Patrím k tým, ktorých "dvojky" poväčšinou sklamú, resp. nezanechajú takú silnú odozvu ako niektoré "jednotky", (btw.) niekedy to človek nečaká a dostane ho "trojka" zo zálohy, ale o tom inokedy. Avšak výnimky občas porušia pravidelnosť-že ano, čo sa týka vysokorozpočtových "mainstreamoviek" sme tu mali hŕstku nepokazených a nápadmi natlačených pokračovaní, ktoré napokon predčili svojich predskokanov. Spomeňme si napr. na druhého "Terminátora", "Spidermana" či "Bourna", každý z nich bol v istom ohľade-či už viac alebo menej-progresívnejší, vyzretejší, podarenejší. "Sherlock Holmes: A Game of Shadows" taký žiaľ nie je, hodne "fanboyov" to vidí inak, ale ja sa nemôžem zbaviť akéhosi divného podozrenia, že ide síce o dôstojnú reminiscenciu a nadviazanie na modernistickú mutáciu Arthura C. Doyla, ale pokoj mi nedáva tá triková nenásytnosť ktorou G.R. jasne prizvukuje že za nošu peňazí vie spraviť nošu rambajzu. Čo ma potom, som si vedomý toho, že úvodný Sherlock bol postavený hlavne na "buddy" chémii Downey/Law+"upgradu" logického uvažovania/dedukcií nesmrteľného detektíva a toto našťastie pretrváva až doteraz. Ostatne 1. diel nebol-okrem ešte pár formálnych fintičiek-ničím jedinečný a je fayn, že v tomto "sequely" pribúda aj poriadny šrumec medzi Holmesom a Moriatym, iný-prešibanejší model kódovania predkladaných hypotéz a pestrejší fonický podkres. Zas tie "postsnyderovské" spomaľovačky, travesty pomrkávanie a neustále vystreľujúce/vybuchujúce náboje/granáty ma až tak neberú. G.R. vyprodukoval svižný a systematický "blockbuster", značne načechral pôdu na tretí diel, lenže v porovnaní s prvou časťou neni ani lepší, ani horší, skrátka rovnako nadpriemerný.
[Event Cinemas, Sydney] Znázornenie reality po americku. Chápem, ale už nezdieľam, už som vyrástol:). Ale nie, dojímať sa stále dokážem, to tu zakrývať nebudem. Niekedy návnadu zožeriem, niekedy okolo nej len preplávam a neskôr sa po ňu vrátim, niekedy ju vôbec nepotrebujem. Najprv ma odrovnal "Nezabudnuteľný okamžik", potom ma rozkúsalo "Umierajúce zviera" a následne ma dostihli "Následky lásky." Všetky tri tituly vypovedali o prežívaní určitého utrpenia a aj keď by sa na adresu prvých dvoch dalo namietať, že moc tlačili na pílu, tak ma ich vyznenie na rozdiel od Clooneyho havajského zotavovania sa vtedy proste zobralo, nehovoriac o poslednom menovanom klenote od Sorrentina, ktorý patrí do úplne inej ligy a mám ho v tomto zameraní zatiaľ najradšej. O čo sa však pokúšate vy, "Deti moje?" Tváriť sa drsne a pritom byť poslušné, mať veľké reči, ale k ničomu veľkému sa neodhodlať, plávať po hladine, no do hĺbky sa neponoriť? Máte na to právo, stále ste len deti, ale na Oscara si nárok nerobte-nezaslúžite si ho, rovnako ako niekoľko chybne ovenčených predchodzov. Po opustení sály, max. pár dní potom som to mal za varchlaté 3*, ale keď som si dneska vybavil tie príšerné domorodecké pobrumkávania, pajdavého Georgeho a WTF voľbu terapeutky, tak to utnem na 2*. "These kids are not allright as well..."
Mimóza. Pred 2 rokmi Quentin preválcoval festivalovú smotánku geroickým "Rubberom" a upozornil tak okolie na to, že nielen v nahrávacom štúdiu vie robiť osobité divy. Včera sa mi do izby opäť navrátila ona bezbrehá pošahanosť vo formálne priťažlivom vyhotovení a s trefne kritickým štuchancom. Predzvesť sa naplnila. Vitajte na čudáckom území narcistického gangu "Chivers", ktorého "outfit" pozostáva z hnedých kozačiek, vykasaných rifiel a univerzitných búnd. Náplň ich dňa vyzerá asi nejak takto: "alphabeťácky" pozdrav, pitie mlieka, balenie povolných báb, pichanie kolagenových injekcií, rituálne hry a terorizovanie nečlenov. Kto chce participovať musí byť "in", pritakávať a konať ako nadradené hovädo. Dvom hotentotom, jednému utlačovanému, druhému nedochádzavému sa tento vopruz "lifestyle" zapáči a infiltrácia je v dohľadne... Nemá to také grády ako masochistická pneumatika Róbert, ale beztak sa tu nájde kopa upotrebiteľného, či už vynikavá adorácia "Mechanického pomaranča", výsmešné zvrhnutie utópie o bezchybnom zovňajšku alebo aj zámerne zveličené ozrejmenie fráze "zhoda náhod." K tomu prepečený podmaz plný "bangerovských" beatov, mnoho "campových" výstupov (objaví sa aj Tellier+Akchoté) a dozlatova ugrilovaný "Steak" s ťažko identifikovateľnou chuťou sa môže servírovať. Väčšina zákazníkov zrejme ohrnie nos, avšak u mňa-mňam mňam. Vrelo vyčkávam na "Wrong."
[Event Cinemas, Sydney] Kto by to bol čakal, že jedného dňa si bušič Jason kúpi Zoo, stretne tam stratenú Charlotte a stane sa starostlivým tatkom i báječným gazdom. Spýtam sa ale takto, nestačilo už toho preháňania? Uf, Crowe bol vždy taká vlezdoprdelka, no tentokrát je patrné, že sa do toho zadku chce natlačiť celý a ostať tam čo najdlhšie.
Pokiaľ sa v kabínach/kuloároch rozplýval nad športovým duchom/biznisom alebo v koncertných "backstageoch" nad neuveriteľne páčivou novinárčinov-bolo to viacmenej v poriadku. U "Jerryho" ma uspokojilo zobrazenie nekonečného prívalu ruchu/stresu/prehier i výhier s ktorými sa fundovaný hráčsky agent musel vysporiadať aby dosiahol kýženú rovnováhu. "Na pokraji slávy" som bol zas ešte oveľa intenzívnejšie uzemnení tým nádherním stmelením sedemdesiatkového hudobníckeho prostredia a anekdoty o jednom enormne nadanom novinárovi. Avšak v tejto zoologickej záhrade mi nevadia snáď len tie zvieratká a dve solídne klapky (laptop, kaviareň), inak sa to zasekáva od meravých hercov, cez citlivuškársky skript až po ošúchanú réžiu. V miestach kde sa to tvári závažne, ma doráža tá vytŕčavá teatrálnosť a pokusy o žart miznú ako prd vo vetry. Prisámvačku, tak premrštene idylickú kravinu o prekonávaní smútku a nových začiatkoch som už dlho nevidel a po tomto prepatetizovanom delikte si v budúcnu na C.C. dám riadneho bacha.
[Event Cinemas, Sydney] Nebyť typologicky presne zvolenej a samozrejme rigorózne hrajúcej Meryl Streep tak potom ani pes neštekne. Ono to aj tak po týždni z hlavy vyfučí, kedže Ms. Lloyd akosi ušlo, že curriculum vitae tak povestnej političky by malo vychádzať predovšetkým z detailného zmapovania jej aktívnej kariéry, prípadne neopomenuteľných okamihov zo súkromia a až potom by mohlo (ale nemuselo) dôjst k účelnému dramatizovaniu (schýza). Takto v pamäti ostane len záblesk z ďalšieho životopisného "romániku", ktorý k svojmu predobrazu síce vzhliada, no veľký osoh mu teda nezadovažuje. Inu, Phyllida sa skrátka "preflashbackovala..."
Zaujímalo by ma, čo by s týmto "Esom" zahral Tony Scott. Jedno je však jasné, Joe Carnahan ho kvôli pažravosti zahodil. Strihový "tutorial" a kópia "ritchieovského" fenoménu ešte automaticky nezaručujú vrcholný úspech. McGuigan vie o čom hovorím, pretože tiež potenciál nabil a zabil...
Odhadovať každú nanovo narafičenú kulehu od Snydera je už od zhliadnutia jeho "Úsvitu" k_r_v_k_ obtiažne, ale nech-povedal by kamoš-mne tieto chameleónske návyky až tak neprekážajú pretože v prípadoch kedy sa obsahové cestičky začnú nadbytočne pretínať, resp. uberať do slepých koridorov ("300") sa skoro vždy čiastočne ukojím pompézne vycizelovanou formou. História pokračuje. Po príchode monumentálne zadaptovaných "Strážcov" z mäsa a kostí, prilietavajú strážcovia soví, ktorí sú rozpoznateľne ctibažní, ale kvôli fabulačnej nesúrodosti predlohu zahanbujúci. Skáče sa "od buka do buka", najskôr biblické báchorky, potom rasová neznášanlivosť, až po namáhavé vzkriesenie niktoša-do toho mišung detinskosti, dospeláckosti a rodinkárstva. Takmer nič z toho nie je dotiahnuté, na pílu sa tlačí cez epický rámec a právom vychvalovaný vizuál. V hokejovej terminológii by som to označil za potupnú prehru po predĺžení, bod je doma, ale v kabíne koluje sklamanie, keďže väčšina počítala s trojbodovým viťazstvom.
[Event Cinemas, Sydney] Steven Steven čo to na mňa zas skúšaš? Snáď si si nemyslel, že ti to kvôli tomu tvojmu nebeskému koníkovi zožeriem. Nakoľko už "nekopeme za rovnaký tým" a náš pohľad na metódy obohacovania kinematografie sa od prebývania v letiskovom "Terminále" dostačujúco líši (česť svetlej výnimke z "Mníchova") som ani nepredpokladal že by mohlo dôjsť k priaznivým premenám a ty by si sa aspoň na moment vrátil k starému aranžmá svojich priekopníckych diel, resp. sa snažil ísť do napredujúceho tandemu s Cameronom. A dosť anonýmneho prihovárania sa, radšej pár kratunkých poznámok._______1. Opäť to smiešne zištné tvorenie prchavej senzácie-vyvolané emócie sú predmetom vynucovania a nie neusmerňovaného priechodu… 2. Vychytané bojové/zlomové sekvencie-renomé, prax a tučné konto robia svoje… 3. Použitie odľahčujúcej a nesmierne vynikavej vsuvky v ktorej ostnatý drôt nerozdeľuje, ale spája-100bodové… 4. Skladateľské "tepliarne" Johna Williamsa sú čím ďalej tým viac teplé a mne už je z toho fakt nepríjemne-horko._______"War horse" je príznačne prehnaný "performance" zazobaného vyslúžilca, ktorý sa po hojnom čase opäť vracia do vojnového stavu, glorifikuje už 157x glorifikované pričom hlavným reprodukovateľom týchto glorifikácií je úplne náhodou asi najkrajšie zviera pod slnkom-kôň a ak sa nemýlim, tak o jeho uctievanie tu ide až v rade druhom. Nehovorím, rozzáberované je to perfektne, na 2 scény sa tak skoro nezabudne, ale lezie z toho servilnosť, ten chtíč byť za každú cenu ultra super "awesome" a to ma akosi nevzrušuje. Musím však pripustiť, že aj napriek viacerým minelám som Spielbergovmu tátošovi v urputilom cválaní/pomáhaní po/na (ne)"oraných" poliach sem-tam fandil, ale bližšie mi je predsa len Tarrov v tmavej stajni nehybne stojaci, utrápený letargik od Turína. 2+
Právničina už dlho nebola na premietacích plátnach tak fayn ako tu a teraz. K tajomnému thrilleru sa to ani pri najmenšom nepribližuje, ale ako krimi-drama ktorá vsádza na chytrosť a "coolness" zároveň to naplno uraduje. Okrem výborne napísaných vedľajších úloh v podaní "faces of 90's" stojí za spomenutie aj nezvyklé pojatie rolí od McConaugheyho a Phillippeho. Matthew to konečne prestal hrať len na opálenú pokožku, vybielené zuby, širokánsky úsmev a k samoľúbemu machrovaniu pridal kus toho rozumného tvárenia sa so sklonmi k rafinovanosti, egoizmu ale aj dobrotivosti. Trefa do čierneho. Ryan zas nechal zabudnúť na štatút časopisového modela, ktorý to na korisť probuje cez našpúlené pery, značkové oblečenie, oblbujúce rečičky a radšej to dal na labilnú, dobre kamuflovanú zrádnu špinu. Veru, sedí mu to viac. Pozoruhodná je teda nezvyčajná profilácia postáv a takisto jej dopad na samotný dej, ktorý očakávane priznáva hru v rámci žánrových mantinelov, lenže hrá umne i útočne a preto ho nemožno nazývať malicherným. Ak sa vyžívate v súdnych naťahovaniciach a máte radi rôzne variácie pokrivených charakterov nechajte si pristaviť tohto nepriehliadnuteľného Lincolna, túto jazdu určite neoľutujete.
Medovo sladká fantázia v odrazoch staromilských dobrodružstiev Macka Pú a jeho komplicov je späť. Stephen J. Anderson to uhral predovšetkým preto, lebo sa nepokúšal o preveliké novelizácie a "vylepšovacie" zásahy zredukoval na minimum. Partia večne hladného medvedíka sa preto môže zaoberať prozaickou otázkou: "čo budeme robiť dnes (?)" alebo poprípade sem-tam zablúdiť medzi vkusne zakomponované knižné písmená z druhého "layeru" animačného rastra. Vydarené oživenie. Pre tých úplne najmenších by tento nový "re-work" klasickej disneyovky mal byť ideálnou alternatívou k prevažne prepracovaným, ale čo raz viac "továrenským" pixarovkám a dreamworksom. Nemenej super je, že predchádzajúca veta by mala byť aplikovateľná aj na početnú skupinu odrastenejších. Ja škrkám podmieňovacie slovíčko "by" a rovno píšem, že JE. "Winnie the Pooh" hýri kreslenou poctivosťou, roztomilým koloritom a z hľadiska diváckeho zacielenia univerzálnym naanimovaním. A čo si budeme nahovárať, pri rozprávkach určených z 90% pre neplnoletých adolescentov sa takéto niečo stáva len málokedy.
Beštiálne opulentné zavŕšenie bournovskej trilógie ktoré povyšuje akceleračný i frekvenčný pohyp na úkon hodný zavedenia do učebníc. Byť v tomto pekle zakempený v pozícii "voyeura" je slasť najväčšia, distribúcia informácii tu má výsostné privilégia ktoré si zakladáju na násobení info. zdrojov a spochybňovaní relevantných stanovísk z až šachovo zoskladanej naratívnej štruktúry. Stačí sa len napojiť na onu rozpohybovanú prietrž naháňačiek/bitiek podchytených dômyselným vedením P.G. a vychutnať si jedno doslova ultimátne špionážne "bukkake." Damon sa definitívne usídľuje v tele Jasona Bourna-ustanovuje jeho neohroziteľný postavenie najvychytralejšieho agenta a Greengrass sa už nadobro usadzuje v lige výnimočných-vedec, blázon, kúzelník.
Po učesanej uvádzačke D.L. nastupuje rozkmitaná a neskrotná paprča P.G., ktorá pulíruje pozabudnuté partie. Prejavuje sa to prísunom holej autentičnosti, ale aj závratným zrýchlením už beztak energického nástupu. Obmena zvyklostí, streľby/výbuchy sú zrazené na minimum, všetká usilovnosť sa vzťahuje na psychologickú rovinu a netuctové znázornenie. To zahŕňa: 1) Nadväzujúce odkrývanie mýtu o pošpinenom agentovi, rast osobnosti, validovanie inteligencie. 2) Dôkazový materiál o nemohúcnosti pohotovostných jednotiek tajných služieb vrátane ich odpočúvacích zariadení._______BE je vždy o krok vpred, prekypuje nápadmi par excellence v takej paralyzujúcej postupnosti, aby nás v konci načisto umlčal naháňačkou po mrznúcej Moskve. M.D. valcuje, deklasuje konkurenčných rivalov, dôverne sa zžíva so svojím životným obsadením a varuje záškodníkov pred udaním ultimáta. "Bourne Supremacy" nespadá pod kdejaké lokálne strielačky, plynie na vlastné riziko a neverí na zľutovanie, nazývam ho výstredným. Rýchlo do trojky. :-)
Bourne v šľapajách Bonda? Znie to zvučne, ale nezdá sa. Nájdu sa zhodné rysy, ale pri triezvom zahľadení na agenta BE okamžite vycítime iný "šarm" akým neoplýva práve sedmičkový BD._______ James je atrakcia. Elegán/pohodár s vždy inou buchtou sa sedadle spolujazdca, vo dne/v noci, za tepla/za zimy, naprieč kontinentom (napr.) deaktivuje zbrane hromadného ničenia a (napr.) kedykoľvek dostihne padajúce lietadlo. Predurčený k baveniu, rozradostní-rozlúskne nakázané zadanie._______ Jason je asociácia. Stratég/nervák, s vždy iným fyzikálnym prepočtom, v introvertnom sústredení eliminuje rôznorodého prenasledovateľa, ako štvaná zver kľučkuje na korupčnej križovatke hŕstky vplyvných srabov, stará sa o jediné-očistiť a pomstiť. Stvorený k stotožneniu, stať sa ním (alebo mu aspoň fandiť) vzbudzuje ohromné záchvevy spolupatričnosti a neodkladne prehlbuje narastajúcu obľúbenosť. Obidvaja majú na seba čím upozorniť, avšak každý v inom ťažení, s iným pracovným manuálom._______Pilot k neskorším (omnoho drsnejším) opletačkám zotročovaného utečenca sa dá počastovať prívlastkom staromódny. Potešujúce je, že Doug Liman si z tejto škatuľky separuje len to najpotrebnejšie a v prospech celého konceptu (striedavo) pridáva priamočiary dravý odpich, v ktorom sú obsiahnuté jak strhujúce sekvencie tak motivačná vychcanosť i zápasnícka zdatnosť BE, tri prednostné parametre, ktoré Greengrass neskôr ždíma do poslednej kvapky. Nápomocným sa javí aj John Powell, ktorého ústredný motív skvelo korešponduje so špionážnym podkreslením a stáva sa akousi neoficiálnou hymnou celého projektu. Matt Damon si počína obstojne, roli prichádza na chuť a aj keď s ňou nie je ešte naplno spätý, počas hľadanie identity lúska nezdržanlivé kreácie. Až na pár realizačných nečistôt (oneskorený strih, vlažné pasáže) sa píše jedno "vrelé" venovanie pre všetkých tých čo majú radi dôkladnosť.
Prúser, ktorý z pilotnej časti len kopíruje recept pôvodného "menu", no nepridáva žiadne špeciality, nebodaj ešte dezert+otravne moralizuje a väčšinu nad 18 proste nudí. Pokladám si teda rozporuplnú, ale v tejto chvíli veľmi príhodnú otázku: "prečo nás tu to najlepšie musí čakať až v nebi?" Scrat odpovedá...
Napadajú ma 3 nepotlačiteľné klady, ktoré rozhodne stoja za zmienku. Od presného-správne zničeného hlavného hrdinu (Jamie Bell), cez duchovno-afektovano-úskočné etudy kvázi štastných rodičov, až po nečakane bystrý zápal pre úsmevné vsuvky (oko, pilulky) a…koniec. "Generácia X" sa usiluje o totožnú satiru ako "Americká krása", len si na to vyberá totálne vyšinutý, dosť neukotvený model sprostredkovania informácií. Čo by nevadilo keby nevytŕčali 2 podstatné (pre niekoho možno zanedbateľné) vady-prvoplánovosť a nerozhodnosť. Slovom, nabúravať konzumné rituály a pofidérnu behaviorálnu vedu západnej pologule cez nezmyselné, sardonicky podané defilé duší satelitného mestečka mi jednoducho nešmakuje-je príliš tvárne/márne. K tomu ta nadbytočná žánrová hra na slepú babu, kedy sa Arie Posin schováva za rôzne štýly a nedokáže jasne stanoviť svoj úmysel. Ak ním ale bolo vystavať zbytočne predramatizovanú, teenegersky nevyzretú a akože symbolickú podobizeň tzv. "americkej individuálnosti", tak sa to jednoznačne podarilo. Ja si však kritiku ľudského faktoru predstavujem inak a keby "Chumpscrubber" upustil od (tu) nemiestnej vážnosti, naopak ostal prevažne v tej ledabolej čierňave-jeho použitelnosť či platnosť by bola isto väčšia.
Omamujúca osveta westenových fundamentov. Viacerí asi čakali akúsi ďalšiu mnohovrstevnatú variáciu na spôsob "Zeme, ktorá nie je pre starých", ale vyhlásené bratské duo z Minnesoty sa pre tentokrát odprošťuje od podprahových zdelení, nelineárneho rozprávania, schválne nedorieknutých gnóm a venuje sa serióznemu vykresleniu nálad, (ne)mravov a konvencií cirkulujúcich v prašnom vetre spustnutých prérii. Avšak o žiadne fádne túlanie sa nejedná, pretože prvok toho dekadentného/čiernohumorného je tu zastúpený v hojnom počte a oslnivé výstupy protaganistov jeho priťažlivosť ešte posilňujú. Taký Bridgesov Rooster Cogburn je parádny od hlavy až po päty, tvrdohlavý/ješitný maršal vo výslužbe, s uležanou whisky v ruke, so zimomriavkovým akcentom, so správňackou dušou a trvalou žiadostivosťou po spravodlivosti. Pravdaže aj Damonov hrdohlavý texaský ranger La Boeuf a Steinfeldovej bezočivá i dravá Mattie Ross sú znamenitým doplnením trojlístku dobra, ktoré má jedinú úlohu-potrestať zlo, Brolinovho takisto super stvárneného Toma Chaneyho čo by viacnásobného vraha na úteku. "True grit" má okrem-už ako obyvkle-delikátnej réžie aj plnokrvný scenár, ktorý ctí predlohu, ale vyvarováva sa jej chýb a mierne latentným autorským rukopisom evokuje staré dobré časy. Do kroniky "the best of" to nepriraďujem, ale beztak-vysokoakostné. 4+
Absolútna pecka exportných parametrov, navonok vyzerajúca ako ordinárny-preplácaný "blockbuster", vo vnútri prefíkaná a rozkoš privádzajúca filmárčina. Verhoeven je extra trieda, dať dohromady takmer 2,5 hod. nádielku-zjednocujúcu zžieravú vážnosť s estrádnou zhýralosťou i stoickú nonšalantnosť so strhujúcou dynamickosťou-ktorá ani na milisekundu nenudí a predovšetkým nepôsobí kŕčovitým dojmom, to sakra smrdí nejakým podfukom. Nie, nie je to podvrh. To "iba" Paul nadzmyslovo režíruje a ilustruje, že nie každá retrospektíva svinstiev 2. sv vojny musí byť prechlastaná pragmatistickou "pálenkou", tj. byť stále dookola uniformne prísnou=poučnou, resp. pálivou očistou/ujmou. Prečo by aj mala, keď sa dá sem-tam spojiť príjemné s užitočným, čož v podaní P.V. znamená ponechanie si závažnosti cez emocionálnu nepodliezavosť a pridanie dôvtipnej ironizácie cez hyperbolizáciu niektorých charakterov. V napínavom a zamotanom dianí, kde ani jedna ruptúra neni úplne istá sa naskytuje hneď zopár famozných protikladov z perspektívy postáv. Filantropický, vysoko postavený nácek Ludwig Müntze (Sebastian Koch) nerešpektujúci rozkazy ríšskeho vládcu, potichu túžiaci po prevrate, láske, odpútaní-kráľovské klišé a popredný člen židovského odboja Hans Akkermans (Thom Hoffman) spočiatku obetavý geroj, neskôr zhnité jablko-zložka "gestapáckeho" prospechárstva snáď nemohla byť zahrnutá priliehavejšie. Pôvabná Rachel Stein/Ellis de Vries (Carice van Houten)-akokeby alternujúca Gretu Garbo-čo by nútene skazená kráska/bývalá speváčka, ktorá sa dobrovoľne vydáva za odplatou, za oslobodením-som očarený tou noblesou a hnusácky zákerák Günther Franken (Waldemar Kobus), ktorý je tu vlastne tým najväčším stelesnením nezastaviteľného zla-jeho úkladná povaha plná vychcanosti krížená s "čtvrníčkovským" švitorením ma zráža do kolien. Jak vyhľadávané paradoxy. A keď už som pri tom komparovaní tak mi nedá nespomenúť ešte jeden postreh. "Black Book" má okrem priznaných zvyklostí ako explicitnosť, referenčnosť, prekvapivosť aj nemálo zhodných črtov s "Hanebnými parchantmi" a to ma nesmierne obšťastňuje. Obdobné rysy v podobe židovského komanda, sadistických a pritom karikatúrnych pohlavárov SS (Franken vs. Landa), značnej fascinácie B-čkovou produkciou. Mimo to sa jedná o jeden z najlepších počinov P.V. a to bez akéhokoľvek preháňania-výprava s echt her. výkonmi, našlapaná fabula v prepychovej audio-vizuálnej róbe a vynaliezavá ruka Paula Verhoevena."Entertainment", vplyv, inakosť. Koniec deskripcie, začiatok hlasitého aplauzu.
Nedopečená blbinka (pod)čeľade Andersonovic a Coenovic inscenovaná vojakmi armády Džedáááj, prehnane lojálnym spravodajom a húfov nemých kôz. Námatkovo nájdeme čosi poživateľné (dotyk smrti, streľba nad, rozháňanie mrakov, voľba odbočky, inštruktáž k nenápadnej zbrani, LSD dýchanky, Bill Django)-vlastne je toho celkom dosť-ale chvíľami tomu prísluší mnou nie moc často používané slovo rádoby a hlavne ako úryvkovité resumé ok, no pokope to ozaj nedrží. Heslovový "Muži, čo čumia na kozy" sú dozaista zámerom obdivuhodným, k prešpekulovanej satire majú síce "so far" ako Slovensko k stabilnej vláde, avšak vďaka sucharskému podmazaniu ktoré mi býva často blízke je to za vyberanejšie 3*.
Naproti trpkému "Kurzu negatívneho myslenia" je "Rory O' Shea" medovejší a takisto recipročne uvažujúci. O'Donnell v zopár okamihoch gýčový je, ale ide o prešľap prepáčiteľný pretože na oplátku dotuje naše receptory súcitnosti nezmerateľným obnosom humánnych vĺn nehodných práva veta. Puto. Poznanie. Priateľstvo. Porozumenie. 4P-4H.
Kedže som videl prv Buscemiho modifikáciu, porovnáme si to spätne a iba v krátkosti. "Interview podľa van Gogha" je neviazanejšie jak prejavom lepšie hrajúcej Katje Schuurman, tak nadviazaním celého kontaktu dvoch osobnostne rozladených individualít. Oproti remaku má však docela pokašlané rozuzlenie, ktoré trpí "umelohmotnosťou" a preto je jednoznačne slabšie. Vždy túžim byť aspoň trošilinku nestranný a občas sa mi to aj darí, ale tentokrát to nepôjde, Theo van Gogh si ma aj napriek koncovému kixu získal o kúštik viac.
Rodení cynici tvrdo narazia a horliví romantici sa ihneď rozpália. Ukecaná floskula, vykríknu prví. Prezázračná naliehavosť, šepotnú si druhí. Sídlim niekde medzi, uštipačné zadrapkávanie je niekedy žolíkom mojím, ale ceľkovo o dôverné city radšej stojím. Richard mi ich dal a-aj keď ich interakcia s okolím naplno neklapla-pri rozlúčke na vlakovej stanici som sa veru bál...
Po prvom, "štvorhviezdičkovom" pozretí musím teraz po druhom okamžite transformovať do "päťhviezdičkového" pozretia, pretože čo a ako sa tu deje, to naozaj nemá obdoby. Dovolím si nesúhlasiť s tvrdeniami, že nová vulgaritka Antonieho Kamerlinga je určená výhradne jednoduchému publiku alebo skupinám priateľov pod vplyvom THC. Obidvoch uspokojí, ale dosah má ešte oveľa väčší vďaka sofistikovaným finesám, ktoré zreteľne vykúkajú spoza dementnej pokrývky. Samozrejme, buranské fóriky nie každému sadnú, onu "nečestnosť" nie každý strávi, ale kto má aspoň minimálne sklony k pokleslému pobaveníčku a rád číta medzi riadky, tak na svoje si bezdebaty príde. Z "Maaskantje" totiž neohrozene nastupuje pätica darmožráčskych sedlákov ktorých priority tvoria hliníkové retiazky, šuštiakové bundy, orosený pivec, "hlohovecký" tuning a keď k tomu z reprákov duní aj nejaká "raveová" pecka alebo "will be friends" vokálček od Scootru, tak je všetko v klídku. Stane sa to najhoršie, úrady im stopnú sociálne dávky a nabudeným chlapcom neostane nič iné, ako len začať nepovoľne protestovať-odštartovať rozdivočenú anarchiu. "New kids turbo" sú ohromne lapidárnym zosmiešnením prebiehajúcej ekonomickej krízi-spravidlosť do rúk berie banda retardovaných vagabundov, ktorá sa nezastaví pred ničím a ich besnenie zanecháva okolo seba poriadny bordel. Holanďania to vyrhajú jak nabrúsené dýky, čo pojašený úsek, to brutálny "sidekick" a to buď uleteným kreténizmom alebo neprístojným vyplieskaním. Už nemajú náladu neustále ustupovať/helfovať zadĺženým Južanom a preto si z nich robia náramnú prdel pričom je dodržaný status quo prisťahovalca, ktorý nemusí byť apriori vychytralým záporákom-ba naopak je tu postihnutým hrdinom prekážajúcim v zápornom systéme. "Turbo deti" sú politicky doľava aj doprava (i keď ľavá prevažuje) a cez simulovaný stred strmhlav útočia, rozosmejú nielen hulvátske hovädá, ale aj rozumných hédonikov. Majú vo vrecku stovky nekresťanských skopičín, 2 či 3 "burnafterreadingovské" porady, rozchichotaného kamionistu z "Bláznivej olympiády ("Honk, honk") a v rámci chumajského sarkazmu asi ten najhurónskejší/najprenikavejší "flow" široko-ďaleko.
Chápem kladné prijatia, ale-pravdu povediac-úplne ich nezdieľam. Nie že by som si neuvedomoval/nevážil unikum Soderberghovho remeselného kumštu ktorý netreba bližšie anatomizovať, lebo snáď už každý vie, že Peter je rejža-vzdelanec, prezieravý chirurg vykonávajúci rezy presne tam, kde to je potrebné, ale ak mi niečo vadí, tak určite tá procedurálna sterilnosť. Nepotrpím si na výbuchy, bitky, ani tony mrtvol, no odmerané mudrovanie/zatajovanie tých čo vedia na margo tých čo nevedia mi príde ťahom obyčajným a aj keď sa jedná o aktuálnu i do budúcnosti otvorenú otázku, tak ma to necháva ľadovo chladným-ostávam rezistentným. Asi si kladiem priveľké nároky na námety s katastrofickým základom, ale táto žánrová ekvilibristika mi akosi nestačí. Navzdory tomu sa teším, že som nebol infikovaný vernou kópiou "Smrtiacej epidémie", som rád, že sa žiadna "Invázia" nekonala a mám správu-Cliffko Martinez opäť nesklamal. Mimo iné, úloha médii a rýchlosť prenosu informácií je tu vykreslená fakt precízne. Strach je nakazlivý. 3+
Moje komentáře
The Artist (2011)
Sorry Marilyn, ale nostalgia "is glamorous..."
Sherlock Holmes: Hra stínů (2011)
Patrím k tým, ktorých "dvojky" poväčšinou sklamú, resp. nezanechajú takú silnú odozvu ako niektoré "jednotky", (btw.) niekedy to človek nečaká a dostane ho "trojka" zo zálohy, ale o tom inokedy. Avšak výnimky občas porušia pravidelnosť-že ano, čo sa týka vysokorozpočtových "mainstreamoviek" sme tu mali hŕstku nepokazených a nápadmi natlačených pokračovaní, ktoré napokon predčili svojich predskokanov. Spomeňme si napr. na druhého "Terminátora", "Spidermana" či "Bourna", každý z nich bol v istom ohľade-či už viac alebo menej-progresívnejší, vyzretejší, podarenejší. "Sherlock Holmes: A Game of Shadows" taký žiaľ nie je, hodne "fanboyov" to vidí inak, ale ja sa nemôžem zbaviť akéhosi divného podozrenia, že ide síce o dôstojnú reminiscenciu a nadviazanie na modernistickú mutáciu Arthura C. Doyla, ale pokoj mi nedáva tá triková nenásytnosť ktorou G.R. jasne prizvukuje že za nošu peňazí vie spraviť nošu rambajzu. Čo ma potom, som si vedomý toho, že úvodný Sherlock bol postavený hlavne na "buddy" chémii Downey/Law+"upgradu" logického uvažovania/dedukcií nesmrteľného detektíva a toto našťastie pretrváva až doteraz. Ostatne 1. diel nebol-okrem ešte pár formálnych fintičiek-ničím jedinečný a je fayn, že v tomto "sequely" pribúda aj poriadny šrumec medzi Holmesom a Moriatym, iný-prešibanejší model kódovania predkladaných hypotéz a pestrejší fonický podkres. Zas tie "postsnyderovské" spomaľovačky, travesty pomrkávanie a neustále vystreľujúce/vybuchujúce náboje/granáty ma až tak neberú. G.R. vyprodukoval svižný a systematický "blockbuster", značne načechral pôdu na tretí diel, lenže v porovnaní s prvou časťou neni ani lepší, ani horší, skrátka rovnako nadpriemerný.
Děti moje (2011)
[Event Cinemas, Sydney] Znázornenie reality po americku. Chápem, ale už nezdieľam, už som vyrástol:). Ale nie, dojímať sa stále dokážem, to tu zakrývať nebudem. Niekedy návnadu zožeriem, niekedy okolo nej len preplávam a neskôr sa po ňu vrátim, niekedy ju vôbec nepotrebujem. Najprv ma odrovnal "Nezabudnuteľný okamžik", potom ma rozkúsalo "Umierajúce zviera" a následne ma dostihli "Následky lásky." Všetky tri tituly vypovedali o prežívaní určitého utrpenia a aj keď by sa na adresu prvých dvoch dalo namietať, že moc tlačili na pílu, tak ma ich vyznenie na rozdiel od Clooneyho havajského zotavovania sa vtedy proste zobralo, nehovoriac o poslednom menovanom klenote od Sorrentina, ktorý patrí do úplne inej ligy a mám ho v tomto zameraní zatiaľ najradšej. O čo sa však pokúšate vy, "Deti moje?" Tváriť sa drsne a pritom byť poslušné, mať veľké reči, ale k ničomu veľkému sa neodhodlať, plávať po hladine, no do hĺbky sa neponoriť? Máte na to právo, stále ste len deti, ale na Oscara si nárok nerobte-nezaslúžite si ho, rovnako ako niekoľko chybne ovenčených predchodzov. Po opustení sály, max. pár dní potom som to mal za varchlaté 3*, ale keď som si dneska vybavil tie príšerné domorodecké pobrumkávania, pajdavého Georgeho a WTF voľbu terapeutky, tak to utnem na 2*. "These kids are not allright as well..."
Steak (2007)
Mimóza. Pred 2 rokmi Quentin preválcoval festivalovú smotánku geroickým "Rubberom" a upozornil tak okolie na to, že nielen v nahrávacom štúdiu vie robiť osobité divy. Včera sa mi do izby opäť navrátila ona bezbrehá pošahanosť vo formálne priťažlivom vyhotovení a s trefne kritickým štuchancom. Predzvesť sa naplnila. Vitajte na čudáckom území narcistického gangu "Chivers", ktorého "outfit" pozostáva z hnedých kozačiek, vykasaných rifiel a univerzitných búnd. Náplň ich dňa vyzerá asi nejak takto: "alphabeťácky" pozdrav, pitie mlieka, balenie povolných báb, pichanie kolagenových injekcií, rituálne hry a terorizovanie nečlenov. Kto chce participovať musí byť "in", pritakávať a konať ako nadradené hovädo. Dvom hotentotom, jednému utlačovanému, druhému nedochádzavému sa tento vopruz "lifestyle" zapáči a infiltrácia je v dohľadne... Nemá to také grády ako masochistická pneumatika Róbert, ale beztak sa tu nájde kopa upotrebiteľného, či už vynikavá adorácia "Mechanického pomaranča", výsmešné zvrhnutie utópie o bezchybnom zovňajšku alebo aj zámerne zveličené ozrejmenie fráze "zhoda náhod." K tomu prepečený podmaz plný "bangerovských" beatov, mnoho "campových" výstupov (objaví sa aj Tellier+Akchoté) a dozlatova ugrilovaný "Steak" s ťažko identifikovateľnou chuťou sa môže servírovať. Väčšina zákazníkov zrejme ohrnie nos, avšak u mňa-mňam mňam. Vrelo vyčkávam na "Wrong."
International (2009)
"Nevstupuj dvakrát do tej istej rieky" tu vonkoncom neplatí, vstúpil som, budovy prestali mlčať, prehovorili na mňa a ja som vzápätí stíchol...
Koupili jsme zoo (2011)
[Event Cinemas, Sydney] Kto by to bol čakal, že jedného dňa si bušič Jason kúpi Zoo, stretne tam stratenú Charlotte a stane sa starostlivým tatkom i báječným gazdom. Spýtam sa ale takto, nestačilo už toho preháňania? Uf, Crowe bol vždy taká vlezdoprdelka, no tentokrát je patrné, že sa do toho zadku chce natlačiť celý a ostať tam čo najdlhšie. Pokiaľ sa v kabínach/kuloároch rozplýval nad športovým duchom/biznisom alebo v koncertných "backstageoch" nad neuveriteľne páčivou novinárčinov-bolo to viacmenej v poriadku. U "Jerryho" ma uspokojilo zobrazenie nekonečného prívalu ruchu/stresu/prehier i výhier s ktorými sa fundovaný hráčsky agent musel vysporiadať aby dosiahol kýženú rovnováhu. "Na pokraji slávy" som bol zas ešte oveľa intenzívnejšie uzemnení tým nádherním stmelením sedemdesiatkového hudobníckeho prostredia a anekdoty o jednom enormne nadanom novinárovi. Avšak v tejto zoologickej záhrade mi nevadia snáď len tie zvieratká a dve solídne klapky (laptop, kaviareň), inak sa to zasekáva od meravých hercov, cez citlivuškársky skript až po ošúchanú réžiu. V miestach kde sa to tvári závažne, ma doráža tá vytŕčavá teatrálnosť a pokusy o žart miznú ako prd vo vetry. Prisámvačku, tak premrštene idylickú kravinu o prekonávaní smútku a nových začiatkoch som už dlho nevidel a po tomto prepatetizovanom delikte si v budúcnu na C.C. dám riadneho bacha.
Železná lady (2011)
[Event Cinemas, Sydney] Nebyť typologicky presne zvolenej a samozrejme rigorózne hrajúcej Meryl Streep tak potom ani pes neštekne. Ono to aj tak po týždni z hlavy vyfučí, kedže Ms. Lloyd akosi ušlo, že curriculum vitae tak povestnej političky by malo vychádzať predovšetkým z detailného zmapovania jej aktívnej kariéry, prípadne neopomenuteľných okamihov zo súkromia a až potom by mohlo (ale nemuselo) dôjst k účelnému dramatizovaniu (schýza). Takto v pamäti ostane len záblesk z ďalšieho životopisného "romániku", ktorý k svojmu predobrazu síce vzhliada, no veľký osoh mu teda nezadovažuje. Inu, Phyllida sa skrátka "preflashbackovala..."
Sejmi eso (2006)
Zaujímalo by ma, čo by s týmto "Esom" zahral Tony Scott. Jedno je však jasné, Joe Carnahan ho kvôli pažravosti zahodil. Strihový "tutorial" a kópia "ritchieovského" fenoménu ešte automaticky nezaručujú vrcholný úspech. McGuigan vie o čom hovorím, pretože tiež potenciál nabil a zabil...
Legenda o sovích strážcích (2010)
Odhadovať každú nanovo narafičenú kulehu od Snydera je už od zhliadnutia jeho "Úsvitu" k_r_v_k_ obtiažne, ale nech-povedal by kamoš-mne tieto chameleónske návyky až tak neprekážajú pretože v prípadoch kedy sa obsahové cestičky začnú nadbytočne pretínať, resp. uberať do slepých koridorov ("300") sa skoro vždy čiastočne ukojím pompézne vycizelovanou formou. História pokračuje. Po príchode monumentálne zadaptovaných "Strážcov" z mäsa a kostí, prilietavajú strážcovia soví, ktorí sú rozpoznateľne ctibažní, ale kvôli fabulačnej nesúrodosti predlohu zahanbujúci. Skáče sa "od buka do buka", najskôr biblické báchorky, potom rasová neznášanlivosť, až po namáhavé vzkriesenie niktoša-do toho mišung detinskosti, dospeláckosti a rodinkárstva. Takmer nič z toho nie je dotiahnuté, na pílu sa tlačí cez epický rámec a právom vychvalovaný vizuál. V hokejovej terminológii by som to označil za potupnú prehru po predĺžení, bod je doma, ale v kabíne koluje sklamanie, keďže väčšina počítala s trojbodovým viťazstvom.
Kovbojové a vetřelci (2011)
"No fuckin' way..."
Válečný kůň (2011)
[Event Cinemas, Sydney] Steven Steven čo to na mňa zas skúšaš? Snáď si si nemyslel, že ti to kvôli tomu tvojmu nebeskému koníkovi zožeriem. Nakoľko už "nekopeme za rovnaký tým" a náš pohľad na metódy obohacovania kinematografie sa od prebývania v letiskovom "Terminále" dostačujúco líši (česť svetlej výnimke z "Mníchova") som ani nepredpokladal že by mohlo dôjsť k priaznivým premenám a ty by si sa aspoň na moment vrátil k starému aranžmá svojich priekopníckych diel, resp. sa snažil ísť do napredujúceho tandemu s Cameronom. A dosť anonýmneho prihovárania sa, radšej pár kratunkých poznámok._______1. Opäť to smiešne zištné tvorenie prchavej senzácie-vyvolané emócie sú predmetom vynucovania a nie neusmerňovaného priechodu… 2. Vychytané bojové/zlomové sekvencie-renomé, prax a tučné konto robia svoje… 3. Použitie odľahčujúcej a nesmierne vynikavej vsuvky v ktorej ostnatý drôt nerozdeľuje, ale spája-100bodové… 4. Skladateľské "tepliarne" Johna Williamsa sú čím ďalej tým viac teplé a mne už je z toho fakt nepríjemne-horko._______"War horse" je príznačne prehnaný "performance" zazobaného vyslúžilca, ktorý sa po hojnom čase opäť vracia do vojnového stavu, glorifikuje už 157x glorifikované pričom hlavným reprodukovateľom týchto glorifikácií je úplne náhodou asi najkrajšie zviera pod slnkom-kôň a ak sa nemýlim, tak o jeho uctievanie tu ide až v rade druhom. Nehovorím, rozzáberované je to perfektne, na 2 scény sa tak skoro nezabudne, ale lezie z toho servilnosť, ten chtíč byť za každú cenu ultra super "awesome" a to ma akosi nevzrušuje. Musím však pripustiť, že aj napriek viacerým minelám som Spielbergovmu tátošovi v urputilom cválaní/pomáhaní po/na (ne)"oraných" poliach sem-tam fandil, ale bližšie mi je predsa len Tarrov v tmavej stajni nehybne stojaci, utrápený letargik od Turína. 2+
Obhájce (2011)
Právničina už dlho nebola na premietacích plátnach tak fayn ako tu a teraz. K tajomnému thrilleru sa to ani pri najmenšom nepribližuje, ale ako krimi-drama ktorá vsádza na chytrosť a "coolness" zároveň to naplno uraduje. Okrem výborne napísaných vedľajších úloh v podaní "faces of 90's" stojí za spomenutie aj nezvyklé pojatie rolí od McConaugheyho a Phillippeho. Matthew to konečne prestal hrať len na opálenú pokožku, vybielené zuby, širokánsky úsmev a k samoľúbemu machrovaniu pridal kus toho rozumného tvárenia sa so sklonmi k rafinovanosti, egoizmu ale aj dobrotivosti. Trefa do čierneho. Ryan zas nechal zabudnúť na štatút časopisového modela, ktorý to na korisť probuje cez našpúlené pery, značkové oblečenie, oblbujúce rečičky a radšej to dal na labilnú, dobre kamuflovanú zrádnu špinu. Veru, sedí mu to viac. Pozoruhodná je teda nezvyčajná profilácia postáv a takisto jej dopad na samotný dej, ktorý očakávane priznáva hru v rámci žánrových mantinelov, lenže hrá umne i útočne a preto ho nemožno nazývať malicherným. Ak sa vyžívate v súdnych naťahovaniciach a máte radi rôzne variácie pokrivených charakterov nechajte si pristaviť tohto nepriehliadnuteľného Lincolna, túto jazdu určite neoľutujete.
Nauka o snech (2006)
Imaginácia doktora Gondryho, nahá, divokrásna-vyzývavá…
Medvídek Pú (2011)
Medovo sladká fantázia v odrazoch staromilských dobrodružstiev Macka Pú a jeho komplicov je späť. Stephen J. Anderson to uhral predovšetkým preto, lebo sa nepokúšal o preveliké novelizácie a "vylepšovacie" zásahy zredukoval na minimum. Partia večne hladného medvedíka sa preto môže zaoberať prozaickou otázkou: "čo budeme robiť dnes (?)" alebo poprípade sem-tam zablúdiť medzi vkusne zakomponované knižné písmená z druhého "layeru" animačného rastra. Vydarené oživenie. Pre tých úplne najmenších by tento nový "re-work" klasickej disneyovky mal byť ideálnou alternatívou k prevažne prepracovaným, ale čo raz viac "továrenským" pixarovkám a dreamworksom. Nemenej super je, že predchádzajúca veta by mala byť aplikovateľná aj na početnú skupinu odrastenejších. Ja škrkám podmieňovacie slovíčko "by" a rovno píšem, že JE. "Winnie the Pooh" hýri kreslenou poctivosťou, roztomilým koloritom a z hľadiska diváckeho zacielenia univerzálnym naanimovaním. A čo si budeme nahovárať, pri rozprávkach určených z 90% pre neplnoletých adolescentov sa takéto niečo stáva len málokedy.
Bourneovo ultimátum (2007)
Beštiálne opulentné zavŕšenie bournovskej trilógie ktoré povyšuje akceleračný i frekvenčný pohyp na úkon hodný zavedenia do učebníc. Byť v tomto pekle zakempený v pozícii "voyeura" je slasť najväčšia, distribúcia informácii tu má výsostné privilégia ktoré si zakladáju na násobení info. zdrojov a spochybňovaní relevantných stanovísk z až šachovo zoskladanej naratívnej štruktúry. Stačí sa len napojiť na onu rozpohybovanú prietrž naháňačiek/bitiek podchytených dômyselným vedením P.G. a vychutnať si jedno doslova ultimátne špionážne "bukkake." Damon sa definitívne usídľuje v tele Jasona Bourna-ustanovuje jeho neohroziteľný postavenie najvychytralejšieho agenta a Greengrass sa už nadobro usadzuje v lige výnimočných-vedec, blázon, kúzelník.
Bournův mýtus (2004)
Po učesanej uvádzačke D.L. nastupuje rozkmitaná a neskrotná paprča P.G., ktorá pulíruje pozabudnuté partie. Prejavuje sa to prísunom holej autentičnosti, ale aj závratným zrýchlením už beztak energického nástupu. Obmena zvyklostí, streľby/výbuchy sú zrazené na minimum, všetká usilovnosť sa vzťahuje na psychologickú rovinu a netuctové znázornenie. To zahŕňa: 1) Nadväzujúce odkrývanie mýtu o pošpinenom agentovi, rast osobnosti, validovanie inteligencie. 2) Dôkazový materiál o nemohúcnosti pohotovostných jednotiek tajných služieb vrátane ich odpočúvacích zariadení._______BE je vždy o krok vpred, prekypuje nápadmi par excellence v takej paralyzujúcej postupnosti, aby nás v konci načisto umlčal naháňačkou po mrznúcej Moskve. M.D. valcuje, deklasuje konkurenčných rivalov, dôverne sa zžíva so svojím životným obsadením a varuje záškodníkov pred udaním ultimáta. "Bourne Supremacy" nespadá pod kdejaké lokálne strielačky, plynie na vlastné riziko a neverí na zľutovanie, nazývam ho výstredným. Rýchlo do trojky. :-)
Agent bez minulosti (2002)
Bourne v šľapajách Bonda? Znie to zvučne, ale nezdá sa. Nájdu sa zhodné rysy, ale pri triezvom zahľadení na agenta BE okamžite vycítime iný "šarm" akým neoplýva práve sedmičkový BD._______ James je atrakcia. Elegán/pohodár s vždy inou buchtou sa sedadle spolujazdca, vo dne/v noci, za tepla/za zimy, naprieč kontinentom (napr.) deaktivuje zbrane hromadného ničenia a (napr.) kedykoľvek dostihne padajúce lietadlo. Predurčený k baveniu, rozradostní-rozlúskne nakázané zadanie._______ Jason je asociácia. Stratég/nervák, s vždy iným fyzikálnym prepočtom, v introvertnom sústredení eliminuje rôznorodého prenasledovateľa, ako štvaná zver kľučkuje na korupčnej križovatke hŕstky vplyvných srabov, stará sa o jediné-očistiť a pomstiť. Stvorený k stotožneniu, stať sa ním (alebo mu aspoň fandiť) vzbudzuje ohromné záchvevy spolupatričnosti a neodkladne prehlbuje narastajúcu obľúbenosť. Obidvaja majú na seba čím upozorniť, avšak každý v inom ťažení, s iným pracovným manuálom._______Pilot k neskorším (omnoho drsnejším) opletačkám zotročovaného utečenca sa dá počastovať prívlastkom staromódny. Potešujúce je, že Doug Liman si z tejto škatuľky separuje len to najpotrebnejšie a v prospech celého konceptu (striedavo) pridáva priamočiary dravý odpich, v ktorom sú obsiahnuté jak strhujúce sekvencie tak motivačná vychcanosť i zápasnícka zdatnosť BE, tri prednostné parametre, ktoré Greengrass neskôr ždíma do poslednej kvapky. Nápomocným sa javí aj John Powell, ktorého ústredný motív skvelo korešponduje so špionážnym podkreslením a stáva sa akousi neoficiálnou hymnou celého projektu. Matt Damon si počína obstojne, roli prichádza na chuť a aj keď s ňou nie je ešte naplno spätý, počas hľadanie identity lúska nezdržanlivé kreácie. Až na pár realizačných nečistôt (oneskorený strih, vlažné pasáže) sa píše jedno "vrelé" venovanie pre všetkých tých čo majú radi dôkladnosť.
Trespass (2011)
Schumacherovo otrepané "kolo kolo mlýnske" v službách čítankových prepadoviek ktoré je rýchle-ako obvykle, ale už nie kvalitné-ako kedysi...
Doba ledová 2: Obleva (2006)
Prúser, ktorý z pilotnej časti len kopíruje recept pôvodného "menu", no nepridáva žiadne špeciality, nebodaj ešte dezert+otravne moralizuje a väčšinu nad 18 proste nudí. Pokladám si teda rozporuplnú, ale v tejto chvíli veľmi príhodnú otázku: "prečo nás tu to najlepšie musí čakať až v nebi?" Scrat odpovedá...
Generace X (2005)
Napadajú ma 3 nepotlačiteľné klady, ktoré rozhodne stoja za zmienku. Od presného-správne zničeného hlavného hrdinu (Jamie Bell), cez duchovno-afektovano-úskočné etudy kvázi štastných rodičov, až po nečakane bystrý zápal pre úsmevné vsuvky (oko, pilulky) a…koniec. "Generácia X" sa usiluje o totožnú satiru ako "Americká krása", len si na to vyberá totálne vyšinutý, dosť neukotvený model sprostredkovania informácií. Čo by nevadilo keby nevytŕčali 2 podstatné (pre niekoho možno zanedbateľné) vady-prvoplánovosť a nerozhodnosť. Slovom, nabúravať konzumné rituály a pofidérnu behaviorálnu vedu západnej pologule cez nezmyselné, sardonicky podané defilé duší satelitného mestečka mi jednoducho nešmakuje-je príliš tvárne/márne. K tomu ta nadbytočná žánrová hra na slepú babu, kedy sa Arie Posin schováva za rôzne štýly a nedokáže jasne stanoviť svoj úmysel. Ak ním ale bolo vystavať zbytočne predramatizovanú, teenegersky nevyzretú a akože symbolickú podobizeň tzv. "americkej individuálnosti", tak sa to jednoznačne podarilo. Ja si však kritiku ľudského faktoru predstavujem inak a keby "Chumpscrubber" upustil od (tu) nemiestnej vážnosti, naopak ostal prevažne v tej ledabolej čierňave-jeho použitelnosť či platnosť by bola isto väčšia.
Opravdová kuráž (2010)
Omamujúca osveta westenových fundamentov. Viacerí asi čakali akúsi ďalšiu mnohovrstevnatú variáciu na spôsob "Zeme, ktorá nie je pre starých", ale vyhlásené bratské duo z Minnesoty sa pre tentokrát odprošťuje od podprahových zdelení, nelineárneho rozprávania, schválne nedorieknutých gnóm a venuje sa serióznemu vykresleniu nálad, (ne)mravov a konvencií cirkulujúcich v prašnom vetre spustnutých prérii. Avšak o žiadne fádne túlanie sa nejedná, pretože prvok toho dekadentného/čiernohumorného je tu zastúpený v hojnom počte a oslnivé výstupy protaganistov jeho priťažlivosť ešte posilňujú. Taký Bridgesov Rooster Cogburn je parádny od hlavy až po päty, tvrdohlavý/ješitný maršal vo výslužbe, s uležanou whisky v ruke, so zimomriavkovým akcentom, so správňackou dušou a trvalou žiadostivosťou po spravodlivosti. Pravdaže aj Damonov hrdohlavý texaský ranger La Boeuf a Steinfeldovej bezočivá i dravá Mattie Ross sú znamenitým doplnením trojlístku dobra, ktoré má jedinú úlohu-potrestať zlo, Brolinovho takisto super stvárneného Toma Chaneyho čo by viacnásobného vraha na úteku. "True grit" má okrem-už ako obyvkle-delikátnej réžie aj plnokrvný scenár, ktorý ctí predlohu, ale vyvarováva sa jej chýb a mierne latentným autorským rukopisom evokuje staré dobré časy. Do kroniky "the best of" to nepriraďujem, ale beztak-vysokoakostné. 4+
Černá kniha (2006)
Absolútna pecka exportných parametrov, navonok vyzerajúca ako ordinárny-preplácaný "blockbuster", vo vnútri prefíkaná a rozkoš privádzajúca filmárčina. Verhoeven je extra trieda, dať dohromady takmer 2,5 hod. nádielku-zjednocujúcu zžieravú vážnosť s estrádnou zhýralosťou i stoickú nonšalantnosť so strhujúcou dynamickosťou-ktorá ani na milisekundu nenudí a predovšetkým nepôsobí kŕčovitým dojmom, to sakra smrdí nejakým podfukom. Nie, nie je to podvrh. To "iba" Paul nadzmyslovo režíruje a ilustruje, že nie každá retrospektíva svinstiev 2. sv vojny musí byť prechlastaná pragmatistickou "pálenkou", tj. byť stále dookola uniformne prísnou=poučnou, resp. pálivou očistou/ujmou. Prečo by aj mala, keď sa dá sem-tam spojiť príjemné s užitočným, čož v podaní P.V. znamená ponechanie si závažnosti cez emocionálnu nepodliezavosť a pridanie dôvtipnej ironizácie cez hyperbolizáciu niektorých charakterov. V napínavom a zamotanom dianí, kde ani jedna ruptúra neni úplne istá sa naskytuje hneď zopár famozných protikladov z perspektívy postáv. Filantropický, vysoko postavený nácek Ludwig Müntze (Sebastian Koch) nerešpektujúci rozkazy ríšskeho vládcu, potichu túžiaci po prevrate, láske, odpútaní-kráľovské klišé a popredný člen židovského odboja Hans Akkermans (Thom Hoffman) spočiatku obetavý geroj, neskôr zhnité jablko-zložka "gestapáckeho" prospechárstva snáď nemohla byť zahrnutá priliehavejšie. Pôvabná Rachel Stein/Ellis de Vries (Carice van Houten)-akokeby alternujúca Gretu Garbo-čo by nútene skazená kráska/bývalá speváčka, ktorá sa dobrovoľne vydáva za odplatou, za oslobodením-som očarený tou noblesou a hnusácky zákerák Günther Franken (Waldemar Kobus), ktorý je tu vlastne tým najväčším stelesnením nezastaviteľného zla-jeho úkladná povaha plná vychcanosti krížená s "čtvrníčkovským" švitorením ma zráža do kolien. Jak vyhľadávané paradoxy. A keď už som pri tom komparovaní tak mi nedá nespomenúť ešte jeden postreh. "Black Book" má okrem priznaných zvyklostí ako explicitnosť, referenčnosť, prekvapivosť aj nemálo zhodných črtov s "Hanebnými parchantmi" a to ma nesmierne obšťastňuje. Obdobné rysy v podobe židovského komanda, sadistických a pritom karikatúrnych pohlavárov SS (Franken vs. Landa), značnej fascinácie B-čkovou produkciou. Mimo to sa jedná o jeden z najlepších počinov P.V. a to bez akéhokoľvek preháňania-výprava s echt her. výkonmi, našlapaná fabula v prepychovej audio-vizuálnej róbe a vynaliezavá ruka Paula Verhoevena."Entertainment", vplyv, inakosť. Koniec deskripcie, začiatok hlasitého aplauzu.
Muži, co zírají na kozy (2009)
Nedopečená blbinka (pod)čeľade Andersonovic a Coenovic inscenovaná vojakmi armády Džedáááj, prehnane lojálnym spravodajom a húfov nemých kôz. Námatkovo nájdeme čosi poživateľné (dotyk smrti, streľba nad, rozháňanie mrakov, voľba odbočky, inštruktáž k nenápadnej zbrani, LSD dýchanky, Bill Django)-vlastne je toho celkom dosť-ale chvíľami tomu prísluší mnou nie moc často používané slovo rádoby a hlavne ako úryvkovité resumé ok, no pokope to ozaj nedrží. Heslovový "Muži, čo čumia na kozy" sú dozaista zámerom obdivuhodným, k prešpekulovanej satire majú síce "so far" ako Slovensko k stabilnej vláde, avšak vďaka sucharskému podmazaniu ktoré mi býva často blízke je to za vyberanejšie 3*.
23 (2007)
23 centový skript...
Uvnitř tančím (2004)
Naproti trpkému "Kurzu negatívneho myslenia" je "Rory O' Shea" medovejší a takisto recipročne uvažujúci. O'Donnell v zopár okamihoch gýčový je, ale ide o prešľap prepáčiteľný pretože na oplátku dotuje naše receptory súcitnosti nezmerateľným obnosom humánnych vĺn nehodných práva veta. Puto. Poznanie. Priateľstvo. Porozumenie. 4P-4H.
Interview podle van Gogha (2003)
Kedže som videl prv Buscemiho modifikáciu, porovnáme si to spätne a iba v krátkosti. "Interview podľa van Gogha" je neviazanejšie jak prejavom lepšie hrajúcej Katje Schuurman, tak nadviazaním celého kontaktu dvoch osobnostne rozladených individualít. Oproti remaku má však docela pokašlané rozuzlenie, ktoré trpí "umelohmotnosťou" a preto je jednoznačne slabšie. Vždy túžim byť aspoň trošilinku nestranný a občas sa mi to aj darí, ale tentokrát to nepôjde, Theo van Gogh si ma aj napriek koncovému kixu získal o kúštik viac.
Před úsvitem (1995)
Rodení cynici tvrdo narazia a horliví romantici sa ihneď rozpália. Ukecaná floskula, vykríknu prví. Prezázračná naliehavosť, šepotnú si druhí. Sídlim niekde medzi, uštipačné zadrapkávanie je niekedy žolíkom mojím, ale ceľkovo o dôverné city radšej stojím. Richard mi ich dal a-aj keď ich interakcia s okolím naplno neklapla-pri rozlúčke na vlakovej stanici som sa veru bál...
Mechanik zabiják (2011)
Nielen Charles Bronson od rozhorčenia zaplakal...
New Kids Turbo (2010)
Po prvom, "štvorhviezdičkovom" pozretí musím teraz po druhom okamžite transformovať do "päťhviezdičkového" pozretia, pretože čo a ako sa tu deje, to naozaj nemá obdoby. Dovolím si nesúhlasiť s tvrdeniami, že nová vulgaritka Antonieho Kamerlinga je určená výhradne jednoduchému publiku alebo skupinám priateľov pod vplyvom THC. Obidvoch uspokojí, ale dosah má ešte oveľa väčší vďaka sofistikovaným finesám, ktoré zreteľne vykúkajú spoza dementnej pokrývky. Samozrejme, buranské fóriky nie každému sadnú, onu "nečestnosť" nie každý strávi, ale kto má aspoň minimálne sklony k pokleslému pobaveníčku a rád číta medzi riadky, tak na svoje si bezdebaty príde. Z "Maaskantje" totiž neohrozene nastupuje pätica darmožráčskych sedlákov ktorých priority tvoria hliníkové retiazky, šuštiakové bundy, orosený pivec, "hlohovecký" tuning a keď k tomu z reprákov duní aj nejaká "raveová" pecka alebo "will be friends" vokálček od Scootru, tak je všetko v klídku. Stane sa to najhoršie, úrady im stopnú sociálne dávky a nabudeným chlapcom neostane nič iné, ako len začať nepovoľne protestovať-odštartovať rozdivočenú anarchiu. "New kids turbo" sú ohromne lapidárnym zosmiešnením prebiehajúcej ekonomickej krízi-spravidlosť do rúk berie banda retardovaných vagabundov, ktorá sa nezastaví pred ničím a ich besnenie zanecháva okolo seba poriadny bordel. Holanďania to vyrhajú jak nabrúsené dýky, čo pojašený úsek, to brutálny "sidekick" a to buď uleteným kreténizmom alebo neprístojným vyplieskaním. Už nemajú náladu neustále ustupovať/helfovať zadĺženým Južanom a preto si z nich robia náramnú prdel pričom je dodržaný status quo prisťahovalca, ktorý nemusí byť apriori vychytralým záporákom-ba naopak je tu postihnutým hrdinom prekážajúcim v zápornom systéme. "Turbo deti" sú politicky doľava aj doprava (i keď ľavá prevažuje) a cez simulovaný stred strmhlav útočia, rozosmejú nielen hulvátske hovädá, ale aj rozumných hédonikov. Majú vo vrecku stovky nekresťanských skopičín, 2 či 3 "burnafterreadingovské" porady, rozchichotaného kamionistu z "Bláznivej olympiády ("Honk, honk") a v rámci chumajského sarkazmu asi ten najhurónskejší/najprenikavejší "flow" široko-ďaleko.
Nákaza (2011)
Chápem kladné prijatia, ale-pravdu povediac-úplne ich nezdieľam. Nie že by som si neuvedomoval/nevážil unikum Soderberghovho remeselného kumštu ktorý netreba bližšie anatomizovať, lebo snáď už každý vie, že Peter je rejža-vzdelanec, prezieravý chirurg vykonávajúci rezy presne tam, kde to je potrebné, ale ak mi niečo vadí, tak určite tá procedurálna sterilnosť. Nepotrpím si na výbuchy, bitky, ani tony mrtvol, no odmerané mudrovanie/zatajovanie tých čo vedia na margo tých čo nevedia mi príde ťahom obyčajným a aj keď sa jedná o aktuálnu i do budúcnosti otvorenú otázku, tak ma to necháva ľadovo chladným-ostávam rezistentným. Asi si kladiem priveľké nároky na námety s katastrofickým základom, ale táto žánrová ekvilibristika mi akosi nestačí. Navzdory tomu sa teším, že som nebol infikovaný vernou kópiou "Smrtiacej epidémie", som rád, že sa žiadna "Invázia" nekonala a mám správu-Cliffko Martinez opäť nesklamal. Mimo iné, úloha médii a rýchlosť prenosu informácií je tu vykreslená fakt precízne. Strach je nakazlivý. 3+