jakeer

Na veľmi jednoduchom námete postavené inteligentné scifi. Ústredná myšlienka (o transplantácii mozgu) sa potom vetví a aj sprvu zdanlivo samoúčelné výstrednosti sa na záver pekne pretnú a majú zmysel. Samozrejme, ak by to iba lineárny, priamočiary príbeh, nebolo by to ono a tak je to mixnuté avantgardou. Žijeme dnes dobu filozofickú a tak sú tu napratané aj úvahy o živote (kde sú tie časy, keď nám stačili jednoduché žánrovky, kola a popcorn). Chudiatko ma nejako extra nechytilo za srdce, ale za tu odvahu ísť proti novodobým trendom Hollywoodu a Netflixu tých päť hviezd dať musím. P.S. Spolupráca Lanthimosa a Emmy opäť na jednotku.

SCANDI 2024: Škandinávsku tvorbu mám rád už vyše desiatich rokov, ale Fíni mi z tých štyroch (piatich) krajín rezali vždy najmenej. Toto bol však ďaleko najlepší fínsky film, aký som kedy videl. Polyamoria prišla do našich slovníkov len toť nedávno, niekedy spolu s covidom a ja som k tomu konceptu spolužitia zaujal apriori negatívny postoj. Mohol za to určite aj fakt, že ho komunikovali predvšetkým senzáciechtivé influencerky. Tie boli samozrejme happy, fresh a nad vecou - tak ako aj všetci ich polyamorní partneri. Štyria malí dospelí však geniálnym výberom postáv hovoria už o manželstve štyridsiatnikov, kde sa polyamoria stala z núdze cnosťou, keď už bola odhalená nevera. Tvorcom slúži ku cti, že ako hlavné postavy tu nie sú len spomínaní manželia, ale plnohodnotne sa venujeme aj ich partnerom. Film nazerá do vnútra všetkých štyroch postáv a to škandinávsky autentickým spôsobom. Scény - napr., kde sa všetci štyria navzájom zverujú, čo ich na takom spolužití trápi, alebo záverečná scéna spred kostola, kde svojich druhých partnerov predstavujú rodinnému známemu sú skutočné - nemáte pocit filmovej štylizácie, ale toho, že to je naozaj život. Film nadovšetko nesúdi - nehovorí svoj názor, či je polyamoria správna, alebo nie. Akurát nám hovorí, aké ťažké to pre dotyčných musí byť (a to je kontrast oproti tým hustým rečiam mediálnych propagátorov). Film nemožno neporovnať s dánskou Komúnou, ktorá niesla podobnú tématiku, no nebola tak realistická (ale skôr štylizovaná)

Päť hviezd? A prečo nie... Síce sa film snaží klamať telom - jeho názov, ale aj trailery a všetky propagačné materiály sa tvária, že pôjde o tínedžerský chľastací film. A on ním aj je, ale tie európske filmové ceny dávajú tušiť, že tam istý presah je. Tým presahom je vnútorný svet hlavnej hrdinky. Jej emócie máme neustále na dlani a tak film nesledujeme jej očami, ale dušou. Aj skvelé vyobrazenie diskotéky nám dáva pocítiť, ako by sme boli opití spolu s ňou. Hlavný motív tu máme z bežných tínedžerských komédií, ale tento raz z pohľadu dievčaťa - snaha stratiť panenstvo. A keď sa to napokon podarí, tak to zďaleka zaostane za očakávaniami (lebo to hraničí so zneužitím). To rozčarovanie je tu skvelo podtrhnuté aj následným dobiedzaním jej dvoch kamarátok, ktoré tu stratu panenstva prirovnávajú pomaly výhre v lotérii, ale hlavná hrdinka zažíva obrovskú bolesť. Film tak nastavuje zrkadlo spomínaným tínedžerským komédiám, kde zašukaním si to (triumfálne) končí (no tu sa môžeme pozrieť aj za oponu). A aby tu dostal odpoveď Arsenal83, či dezoláti jemu podobní, tak normálny muž nepotrebuje formulár, aby pochopil, kedy môže a kedy nie. Medzi zaužívané pravidlá by si mohol každý zaviesť nové a to jest: s na mol opitou ženou nie. (Pozn.: Toto nie je reakcia na jednu recenziu dotyčného, ale na pomaly všetky. Tie nie sú nikdy recenziou filmu, ale demonštráciou jeho dezolátskeho svetonázoru - stačí si pozrieť).

Tak skvelý kinozážitok, až ma to primälo premýšľať nad zmenou mojej filmovej TOP 10 na ČSFD. A hoci som tak neurobil, aspoň som si dal do topky Sandru Hüller, ktorá už hrala v niekoľkej skvelej záležitosti za sebou a za mňa je to najlepšia európska herečka súčasnosti. Sála v artovom kine bola z "väčšej polovice" naplnená a atmosféra určite pridala na zážitku - a to sa väčšinou hrobovo mlčalo. Tak otrepaný námet - dráma zo súdnej siene a pritom tak unikátne spracované. Sú tu pre európsku kinematografiu typické dlhé mĺkve zábery, ale tvorcovia filmu nikdy nenudia. Mnohé scény sú desivejšie a sklúčujucejšie než v ktoromkoľvek horore či thrilleri. Beat z rapovej skladby 50Centa vo mne už asi nadosmrti zanechá pavlovov reflex a pri každom ďalšom vypočutí v budúcnosti sa isto strasiem. Aj v komornom filme vie režisérka rozprávať príbeh coolovými filmárskymi porstriedkami. A na záver dodám, že ide o najlepšie odrozprávaný príbeh s nejasným koncom (bola to vražda či samovražda?), aký som kedy videl.

Aj malý film si zaslúži plný počet hviezd, ak mu nemáte čo vytknúť. Je to uletené, stále autentické a úžasne vtipné. Páči sa mi ako Fíni svojím nadhľadom mierne vybočujú zo štandardov škandinávskej kinematografie. Scenár môžeme vnímať aj ako odkaz mladšej generácii. No najfascinujúcejšie na tom je, že tri hlavné protagonistky sú reálne vo veku svojich postáv. Prudérnemu slovenskému divákovi isto zíde na um, že či mali tie stareny na hrobom takú frašku za potreby. A ony si pritom tie role tak užívali! Poznámka: Za road movie by som to rozhodne neoznačil.

Snažím sa vopred si nič o filmoch nezisťovať, ale v tomto prípade sa nedalo, lebo tá pomerne explicitná sexuálna scéna preletela médiami a teda som vedel, o čom film približne bude. A hoci v pornografii je žáner stepmom/stepson veľmi populárny, táto dráma (hraničiaca s thrillerom) nám dáva odpoveď na to, čo nasleduje po tom, ako sa porno končí. A teda, aké následky má milostný pomer medzi nevlastnou matkou a synom. Som rád, že takúto tému spracovali Škandinávci, ergo Dáni, lebo to malo svoju hĺbku. Každá jedna scéna mala svoje miesto a význam v nasledujúcom príbehu. Scéna po odhalení pomeru je perfektne vygradovaná. Škandinávci vyvracajú zažité stereotypy o ich chladnej povahe, keď vedia do jedného filmu napratať taký mix emócií, Trine Dyrholm je podľa môjho názoru najlepšou herečkou z týchto končín.

Film, ktorý ani neašpiroval na päť hviezdičiek, no ja sa nehanbím mu ich dať. Absurdný humor tu skvele fungoval, nahlas som sa smial nielen pri bizarných sexuálnych scénach. Popri tom si však film drží aj dramatickú linku a mix emócii vie umne nakombinovať. Dej je najmä o hlavnej postave, tie vedľajšie pôsobia skôr ako kulisy. A paradoxne vďaka tomu film funguje, lebo Stellan podal skvelý herecký výkon.

Christopher Nolan kedysi povedal, že každý dobrý film potrebuje kúsok Michaela Cainea. Som rád, že sa mu dobrý film podarilo natočiť aj bez spomínaného velikána (toho času na zaslúženom dôchodku). Je pravda, že Nolan, čoby jeden z mojich dvoch naj režisérov uspokojil moje divácke chúťky po dlhých deviatich rokoch, keď Dunkirk a Tenet boli pre mňa (síce štvorhviezdičkovým) sklamaním. Nesúhlasim síce s nadšenými hlasmi, že ide o najlepší Nolanov film, lebo ním naozaj nie je (a ani druhým či tretím), ale po filmárskej stránke mu nie je čo vytknúť. Zozačiatku to je síce Oppenheimerov život letom svetom, tempo je šialené, až sa to napokon radikálne spomalí. Výbuch bomby neznamená vyvrcholenie filmu, po ňom nasleduje ešte cca hodina deja, ktorý pojednáva o tom zvláštnom pojednávaní (bol to súd, disciplinárka či čo?), ktoré mňa nejako osobne nezaujíma (tak ako ani Oppenheimerovo sukničkárstvo, arogancia či osobný život celkovo). Boli to podobné pocity, ako pri Eastwoodovom filme Sully, kde tiež chceli hlavnú postavu perzekvovať, no mne to žily netrhalo. Čo je naozaj na deji zaujímavé, je vhľad do toho, ako atómovka vznikala. Nolan už menej hrá na formu ako v jeho ranej tvorbe, film je v podstate konverzačkou, ale svoje povestné audiovizuálne fičúry teraz s mierou využíva predovšetkým na podkreslenie vnútorného boja hlavného hrdinu (alebo v čiernobielej farbe jeho nemesis). Snímka otvára polemiku o morálnosti vzniku a napokon použitia jadrovej zbrane a priestor na vlastný záver ponecháva aj divákovi. P.S. Aby som nezabudol, videné v IMAXe.

Geniálna záležitosť. Niektorí tu hodnotiaci sa nechali zmiasť tým, že ako prvý žáner tu je uvedená komédia. No asi zabudli, že to je škandinávska komédia! Za seba priznávam, že na scénach, ktoré mali byť absurdne vtipné, som sa smial ako blázon. Napriek uletenému scenáru vidíme v príbehu veľa ľudskosti. Dej je výborne vystavaný a každá blbôstka, každý náznak, každá pseudotrápnosť (ako napríklad plyšová žirafa) tam má svoje miesto. Mads na začiatku svojej hviezdnej kariéry, Nikolaj už ošľahaný Dogmou. Zaujímavé sledovať. ako Mads dokáže so svojim ksichtom hrať ako sexošov, tak aj hnusákov ako práve v tomto filme.

Som rád, že som konečne mohol navštíviť takto kvalitný film v multiplexe. Už som myslel, že po covide sa tam hrajú iba Marvelovia, Avatarovia a české romantické komédie. Síce na tento oscarový film nás šupli do najmenšej kinosály so siedmimi radmi, ale čert to vem... Aronofsky je po rokoch stále stávkou na istotu. Hoci toto je film, ktorý nesie najmenej z jeho rukopisu a veľmi sugestívnej filmárčiny. Je to teda jeho najcivilnejší film. Veľmi detailne sledujeme boj hlavného hrdinu a vieme sa do neho vcítiť aj bez 3D okuliarov. Všetko stojí a padá na Brandanovi Fraserovi. Tých pár minút, kedy opustí objektív, len aby sme lepšie spoznali charakter jeho filmovej dcéry je najhluchšou pasážou filmu. Na konci sa už dočkáme aj výraznejšieho režisérskeho vkladu, ktorý nám pripomenie, že film naozaj režíruje Aronofsky (hoci na niekdajší zbesilý strih už môžeme zabudnúť). Po filme Otec ďalší odvážny film popisujúci život človeka s bežnou chorobou, ktorú doteraz nikto nemal gule filmovo spracovať, P.S. Dávam slabších, ale predsa len päť hviezd. Kvalít Requiem za sen či matky! to nedosahuje, ale po rokoch mi tento film dobre padol.