mrksik

Hollywood feat. Keď cestujúci jednej zimnej noci od Itala Calvina. Ďalší z rady metamoderných filmov, ktorý si osvojuje rozprávanie zložené z viacerých vrstiev, z ktorých aspoň jedna (dve, ak vezmeme do úvahy poslednú scénu s Henry Cavillom) je autoreferenčná a dve sa navzájom rekonštruujú tým, ako film dodáva nové informácie plynúce z pamäte hlavnej protagonistky. Ale najlepšie na tom filme boli aj tak extrémne svieže scény (bitka vo vlaku s prestrihmi na Rockwella/Cavilla, krasokorčuľovanie, prestrelka v pevnosti), ktoré boli čoraz menej motivované logikou deja a čoraz viac boli motivované proste tým, že sa na ne dobre pozeralo. Je však pozoruhodné, že napriek tomu, že sa metamoderné filmy tlačia čoraz viac do mainstreamu, publikum ich odmieta, takže som zvedavý, ako sa bude celý tento prúd vyvíjať.

Film roztomilo inšpirovaný Pánom prsteňov a Game of thrones, kde človeka baví predvídať, čo sa stane, a tešiť sa z toho, že to odhadol správne. Druhý akt je navyše prevelice vizuálne pôsobivý, obzvlášť s tými svietiacimi slimáčikmi, vtáčikmi a napalmom.

Tvorba Charlieho Kaufmana v podstate dobre reflektuje cestu okrajovej produkcie posledných takmer troch dekád do centra hollywoodskeho diania. Od postmoderného Malkovicha / Adaptácie, cez žánre dekonštruujúce Večný svit / Synekdochu a takmer až odporne beznádejnú Anomalisu, prechádza k metamodernému prerámcovaniu všetkého toho rozkladu do roviny zábavy v podobe filmu pre deti. Orion a tma je tak film, v ktorom je detské publikum postavené do situácie, kedy rozprávanie dáva zmysel až po poskladaní troch naratívnych rovín, a ono nám to pritom vôbec nedochádza, deje sa to prirodzene a úplne bez povšimnutia. Inými slovami, naratívne prostriedky, ktorými nás ešte pred ôsmymi rokmi dokázal šokovať Westworld vo svojej prvej sérii, sa teraz používajú v rozprávkach pre deti na dobrú noc. Je to taký prechod z No country for old men k Spider-Man: Into the Spider-Verse. Je to inteligentné, baví to, ale rozhodne to nehryzie, ako kedysi.