobný typ príbehov (a filmov) už zrejme navždy zostane prikrytý hlinou a náhrobkom s nápisom "20. storočie".
Film vznikol podľa námetu autorskej dvojice Boileau-Narcejac, ktorá v druhej polovici minulého storočia patrila do rodinného striebra francúzskej detektívky, hneď po Simenonovi a jeho Maigretovi. Knihu som nečítal, ale pochybujem, že je napísaná rovnako zle a kostrbato ako tento televízne pôsobiaci mačkopes, prezlečený za rafinovanú šelmu. Čiernobiele postavy, prehrávajúci herci, logické kotrmelce, zmätené rozprávanie. Mohlo to byť niečo medzi psychologickým a erotickým thrillerom - takto je to len klasická ukážka, ako zo sľubného námetu vyrobiť gumený hamburger, akými kŕmia neprieberčivého diváka komerčné televízie po 22. hodine.
Takmer všetko, čo som chcel o tomto filme napísať, pomenoval vo svojom komente Marigold. Tá úvodná polhodina bola ale naozaj natoľko nezvládnutá, že keby som nevedel, že ide o Hřebejka a tému, ktorá ma zaujíma, po pol hoďke by som to znechutene vypol. Ale dobre, že nevypol, lebo na konci sa čosi ako taká nenápadná, krehká a tichá (presne ako tie maľované Kawasakiho ruže) katarzia dostavila.
Chce to byť cool, chce to byť klon tarantinoviek a rodriguezoviek, chce to mať nadhľad, chce to byť vtipné a zároveň "múdre" - ale divák dostane to, čo mladý hrdina z Pelíškov, ktorý tak veľmi chcel frajerské kožené čižmičky a dostal vojenskú predpisovú obuv, vzor 56. Béčko v tom najhoršom zmysle tohto slova.
Film o nemožnosti vyrovnať sa s bolestivou stratou, resp. o možnosti vyrovnať sa s ňou spôsobom, ktorý prekračuje hranice "normálnosti". Napriek účasti hviezdnej Sigourney ide skôr o "nenápadný" až komorný film pre "klubového" diváka. Nevydiera diváka, nesnaží sa ho podplácať slzotvornými scénami, iba z nás robí tichých pozorovateľov jedného psychického kaskadérstva. Účinok filmu by som prirovnal k hudbe kapely, s ktorou Sigourney spievala na začiatku filmu. Pri smooth-jazze nikto neskáče pod pódiom ani nenatriasa hrivou, ale tá muzika sa vám pomaly ukladá kdesi v duši a ticho si tam "robí svoju prácu".
Celé Pevné puto mi pripadá ako obálka nejakej paperbackovej knižky z pofidérneho ezoterického kníhkupectva, ktorá nás chce citovo vydierať sympatickým kukučom mŕtveho dievčatka a nehynúcou rodičovskou láskou s neznesiteľne "mystickými" obrázkami, ktoré akoby vymýšľal ortodoxný jehovista po štyroch jointoch. Výhodou knihy je, že ak má stupídny obal, ani ju nemusíme chytiť do ruky, zatiaľčo tento film som (vlastne len z bývalej úcty k Jacksonovi) pretrpel od začiatku do konca. 71% "páčivosti", ktorú Pevné puto k dnešnému dňu (30. 6. 2010) zaznamenáva na našej databáze ma znovu presvedčilo, že gýč je nezničiteľný, hoci by ho nalákal do svojej pasce aj psychopat z tohto filmu.
Originálny počin (rezignujúci na príbeh a divácku trpezlivosť) a nemenej originálny pohľad na Divoký západ. Redfordovo herecké "chlapáctvo" je možno nadštandardné, ale iba v intenciách daného žánru, ktorý o. i. vystihuje Leoneho citát, vyslovený na margo Clinta Eastwooda a jeho "hereckej" dvojrozmernosti: "s klobúkom a bez klobúka"!. Tvorcovia vychádzali z reálneho predobrazu trapera menom Jeremiah Johnston - keby tomu tak nebolo, podozrieval by som ich s čudesnej interpretácie dejín Divokého západu, podľa ktorej vlastne bieli muži prišli na indiánske územia s mierom a láskou v srdci, ale nakoniec museli agresívne správanie červenokožcov vyhodnotiť ako netolerantné a poriadne s tými divochmi zatočiť. Áno, tento film by pokojne mohol mať podtitul - Amerika - krajina demokraticky vyvraždených Indiánov. Nič na tom nemení ani posledná sekvencia filmu s mierovým znamením, ktoré si vymení Johnson s indiánskym bojovníkom.
Ten film si zľahčuje svoju cestu k divákovi ako sa len dá: veľmi sa nepára s motiváciami postáv, peripetie príbehu sú šablónovité a predvídateľné až hrôza a vlastne aj herci sú tak trochu rukojemníkmi tejto "telenovelovej" plochosti. Lenže! Kristin Scott Thomas svoju postavu nehrá ale žije a keby mala vo filme "zahrať" orgazmus, tak ho nezahrá, ale zaiste aj prežije. A keď takýmto spôsobom zafunguje herecké stotožnenie sa s postavou, už v tom fičíte až po uši a zabudnete, že je to len kašírovaná hra na umenie: dokonca aj vtedy, keby ste si v zábere všimli káble osvetľovačov, či kostymérku, ktorá sa "zabudla" v zábere a strihač to nepostrehol. No a jedna čisto iracionálna poznámka na záver: Kto aspoň raz v živote miloval tak, že mu to vymazalo všetky dáta z harddisku, šľahne Rozchodu (tak ako ja) isto iste o jednu hviezdičku viac, než si zaslúži.
Dalo by sa začať rôznymi novinárskymi klišé typu: "Rourke sa narodil pre tento film", prípadne "Drsná a autentická sonda do hlbín citlivej duše, ktorá klame 'telom' ". Aj "klišé" niekedy hovoria pravdu, takže predchádzajúce dve vety v zásade neklamú. Ale zároveň usvedčujú celý film z toho, čím sú samé o sebe: teda z klišé.
Čo sme vlastne čakali! Nakrútiť dnes "vlkodlačí" horor tak, aby šťastím výskali staromilci i generácia, pre ktorú dejiny žánru začínajú sériou Saw asi nie je možné. Podobne ako Coppola (Dracula) alebo Branagh (Frankenstein) aj Johnston išiel (podľa mňa správnou) cestou kostýmovej a výpravnej opulentnosti, kde sa náklonnosť k viktoriánskej ére snúbi s poctou čiernobielym "Universalovským" monsterhorrorom. Niežeby na tejto vypchatej trofeji statného ľudožravého vlka neboli diery od molí. Scenár mohol byť vynaliezavejší, Benicio menej zasmušilý, aj sir Hopkins bol akýsi "dedkovitejší" než mu prikazuje letopočet v rodnom liste a sivé očká Emily Blunt zízali do Talbotovej tváre s rovnakým rybím výrazom - či bol v danom okamihu človekom, alebo slintajúcim chlpáčom. Lenže keď človeku ako ja, milovníkovi všetkého viktoriánskeho (vrátane bláznivých Viktoriek:-) a chlpatého pustíte čosi takéto, cítim sa ako vlk v lese, v ktorom zablúdila školská exkurzia kozliatok. Áno, tento filmový vlk je viac vypchatý ako živý, ale veď od začiatku som vám milé deti hovoril, že sme v múzeu a nie niekde v ZOO.
Forma zachraňuje absenciu obsahu, ale herci (s výnimkou Hackmana) nezachraňujú absenciu plnokrvných postáv. Film, počas ktorého si môžete odbehnúť kúpiť do trafiky cigarety aj bez stlačenia "pause" na diaľkovom ovládači.
Ridleyho Scotta mám v režisérskych TOP-kách, Provence som si "adoptoval" na diaľku ako svoj náhradný domov a Marion to v tej kellnerskej zásterke (aj bez nej) fakt seklo. A predsa ma to usrkávanie Dobrého ročníka neposlalo do stavu blaženosti, ba dokonca ani do toho Provensálska celkom nie; celý čas som sa totiž nevedel zbaviť dojmu, že ten "ŽIVOTNÝ POCIT" je tu iba kašírovaný. Síce vkusne a samozrejme max. profícky, ale zároveň trestuhodne povrchne a akoby nezúčastnene. A tak aj tomu prerodu naspeedovaného finančného žraloka na zamilovaného a spokojného kapríka v rybníčku by som neuveril, ani keby som mal v sebe sedmičku toho najparádnejšieho francúzskeho vína. Ani Ridley tentoraz nemaľuje svoje - inokedy tak staromajstrovsky - sugestívne obrázky nejako zvlášť excelentne (hoci tie famózne lokality už pred ním vlastne namaľoval sám pánbožko, stačí len paspartovať a rámovať) a práve na nich azda bolo treba stavať - a zachraňovať scenár, pomáhajúci si pri zásadných dramatických zvratoch podozrivými "urýchľovačmi". Hop - a miesto značkového moku je tu rýchlokvaska. Kedysi dávno, tesne po páde Komančov, som si v ktorejsi pražskej knajpe objednal z jedálneho lístka "Kuře po provensálsku" (v tom entuziastickom čase nám chceli aj reštaurácie rýchlo vynahradiť či sprostredkovať kontakt so svetom, ktorý nám bol dovtedy odopretý) pretože to "voňalo" prísľubmi. Tá pochúťka pozostávala z (včera) upečeného (a dnes zohriateho) kuraťa, na ktoré šmaril kuchár za hrsť sušených (a tým pádom nechcene "křupavých") provensálskych bylín. Ako príloha sa podávala nefalšovaná francúzska ryža.
Keby hlavný hrdina nespával v truhle, ani by sme nezistili, že je to Dracula a že pozeráme na film, ktorý by mal spadať pod žánrové označenie horror. Takže: "Dracula" sa pod falošnou identitou človeka, ktorého predtým zavraždí vo vlaku, vydá do slnečnej (!!!) Kalifornie a - ako inak - robí tam neplechu. Za jediné pozitívum tejto televízne strohej draculiády považujem skutočnosť, že herec v hlavnej úlohe, Francis Lederer v istých momentoch pripomína niekdajšieho neslávne známeho rumunského tyrana Nicolae Ceauçesca - z ktorého išla, na rozdiel od tohto filmového "pseudo-Draculu" fakt hrôza.
Silné "päťhviezdičkové" detaily, priemerný "trojhviezdičkový" pocit z celku. Ale musím dať aj štvrtú hviezdičku, aby som tvorcov aspoň trochu odškodnil za expertízy, ktoré som si tu prečítal od mnohých špecialistov na film (ktorí vedia vždy lepšie ako režisér, ako treba film zostrihať, prípadne, ako sa točia akčné scény a ako sa robí grading). Skromne sa domnievam, že Daybreakers sú sympatický pokus, ktorý neurobí dieru do sveta, ale dve dierky do krku premýšľavým divákom možno áno. Takému Rentonovi, Djkomovi, JASM-ovi, Nick Towovi a ďalším už urobil.
Oficiálny text distribútora by si zaslúžil zmazať a hodiť do pekelnej jamy: niežeby rovno spoileroval, ale predsa len dopredu prezrádza podstatné tromfy tejto chrumkavej jednohubky. Dovolím si polemizovať aj s kolegom Červenákom, ktorý by Purgatory rád videl nafutrovaný stomiliónovým rozpočtom a vystužený hviezdnejším obsadením. Ja sa naopak domnievam, že tá "televízna béčkovosť" bola súčasťou celého konceptu. Je to to isté, ako keby chcel niekto rodokapsové historky (ktoré si vášnivý čitateľ a romantik Sonny nosí so sebou vo vreckách) predávať viazané v koži so zlatou oriezkou. Purgatory je každopádne jedným z najoriginálnejších "iných" westernov posledného desaťtročia minulého storočia.
Ak vás niekto pozve do sushi baru na špagety, tušíte v tom výstrednosť a ničím iným tento Miikeho opus ani nie je.
P. S. Ale tá prerábka ústrednej pesničky z Corbucciho Djanga je cool každým coulom.
Dokument som nevidel, ale kolegovi "rudeboy" (autorovi anotácie) musím pošepkať, že The Velvet Underground mali s art rockom spoločné asi toľko ako Motörhead s jazzrockom - a nič na tom nemení ani fakt, že sa kamošili s Andy Warholom. The Velvet Underground hrali presne to, čo majú v názve a čomu obyvatelia Brna tak pekne hovoria "ándroš". P. S. Kolega "Rudeboy" zareagoval na môj koment, aby uviedol veci na pravú mieru: Velvetov vraj medzi art rockové kapely zaradili samotní tvorcovia dokumentu - v rámci jeho členenia na žánrové kapitoly. Takže sa Rudeboyovi ospravedlňujem a svoju "výčitku" adresujem tvorcom seriálu. So žánrovými škatuľkami je samozrejme vždy kríž - hranice štýlov sú natoľko krehké a pohyblivé, že keby sa zišlo na pive päť hudobných publicistov, je možné, že by kapelu The Velvet Underground napchali do piatich rôznych vriec. Aj v hudobných encyklopédiách som pri VU našiel všeličo: garage rock and roll, underground, anti-pop, independent , noise... Každá z týchto charakteristík mi predsa len k tejto "neučesanejj" kapele sadne viac, než vysoko leštený, sofistikovaný a hráčsky ekvilibristický art rock, reprezemtovaný skupinami typu Yes, Emerson, Lake & Palmer, Asia, Gentle Giant, Camel, Rush, SBB či trebárs mojou srdcovkou menom King Crimson.
Upírina je to iba v prenesenom slova zmysle a ako horror to určite nefungovalo ani v čase svojho vzniku, ale
isté brakové, rodokapsovou literatúrou šmrncnuté kúzlo to predsa len má. Neuvidíme teda dekadentných švihákov so špicatými trojkami, ale potešia aspoň kulisy honosného šlachtického sídla s neodmysliteľnými pavučinami, tajnými chodbami, šialeným vedátorom a tajuplnou, výstrednou šľachtičnou, postihnutou (pozor, spoiler!) "bathory syndrómom". Naivné a zároveň pôvabné - presne v intenciách béčka na jedno použitie. BTW: dnes, v čase pogromu na fajčiarov, ma fascinovalo, ako hlavný hrdina, reportér Pierre Lantin (s vizážou a hereckým "talentom" Lexa Barkera) húli jednu od druhej a nezahasené špaky hádže pokojne na zem - zásadne, keď je v interiéroch.
Pseudodokumenty začínajú byť (na môj vkus až okato) v móde, takže som po pár minútach začal premýšľať, či do prehrávača nevsuniem nejakú inú placku. Aj duchárskych záležitostí sme už my, horrorfani, pomerne prejedení, ale čosi ma predsa len do filmu vcuclo. Príjemná civilnosť, uveriteľné postavy, pomalé odkrývanie kariet. Čo je však najdôležitejšie, v istom momente, keď už to vyzeralo, že predsa len pôjde o rutinné, s naivitou hraničiace klišé, vydalo sa to zrazu inými, nečakanými cestičkami.
Skrátka, kamsi inam. Nemôžem vám požičať mapu, lebo by som spoileroval, ale jedno hádam povedať môžem: lovenie duchov nie je najväčšou atrakciou tejto snímky - a ak, tak len lovenie duchov minulosti. Lake Mungo je v konečnom dôsledku viac než horrorom alebo thrillerom trpkou drámou o tom, ako málo poznáme svojich najbližších a že cenou za dodatočné zblíženie sa s nimi môže (či musí?) byť niekedy až smrť. P. S. Napriek tomu, čo som napísal na margo horrorovej diétnosti Lake Munga, je v ňom jedna sekvencia, ktorá mi srdce poslala expresným výťahom kamsi do najtemnejšieho suterénu. Ako keby ste na chvíľu čumeli do ksichtu Smrti.
Úplný súhlas s kolegom Freemind-om. Ale čítajúc tunajšie komentáre sme možno obaja videli nejaký celkom iný film. P. S. Vlastne som ani tak nevidel film, ako nevydarený záznam z festivalu železiarskych potrieb.
Film produkovali bratia Scottovci (Ridley a Tony) - a táto skutočnosť akoby sa podpísala aj pod vizuálnu elegenciu snímky. Žiaľ, ďalej už chváliť nie je čo (vlastne áno, výborný herecký výkon malej Beatrice Miller - hoci na nej film zďaleka nestojí).
Problémom je už téma (srdce, žijúce si po operácii v hrudnom koši nového majiteľa vlastnými spomienkami a túžiace po odplate - no, ehm, téma stará a lákavá ako Frankensteinove spoďáre) a problematický je aj spôsob akým nám ju Michael Cuesta rozpráva. Krútiť hlavou budete aj pri konaní niektorých postáv (detektív, navádzajúci hrdinu k ďalším vraždám, dokonca s priloženou pištolou v balíčku) . A klincuje to "pointa", akú by sa súdny scenárista rozhodol hodiť na papier iba v prípade, že by sa za ňu prihovoril aj majster sveta happyendov Spielberg. Vďaka niektorým pekným filmárskym čerešničkám sa na to pozerá celkom dobre, ale mozog vo vlastnom záujme pošlite spať pred stlačením tlačítka PLAY.
To, čo tomuto filmu chýba z hľadiska originality príbehu (postmoderný mix motívov, ktoré sme už videli inde a inokedy) rafinovane vynahrádza forma. Ktosi tu napísal, že I come with the rain je "audiovizuálny" zážitok. A to teda je...A ešte aký. Spôsob, akým Anh Hung Tran znásobuje účinok niektorých scén vhodne vybratým hudobným sprievodom a ako synchronizuje ich "gradáciu" neviem prirovnať k ničomu inému, než k synchronizácii dvojice pri sexe, ktorá si dokáže naordinovať spoločný orgazmus na zlomok sekundy presne.
Nízkorozpočtová záležitosť, s príjemne štylizovaným vizuálom, muzikou a postupne hustnúcou atmosférou, ktorá vám dá zabudnúť, že vlastne čumíte na klasické thrillerové klišé, okorenené citáciami z iných filmov. V poslednej cca štvrťhodinke sa však pomerne predvídateľná schéma zmení na solídny mindfuck - čo niektorí možno nerozchodia, iným (ako mne) to naopak zdvihne odhodlanie fuknúť o jednu hviezdičku viac. P. S. Malé odporučenie: ak ste sa na konci filmu stratili, pustite si film od začiatku a započúvajte sa do vnútroného monológu rozprávača z úvodných sekvencií. Možno vám to docvakne.
Moje komentáře
Nůžky (1991)
Na rozdiel od nadšených komentujúcich kolegov, (len na základe nich som do filmu napriek váhaniu predsa len "išiel") som v Nožniciach nenašiel nič stiesňujúce ani drsné. Iba násilne skonštruovaný príbeh, ťažkopádnu réžiu a chvíľami až komicky "prehrávajúcu" Sharon, ktorej som veril asi tak, ako keby Sagvan Tofi tvrdil, že väčšinu svojho života presedel v Univerzitnej knižnici. Pár svetlých (najmä vizuálne pôsobivých) momentov sa udeje v "kašírovanom byte", ale doporučiť tento film by som si dovolil iba ak členom fanklubu SS. Od Základného inštinktu delí tento film iba necelý rok - kvalitatívne ho ale delia svetelné roky.
Blood River (2009)
Film, pri ktorom treba prevetrať (ako hovorí Herkule Poirot) šedé bunky mozgové. (Asi práve preto má tento film iba 48%, ako je už na ČSFD (ne)dobrým zvykom. Na rozdiel od niektorých kolegov mi neprekáža pomalšie tempo rozjazdu, zlovestný odér sa vznáša nad vyprahnutou krajinou celkom hmatateľne, tak prečo trochu neponaťahovať nervy na škripci. Áno - aj mňa od istého momentu zaujímalo (keď sa Joseph ako duch vyparil od auta s mŕtvolou v kufri a Clark začal chápať, že "pôjde do tuhého"), ako tvorcovia vykľučkujú so zaujímavo rozohranej partie. A pomôcť si "nadprirodzeným motívom" môže divák chápať ako svojho druhu podraz a lacný oslí môstik, ale v Blood River to vynahradí myšlienka (je diabol mimo nás či v nás), presvedčiví herci, sústredená réžia a zopár skutočne zimomravých okamihov. Hodnotil by som tesne nad tri hviezdy, ale dorovnám to do štvorky, lebo premýšľavých horrorov je hriešne málo a tento by si zaslúžil v celkovom ratingu minimálne 60%.
Occupations (2007)
Keby to nenatočil Lars von Trier, skončilo by to v prepadlisku "youtubáckých" zbesilostí.
Dům v kraji hrůzy (2000)
Tri makabrózne poviedky, vtipne rámcované štvrtým, akoby vypadli z knižiek majstrov čierneho humoru formátu Roalda Dahla či Sakiho. A k tomu príjemne chrumkavá "retro-eighteesácka" atmosféra, v ktorej sa snúbi nadľad, béčková poetika a balansovanie medzi hrôzou a humorom. Škoda, že podobný typ príbehov (a filmov) už zrejme navždy zostane prikrytý hlinou a náhrobkom s nápisom "20. storočie".
Dívka, která si hrála s ohněm (2009)
Jadro pudla je v tom, čo pomenoval kolega Douglas v titulku k svojej recenzii kdesi na webe: filmové Miléniá sú iba zle vyrozprávané príbehy...
V pasti lásky (1993)
Film vznikol podľa námetu autorskej dvojice Boileau-Narcejac, ktorá v druhej polovici minulého storočia patrila do rodinného striebra francúzskej detektívky, hneď po Simenonovi a jeho Maigretovi. Knihu som nečítal, ale pochybujem, že je napísaná rovnako zle a kostrbato ako tento televízne pôsobiaci mačkopes, prezlečený za rafinovanú šelmu. Čiernobiele postavy, prehrávajúci herci, logické kotrmelce, zmätené rozprávanie. Mohlo to byť niečo medzi psychologickým a erotickým thrillerom - takto je to len klasická ukážka, ako zo sľubného námetu vyrobiť gumený hamburger, akými kŕmia neprieberčivého diváka komerčné televízie po 22. hodine.
Kawasakiho růže (2009)
Takmer všetko, čo som chcel o tomto filme napísať, pomenoval vo svojom komente Marigold. Tá úvodná polhodina bola ale naozaj natoľko nezvládnutá, že keby som nevedel, že ide o Hřebejka a tému, ktorá ma zaujíma, po pol hoďke by som to znechutene vypol. Ale dobre, že nevypol, lebo na konci sa čosi ako taká nenápadná, krehká a tichá (presne ako tie maľované Kawasakiho ruže) katarzia dostavila.
Na cestě bez návratu (2009)
Chce to byť cool, chce to byť klon tarantinoviek a rodriguezoviek, chce to mať nadhľad, chce to byť vtipné a zároveň "múdre" - ale divák dostane to, čo mladý hrdina z Pelíškov, ktorý tak veľmi chcel frajerské kožené čižmičky a dostal vojenskú predpisovú obuv, vzor 56. Béčko v tom najhoršom zmysle tohto slova.
Dívka v parku (2007)
Film o nemožnosti vyrovnať sa s bolestivou stratou, resp. o možnosti vyrovnať sa s ňou spôsobom, ktorý prekračuje hranice "normálnosti". Napriek účasti hviezdnej Sigourney ide skôr o "nenápadný" až komorný film pre "klubového" diváka. Nevydiera diváka, nesnaží sa ho podplácať slzotvornými scénami, iba z nás robí tichých pozorovateľov jedného psychického kaskadérstva. Účinok filmu by som prirovnal k hudbe kapely, s ktorou Sigourney spievala na začiatku filmu. Pri smooth-jazze nikto neskáče pod pódiom ani nenatriasa hrivou, ale tá muzika sa vám pomaly ukladá kdesi v duši a ticho si tam "robí svoju prácu".
Pevné pouto (2009)
Celé Pevné puto mi pripadá ako obálka nejakej paperbackovej knižky z pofidérneho ezoterického kníhkupectva, ktorá nás chce citovo vydierať sympatickým kukučom mŕtveho dievčatka a nehynúcou rodičovskou láskou s neznesiteľne "mystickými" obrázkami, ktoré akoby vymýšľal ortodoxný jehovista po štyroch jointoch. Výhodou knihy je, že ak má stupídny obal, ani ju nemusíme chytiť do ruky, zatiaľčo tento film som (vlastne len z bývalej úcty k Jacksonovi) pretrpel od začiatku do konca. 71% "páčivosti", ktorú Pevné puto k dnešnému dňu (30. 6. 2010) zaznamenáva na našej databáze ma znovu presvedčilo, že gýč je nezničiteľný, hoci by ho nalákal do svojej pasce aj psychopat z tohto filmu.
Jeremiah Johnson (1972)
Originálny počin (rezignujúci na príbeh a divácku trpezlivosť) a nemenej originálny pohľad na Divoký západ. Redfordovo herecké "chlapáctvo" je možno nadštandardné, ale iba v intenciách daného žánru, ktorý o. i. vystihuje Leoneho citát, vyslovený na margo Clinta Eastwooda a jeho "hereckej" dvojrozmernosti: "s klobúkom a bez klobúka"!. Tvorcovia vychádzali z reálneho predobrazu trapera menom Jeremiah Johnston - keby tomu tak nebolo, podozrieval by som ich s čudesnej interpretácie dejín Divokého západu, podľa ktorej vlastne bieli muži prišli na indiánske územia s mierom a láskou v srdci, ale nakoniec museli agresívne správanie červenokožcov vyhodnotiť ako netolerantné a poriadne s tými divochmi zatočiť. Áno, tento film by pokojne mohol mať podtitul - Amerika - krajina demokraticky vyvraždených Indiánov. Nič na tom nemení ani posledná sekvencia filmu s mierovým znamením, ktoré si vymení Johnson s indiánskym bojovníkom.
Rozchod (2009)
Ten film si zľahčuje svoju cestu k divákovi ako sa len dá: veľmi sa nepára s motiváciami postáv, peripetie príbehu sú šablónovité a predvídateľné až hrôza a vlastne aj herci sú tak trochu rukojemníkmi tejto "telenovelovej" plochosti. Lenže! Kristin Scott Thomas svoju postavu nehrá ale žije a keby mala vo filme "zahrať" orgazmus, tak ho nezahrá, ale zaiste aj prežije. A keď takýmto spôsobom zafunguje herecké stotožnenie sa s postavou, už v tom fičíte až po uši a zabudnete, že je to len kašírovaná hra na umenie: dokonca aj vtedy, keby ste si v zábere všimli káble osvetľovačov, či kostymérku, ktorá sa "zabudla" v zábere a strihač to nepostrehol. No a jedna čisto iracionálna poznámka na záver: Kto aspoň raz v živote miloval tak, že mu to vymazalo všetky dáta z harddisku, šľahne Rozchodu (tak ako ja) isto iste o jednu hviezdičku viac, než si zaslúži.
Wrestler (2008)
Dalo by sa začať rôznymi novinárskymi klišé typu: "Rourke sa narodil pre tento film", prípadne "Drsná a autentická sonda do hlbín citlivej duše, ktorá klame 'telom' ". Aj "klišé" niekedy hovoria pravdu, takže predchádzajúce dve vety v zásade neklamú. Ale zároveň usvedčujú celý film z toho, čím sú samé o sebe: teda z klišé.
Vlkodlak (2010)
Čo sme vlastne čakali! Nakrútiť dnes "vlkodlačí" horor tak, aby šťastím výskali staromilci i generácia, pre ktorú dejiny žánru začínajú sériou Saw asi nie je možné. Podobne ako Coppola (Dracula) alebo Branagh (Frankenstein) aj Johnston išiel (podľa mňa správnou) cestou kostýmovej a výpravnej opulentnosti, kde sa náklonnosť k viktoriánskej ére snúbi s poctou čiernobielym "Universalovským" monsterhorrorom. Niežeby na tejto vypchatej trofeji statného ľudožravého vlka neboli diery od molí. Scenár mohol byť vynaliezavejší, Benicio menej zasmušilý, aj sir Hopkins bol akýsi "dedkovitejší" než mu prikazuje letopočet v rodnom liste a sivé očká Emily Blunt zízali do Talbotovej tváre s rovnakým rybím výrazom - či bol v danom okamihu človekom, alebo slintajúcim chlpáčom. Lenže keď človeku ako ja, milovníkovi všetkého viktoriánskeho (vrátane bláznivých Viktoriek:-) a chlpatého pustíte čosi takéto, cítim sa ako vlk v lese, v ktorom zablúdila školská exkurzia kozliatok. Áno, tento filmový vlk je viac vypchatý ako živý, ale veď od začiatku som vám milé deti hovoril, že sme v múzeu a nie niekde v ZOO.
Rychlejší než smrt (1995)
Forma zachraňuje absenciu obsahu, ale herci (s výnimkou Hackmana) nezachraňujú absenciu plnokrvných postáv. Film, počas ktorého si môžete odbehnúť kúpiť do trafiky cigarety aj bez stlačenia "pause" na diaľkovom ovládači.
Dobrý ročník (2006)
Ridleyho Scotta mám v režisérskych TOP-kách, Provence som si "adoptoval" na diaľku ako svoj náhradný domov a Marion to v tej kellnerskej zásterke (aj bez nej) fakt seklo. A predsa ma to usrkávanie Dobrého ročníka neposlalo do stavu blaženosti, ba dokonca ani do toho Provensálska celkom nie; celý čas som sa totiž nevedel zbaviť dojmu, že ten "ŽIVOTNÝ POCIT" je tu iba kašírovaný. Síce vkusne a samozrejme max. profícky, ale zároveň trestuhodne povrchne a akoby nezúčastnene. A tak aj tomu prerodu naspeedovaného finančného žraloka na zamilovaného a spokojného kapríka v rybníčku by som neuveril, ani keby som mal v sebe sedmičku toho najparádnejšieho francúzskeho vína. Ani Ridley tentoraz nemaľuje svoje - inokedy tak staromajstrovsky - sugestívne obrázky nejako zvlášť excelentne (hoci tie famózne lokality už pred ním vlastne namaľoval sám pánbožko, stačí len paspartovať a rámovať) a práve na nich azda bolo treba stavať - a zachraňovať scenár, pomáhajúci si pri zásadných dramatických zvratoch podozrivými "urýchľovačmi". Hop - a miesto značkového moku je tu rýchlokvaska. Kedysi dávno, tesne po páde Komančov, som si v ktorejsi pražskej knajpe objednal z jedálneho lístka "Kuře po provensálsku" (v tom entuziastickom čase nám chceli aj reštaurácie rýchlo vynahradiť či sprostredkovať kontakt so svetom, ktorý nám bol dovtedy odopretý) pretože to "voňalo" prísľubmi. Tá pochúťka pozostávala z (včera) upečeného (a dnes zohriateho) kuraťa, na ktoré šmaril kuchár za hrsť sušených (a tým pádom nechcene "křupavých") provensálskych bylín. Ako príloha sa podávala nefalšovaná francúzska ryža.
Return of Dracula, The (1958)
Keby hlavný hrdina nespával v truhle, ani by sme nezistili, že je to Dracula a že pozeráme na film, ktorý by mal spadať pod žánrové označenie horror. Takže: "Dracula" sa pod falošnou identitou človeka, ktorého predtým zavraždí vo vlaku, vydá do slnečnej (!!!) Kalifornie a - ako inak - robí tam neplechu. Za jediné pozitívum tejto televízne strohej draculiády považujem skutočnosť, že herec v hlavnej úlohe, Francis Lederer v istých momentoch pripomína niekdajšieho neslávne známeho rumunského tyrana Nicolae Ceauçesca - z ktorého išla, na rozdiel od tohto filmového "pseudo-Draculu" fakt hrôza.
Svítání (2009)
Silné "päťhviezdičkové" detaily, priemerný "trojhviezdičkový" pocit z celku. Ale musím dať aj štvrtú hviezdičku, aby som tvorcov aspoň trochu odškodnil za expertízy, ktoré som si tu prečítal od mnohých špecialistov na film (ktorí vedia vždy lepšie ako režisér, ako treba film zostrihať, prípadne, ako sa točia akčné scény a ako sa robí grading). Skromne sa domnievam, že Daybreakers sú sympatický pokus, ktorý neurobí dieru do sveta, ale dve dierky do krku premýšľavým divákom možno áno. Takému Rentonovi, Djkomovi, JASM-ovi, Nick Towovi a ďalším už urobil.
Očistec (TV film) (1999)
Oficiálny text distribútora by si zaslúžil zmazať a hodiť do pekelnej jamy: niežeby rovno spoileroval, ale predsa len dopredu prezrádza podstatné tromfy tejto chrumkavej jednohubky. Dovolím si polemizovať aj s kolegom Červenákom, ktorý by Purgatory rád videl nafutrovaný stomiliónovým rozpočtom a vystužený hviezdnejším obsadením. Ja sa naopak domnievam, že tá "televízna béčkovosť" bola súčasťou celého konceptu. Je to to isté, ako keby chcel niekto rodokapsové historky (ktoré si vášnivý čitateľ a romantik Sonny nosí so sebou vo vreckách) predávať viazané v koži so zlatou oriezkou. Purgatory je každopádne jedným z najoriginálnejších "iných" westernov posledného desaťtročia minulého storočia.
Nemilosrdný střelec (2007)
Ak vás niekto pozve do sushi baru na špagety, tušíte v tom výstrednosť a ničím iným tento Miikeho opus ani nie je. P. S. Ale tá prerábka ústrednej pesničky z Corbucciho Djanga je cool každým coulom.
Sedm epoch rocku (TV seriál) (2008)
Dokument som nevidel, ale kolegovi "rudeboy" (autorovi anotácie) musím pošepkať, že The Velvet Underground mali s art rockom spoločné asi toľko ako Motörhead s jazzrockom - a nič na tom nemení ani fakt, že sa kamošili s Andy Warholom. The Velvet Underground hrali presne to, čo majú v názve a čomu obyvatelia Brna tak pekne hovoria "ándroš". P. S. Kolega "Rudeboy" zareagoval na môj koment, aby uviedol veci na pravú mieru: Velvetov vraj medzi art rockové kapely zaradili samotní tvorcovia dokumentu - v rámci jeho členenia na žánrové kapitoly. Takže sa Rudeboyovi ospravedlňujem a svoju "výčitku" adresujem tvorcom seriálu. So žánrovými škatuľkami je samozrejme vždy kríž - hranice štýlov sú natoľko krehké a pohyblivé, že keby sa zišlo na pive päť hudobných publicistov, je možné, že by kapelu The Velvet Underground napchali do piatich rôznych vriec. Aj v hudobných encyklopédiách som pri VU našiel všeličo: garage rock and roll, underground, anti-pop, independent , noise... Každá z týchto charakteristík mi predsa len k tejto "neučesanejj" kapele sadne viac, než vysoko leštený, sofistikovaný a hráčsky ekvilibristický art rock, reprezemtovaný skupinami typu Yes, Emerson, Lake & Palmer, Asia, Gentle Giant, Camel, Rush, SBB či trebárs mojou srdcovkou menom King Crimson.
Upíři (1956)
Upírina je to iba v prenesenom slova zmysle a ako horror to určite nefungovalo ani v čase svojho vzniku, ale isté brakové, rodokapsovou literatúrou šmrncnuté kúzlo to predsa len má. Neuvidíme teda dekadentných švihákov so špicatými trojkami, ale potešia aspoň kulisy honosného šlachtického sídla s neodmysliteľnými pavučinami, tajnými chodbami, šialeným vedátorom a tajuplnou, výstrednou šľachtičnou, postihnutou (pozor, spoiler!) "bathory syndrómom". Naivné a zároveň pôvabné - presne v intenciách béčka na jedno použitie. BTW: dnes, v čase pogromu na fajčiarov, ma fascinovalo, ako hlavný hrdina, reportér Pierre Lantin (s vizážou a hereckým "talentom" Lexa Barkera) húli jednu od druhej a nezahasené špaky hádže pokojne na zem - zásadne, keď je v interiéroch.
Milenci (2008)
Sú ľudia, ktorých milujeme a ľudia, ktorých potrebujeme.
Lake Mungo (2008)
Pseudodokumenty začínajú byť (na môj vkus až okato) v móde, takže som po pár minútach začal premýšľať, či do prehrávača nevsuniem nejakú inú placku. Aj duchárskych záležitostí sme už my, horrorfani, pomerne prejedení, ale čosi ma predsa len do filmu vcuclo. Príjemná civilnosť, uveriteľné postavy, pomalé odkrývanie kariet. Čo je však najdôležitejšie, v istom momente, keď už to vyzeralo, že predsa len pôjde o rutinné, s naivitou hraničiace klišé, vydalo sa to zrazu inými, nečakanými cestičkami. Skrátka, kamsi inam. Nemôžem vám požičať mapu, lebo by som spoileroval, ale jedno hádam povedať môžem: lovenie duchov nie je najväčšou atrakciou tejto snímky - a ak, tak len lovenie duchov minulosti. Lake Mungo je v konečnom dôsledku viac než horrorom alebo thrillerom trpkou drámou o tom, ako málo poznáme svojich najbližších a že cenou za dodatočné zblíženie sa s nimi môže (či musí?) byť niekedy až smrť. P. S. Napriek tomu, čo som napísal na margo horrorovej diétnosti Lake Munga, je v ňom jedna sekvencia, ktorá mi srdce poslala expresným výťahom kamsi do najtemnejšieho suterénu. Ako keby ste na chvíľu čumeli do ksichtu Smrti.
Collector, The (2009)
Úplný súhlas s kolegom Freemind-om. Ale čítajúc tunajšie komentáre sme možno obaja videli nejaký celkom iný film. P. S. Vlastne som ani tak nevidel film, ako nevydarený záznam z festivalu železiarskych potrieb.
Tell-Tale (2009)
Film produkovali bratia Scottovci (Ridley a Tony) - a táto skutočnosť akoby sa podpísala aj pod vizuálnu elegenciu snímky. Žiaľ, ďalej už chváliť nie je čo (vlastne áno, výborný herecký výkon malej Beatrice Miller - hoci na nej film zďaleka nestojí). Problémom je už téma (srdce, žijúce si po operácii v hrudnom koši nového majiteľa vlastnými spomienkami a túžiace po odplate - no, ehm, téma stará a lákavá ako Frankensteinove spoďáre) a problematický je aj spôsob akým nám ju Michael Cuesta rozpráva. Krútiť hlavou budete aj pri konaní niektorých postáv (detektív, navádzajúci hrdinu k ďalším vraždám, dokonca s priloženou pištolou v balíčku) . A klincuje to "pointa", akú by sa súdny scenárista rozhodol hodiť na papier iba v prípade, že by sa za ňu prihovoril aj majster sveta happyendov Spielberg. Vďaka niektorým pekným filmárskym čerešničkám sa na to pozerá celkom dobre, ale mozog vo vlastnom záujme pošlite spať pred stlačením tlačítka PLAY.
Přicházím s deštěm (2008)
To, čo tomuto filmu chýba z hľadiska originality príbehu (postmoderný mix motívov, ktoré sme už videli inde a inokedy) rafinovane vynahrádza forma. Ktosi tu napísal, že I come with the rain je "audiovizuálny" zážitok. A to teda je...A ešte aký. Spôsob, akým Anh Hung Tran znásobuje účinok niektorých scén vhodne vybratým hudobným sprievodom a ako synchronizuje ich "gradáciu" neviem prirovnať k ničomu inému, než k synchronizácii dvojice pri sexe, ktorá si dokáže naordinovať spoločný orgazmus na zlomok sekundy presne.
Girl Next Door, The (2007)
Ako vraví kolega honelník: neviem, či by sa takéto filmy vôbec mali hodnodiť (nakrúcať, pozerať...)
Temná krajina (2009)
Nízkorozpočtová záležitosť, s príjemne štylizovaným vizuálom, muzikou a postupne hustnúcou atmosférou, ktorá vám dá zabudnúť, že vlastne čumíte na klasické thrillerové klišé, okorenené citáciami z iných filmov. V poslednej cca štvrťhodinke sa však pomerne predvídateľná schéma zmení na solídny mindfuck - čo niektorí možno nerozchodia, iným (ako mne) to naopak zdvihne odhodlanie fuknúť o jednu hviezdičku viac. P. S. Malé odporučenie: ak ste sa na konci filmu stratili, pustite si film od začiatku a započúvajte sa do vnútroného monológu rozprávača z úvodných sekvencií. Možno vám to docvakne.
Případ číslo 39 (2009)
Damian (veď vy viete ktorý) má konečne svoju filmovú sestričku.