Wááááu !
Praha v roku 1934 !!
Úplne iný svet !!!
A ľudia netušia, čo ich čaká, čo čaká Prahu a čo svet...
...rovnako ako Vávra, že sa na ich premeny bude dívať ešte 77 rokov.
No, ja toho síce mnoho o filmovej reklame v 30. rokoch neviem, ale vidí sa mi, že aj tu bol Baťa priekopník a my s našimi herečkami a modelkami, čo špúlia pery farebné a šťavnaté od MaxFactora alebo mihajú riasami od Maybelline nie sme zas až takí moderní !
Práve včera som sa bol na hrade pozrieť. Chodievam tam vždy, keď mám cestu okolo a čo i len chvíľu času... - vlastne i keď nemám – a hlavne si ho nechám málokedy ujsť za výnimočnej atmosféry. Je nádherný za hocijakého počasia a v každom ročnom období, rovnako ako výhľad z neho. Včera brutálne snežilo, tak ako už v tomto storočí nezvykne, mrzlo, tvorili sa záveje a nikde nebolo ani nohy. Dýchalo to tam fantastickým tajomstvom vekov. Nebyť pruhov svetla z lámp, dalo by sa uveriť, že som v stredoveku. Kontrastné tiene a tance snehových vločiek v ožiarenom priestore na pozadí veľkolepej architektúry ten pocit ešte umocňovali. Zhodou okolností som mal so sebou kameru a tak som ju vytiahol a skúsil urobiť aspoň zopár záberov a roztrasených jázd, kým mi úplne neskrehli prsty. Neboli bohviečo, rozhodne nie také, aké by si toto miesto zasluhovalo a už vôbec nie také, aké by som si predstavoval hýrivou fantáziou, prejemnelým okom a dokonalými digitálnymi obrazmi, ktorými je naša doba preplnená. I tak si však trúfam povedať, že nie sú o nič horšie ako tie Hackenschmiedove o 80 rokov staršie. Očakával som ďaleko viac od svetoznámeho filmára než kĺzanie pohľadom po fasádach a občasné uľpenie na náhodnom detaile. Z toľkého bohatstva prostredia i možností techniky a kompozície vyťažiť tak málo ! Nemôžem to akceptovať ani z hľadiska fotografického štýlu jeho novej vecnosti ani z hodnoty dobovej fotografie, Pražský hrad sa za ten čas, čo delí naše pokusy s kamerou, zase až tak nezmenil... a každý môj vlastný letmý pohľad naň ma uspokojuje neporovnateľne viac než tento dôkladne nenápaditý kus, provokujúci iba závratnou fádnosťou - alebo fádnou závratnosťou ? Nuž, v jeho dobe to možno bola avantgarda...
Žiadna prechádzka nie je bezúčelná. Viem to. A vedel to aj AH... ostatne, stvoril vďaka nej síce nijak originálne, ale oneskorene prvé české avantgardné dielo potom čo o tom vyše desaťročia žvanili všetci tí tlčhubovia z Devětsilu plní krásnych rečičiek a plamenného lyrického písania, ale pomenej skutočných filmových činov.
Zrovna pred pár dňami, štúdujúc Meliésovu dobu a filmy, som si vravel, akým skvelým námetom pre film by bol jeho osud! Veľký príbeh heroického umeleckého života plný fantázie, romantizmu, činorodosti i veľkej drámy... Prečo sa ho už niekto nechopil? A niekedy v tej istej dobe som sledoval prvý trailer na HUGA s mdlým pocitom, že to vyzerá ako poriadna nuda. Vôbec mi tá súvislosť nedošla! Aj preto, vopred nepripravený, som dostal filmový darček, aký může vytvoriť iba skutočný milovník filmu. Teraz, keď ho už mám za sebou, uznávam zapracovanosť jedného do vymysleného príbehu druhého ústiacich vedno do očarujúceho sveta na pomedzí reality a fikcie, kde sa prepletajú legendy reálnych životov, idealizovaná doba zmnožených minulostí, netradičný príbeh podľa netradičnej a originálnej predlohy, remeselná dokonalosť na absolútnej špičke, vzdelávacia funkcia i silné emócie zvýraznené tým, že k udalostiam tohoto melancholicky idealizovaného sveta skutočne došlo. Nijak zvlášť dejový príbeh umožnil kochať sa ( i tak nedostatočne ) v interiéroch a priestoroch tak nádherných, že by som nedbal čumieť 2 hodiny len na idylické zábery Paríža a kúzelných vnútorností montparnaskej stanice. Minimálne prvú hodinu na 2D premietaní mi pri každom zábere žialilo srdce, že musím zrejme najkrajšiu ukážku trojrozmerného filmu sledovať takto plocho. Po PREKLIATOM OSTROVE, ktorý ma mimoriadne podráždil, som Scorseseho opať vyniesol na piedestály. Už aj v ňom odkazoval ku kinematografií 20. a 50. rokov, ale jeho prístup ma vůbec neoslovil. Po HUGOVI, v ktorom zase pokrýva svet hlavne francúzskeho filmu od počiatku do 30. rokov, a to nielen témou a dejiskom, ale aj tisíckou dojemných detailov, spomienke na LETCA a ním zreštaurovanej verzií Powellových ČERVENÝCH ČRIEVIČIEK, sú mi už jeho túžby a zámery jasnejšie. I z HUGA totiž láska k filmu, knihám a minulosti priam sála a za spolupráce tých najlepších umelcov-profesionálov ( výprava Dante Ferretti, kostýmy Sandy Powell, kamera Robert Richardson, hudba Howard Shore, to nie sú iba absolútne špičky, vo svojich odboroch ale vyslovení mágovia ) sa mu podarilo obaliť ho tak prízračným zlatistým svetlom nostalgie a nenávratne zašlých nostalgických čias, že sledovať ich počínanie je doslova opojné. Aká to nádherná pocta prvému veľkému mágovi strieborného plátna ! - a nielen jemu, čo musí nadchnúť každého, kto vie oceniť veľkolepé impresie Abela Gancea, lyro(filo)zofiu Jeana Epsteina či strojo-orgiastické vízie avantgardných modernistov. Scorsese v ozubených súkoliach strojov, ktorým vracia zázračnosť, mágie staničného mikrosveta a atmosfére starého bohémskeho Paríža voňajúceho nepopísateľným čarom vyrval ich duchov zo zabudnutia a vrátil im dôstojnosť, silu a plnosť života, ako aj vedomie, že ich dielo a myšlienky sú večné. Akoby tým sám naznačoval nádej, že ani na neho sa nezabudne. Po takýchto zážitkoch, ktoré nachystal filmovým gurmánom, sa rozhodne nemusí báť, budem ho vzývať a napísal by som o ňom i scenár rozmerov priam mýtických, ak by na jeho nehasnúcej hviezdnej kariére bolo čo len za štipku romantickej drámy. Ale ak on sám mieni takto pokračovať ďalej, nasledujúci geniálny film o filmových génioch by som uvítal na tému Ejzenštejn a jeho nešťastia a peripetie so súdruhmi i Amerikou...
Opäť raz filmové dielo, na ktoré takmer nemám slov a už vonkoncom dostatočný počet hviezdičiek v možnostiach hodnotení, film, ktorý ma absolútne odniesol, najúžasnejší kinematografický zážitok za posledné 2 mesiace... Nečudujem sa, že to bol jeden z filmov, ktoré prelomili ľady v umeleckom využití farebného filmového materiálu, ktorý si reštaurátorskú pozornosť zaslúžil plným právom. Fantastický súlad farieb, hudby, tanca, dekorácie... choreografie, techniky i výkonov ! Neodolateľný pán Lermontov, génius a gentleman s jedinou láskou na svete - baletom, ktorý hrubiánsky uráža s takou zdvorilosťou a eleganciou, akoby skladal ten najpochvalnejší kompliment. A ústredná scéna scénického prevedenia i rýdzo filmového spracovania baletu, ktorá doslova vyrážala dych... a unášala uchvátenú myseľ kamsi do hájemstva číreho umenia a imaginácie. Ťažko by som si dovtedy dokázal predstaviť pohyblivé obrázky, ktoré by dokázali natoľko nadchnúť pre tak podivuhodný výsledok ľudskej tvorivosti, akým je balet. ... Opäť raz filmové dielo, po ktorom som celú noc nedokázal zaspať, lebo sa mi hlavou preháňali neúnavné a kúzelné červené črievičky, snažiace sa premierou krásy umoriť ma k smrti...
Scenár : Jean Gruault. Som hrozne šťastný, že som práve svojim hodnotením posunul toto dielo zasvatané Fantázií do červeného poľa, lebo tam podľa mňa jednoznačne patrí. Nedokážem sa náhle vymotať z bohatstva motívov a súvislostí, ktoré mi tento náhly odklon od vlastného filmového zamerania priniesol, ale želal som si, aby ten film neskončil. Symbolickosť názvu je do očí bijúca, ale kombinácia geniality scenáristu a režiséra priniesla taký hold Fantázií, Románu, Filmu, Groteske, Fraške, Láske, Sexu, Vzdelaniu, Utopizmu a Architektúre a zároveň taký ich výsmech a láskavú ironickú kritiku, akoby šlo o Nekonečný príbeh premiešaný s historickým romantickým románom a grotesknou vzťahovou satirou postavený na hlavu. O prepletenom intelektualizme a čírej detskej radosti z hier ani nehovoriac.
To, že je PEKLO S PRINCEZNOU znesiteľnejšie než iné české rozprávkové výtvory posledných rokov nie je nijakým ospravedlnením. Čo na tom, že je dieťa krajšie ako ostatné, ak sú to všetko deti mŕtvo narodené ? Vytváranie filmov s ambíciou postaviť sa po bok veľkej a obľúbenej klasike, so schopnosťou konkurovať jej alebo pokračovať v jej tradícií nespočíva v nekonečnom kopírovaní vonkajšej podoby a fraškovitom napodobňovaní podoby vnútornej. Platí to pre Troškove rozprávky ako aj pre všetkých ostatných, čo vkročili na jeho územie. Česká rozprávková tvorba posledných 20 rokov, odvolávajúca sa na veľké tradície a slávnu minulosť a teda až povinnosť natáčať tento žáner, hoci aj bez nápadu, naďalej, nestojí za nič. Pracuje s tými istými rekvizitami čo predchodcovia starší o polstoročie, ale chýba jej ich vtip a nápaditosť, ktorá u mnohých pretrváva do súčasnosti. Aj s modernou technikou pracuje starým spôsobom a nedokáže s ňou vytvoriť štipku atmosféry, pôsobí trápne a silene, neodvažuje sa robiť nejaké výboje, a ak už aj k nejakým kompromisným a polovičatým dôjde, je to vďaka tej polovičatosti silené. Chce vytvoriť niečo podobné svojim predchodcom, ale pritom moderné, prešľapuje tak so zviazanými nohami a tam, kde nie sú nápady a vtip, vyznieva to celé iba ako trasenie zlatého prasiatka...
Gene Hackman, "som iba priemerný Američan s tvárou ako rozvarený zemiak" a Roy Scheider, ešte predtým ako zabil žraloka, ako parádne zohratí parťáci v zbytočnom boji.
Najzábavnejšie na tomto filme je, ako sa Gene Hackman v dokonalej paródií na Američana vo Francúzsku motá po meste, nikomu nerozumie, nikto nerozumie jemu a až dostatočná miera starého dobrého kamaráta alkoholu ho zblíži s domácimi, hoci dievčatá naďalej nechápu, čo si ten šašo v havajskej košeli od svojho pokusu o komunikáciu sľubuje. Ešte lepšiu príležitosť na herecký koncert mu však prinesú kapánek tuhšie substancie a človek len žasne nad tým, akú rafinovanú a užitočnú pomstu svojmu protivníkovi pripravia priekupníci. Také veci v dnešných filmoch len tak nenájdeme, každého zlosyna stačí trošku postrašiť a radšej hneď vystrieľa polku mesta. Ako často hovorievajú drsní filmoví profíci, zabíjať je ľahké... - hlavne pre neschopných filmových scenáristov.
Nie že by sa mi nejako zvlášť páčila pozícia obhajcu televíznych a video sračiek... ale dopozeral som a bol aj dojatý. Obe veci sa mi stávajú... Dojatie-nedojatie, klišoidný záver ma roztrpčil do nepríčetnosti. Nemajú štipku sebaúcty, vymyslieť niečo zaujímavejšie... hoci len o byľku ?
Priemerný Van Dammov film je vždy lepší ako priemerný film iných akčných hrdinov. Ako u neho viackrát, MAXIMÁLNE RIZIKO by sa mi páčilo omnoho viac, nebyť slabšieho záveru.
Dlho som žiadny nový film so Jeanom nevidel a vôbec som k nemu nepristupoval s apriori negatívnym očakávaním, čo sa vyplatilo. PREBUDENÁ SMRŤ je skvelý priamočiary tradičný akčný film o pomste, ktorý si nechá čas na atmosféru a city ( a to ja na akcií vždy mimoriadne ocením ) a v ktorom je akcia parádne načasovaná, nie je trápna, nudná ani jednotvárna, ale zato je zručne natočená. Aj vďaka šarmantným marseillským gangstrom a zaujímavému prostrediu je preto veľká škoda toho triviálneho finále, ako vystrihnutého zo začiatku 90. rokov, ktorý film ako celok poriadne sťahuje. Nechápem, ako k nemu prišli...
Bez problémov skĺznem do nekritickej radosti a dám VEĽKÉ ÁNO tomuto filmu. Mám výhrady voči poňatiu Titánov a faktu, že vo chvíli, kedy som očakával rozbeh toho pravého finále, kedy budú hory ožívať a mraky sa spoja so zemou, prišiel vlastne už len boj, síce efektný a bohovražedný, ktorému ale chýbalo pozadie a opodstatnenosť zvyšku filmu. Inak ale oceňujem všetko, hlavne pre komplexnú atmosféru celého diela, ktorý bol vskutku MYTOLOGICKÝ, nie postavami alebo skutočným prepisom klasických mýtov, ale svojim charakterom. Scenáristi totiž neboli tupí ignoranti, ako sa v podobných prípadoch často stáva. Neriadili sa síce klasickými mytologickými textami, príbehmi či charakterom konkrétnych postáv, ale zachovali ten pravý pocit z pradávnych legiend a hrdinských činov, kedy slovo platilo a hodnoty boli čisté, s výdatnou mierou brutality a nekompromisnosti tých dávnych čias, charizmatickými predstaviteľmi a nepreplácaným, majestátnym a esteticky čistým dizajnom. A vyskytli sa aj presahy, presviedčajúce, že sú si autori vedomí toho, Čo a AKO robia, týkajúcimi sa rozprávania príbehov o bohoch a hrdinoch, čo uspokojilo aj ten kúsok protestujúceho intelektuála vo mne a nechalo ma divoko si tú archetypálnu orgiu užívať. Takto nejak som si predstavoval príbehy, keď som bol malý chlapec, neuvažujúci o detailoch, prízemnostiach a o tom, že aj najväčší hrdinovia musia niekedy jesť a spať. Evidentne si to pamätá aj moje podvedomie, pretože mi to nadšenie presiaklo poriadne hlboko a celú ďalšiu noc sa mi sny prelievali nepriateľskou krvou, hrdinským bojom, rinčaním zbraní a ozvenami vojny na nebesiach. A na druhý deň... ( len čo som trochu vytriezvel ) - och, to som bol ale kurevsky tvrdý !
Slušne vymyslený a zo začiatku potenciálne naštartovaný dej s dobrou atmosférou a pohodovými postavami sa pozvoľna ( ak sa pri tak krátkej stopáži dá toto slovo použiť ) zmenil na tú najhrubšiu amatérčinu a neschopnosť. Akoby sa spočiatku zapáleným tvorcom odrazu minuli peniaze, chuť, logika i sebareflexia.
Ani neviem, prečo sa ešte vôbec na všetky tie kruté sračky tohoto druhu vôbec pozerám. Akurát som potom paranoidný pri nízkonákladovom cestovaní, keď mi nejaká sympatická a priateľská osoba ponúkne nocľah a ja, hoci ospalý, špinavý a vyčerpaný v ňom hneď vidím psychopata, ktorý ma zavrie do pivnice a bude beštiálne mučiť kým nezdochnem, čo určite potrvá poriadne dlho. Možnože tieto filmy učia opatrnosti, ale určite to nie je ich zámerom a pritom iba zasúvajú semená nedôvery, strachu a paranoje... a možno inšpirujú nejaké skutočné úchylné hovädá, zbabelcov, ktorým by to nikdy nenapadlo, ani by sa inak k ničomu takému nikdy neodvážili. Navyše to bola nuda, ktorá mi znechucuje fascinujúcu, až nadpozemskú prázdnotu austrálskej pustatiny.
Vôbec tento typ filmov nevyhľadávam, pravdu povediac sa im priam vyhýbam, a práve preto, že tým nie sú natoľko otrepané, vždy, keď sa už prinútim alebo k ním nejakou náhodou dostanem, zistím, že ich mám vlastne celkom rád, a vždy prilepším radšej im, pretože ma tešia, ako nejakej omnoho populárnejšej sračke plnej krutosti a trápenia, ku ktorej ma to aj omnoho viac ťahá a dokonca ju priam vyhľadávam. Aj tento strašne nenápaditý film, kde som sa pri prepínaní zasekol len preto, že sa mi tá blondína vykladajúca ako o týždeň zomrie, zdala nejaká povedomá, som potom sledoval s potešením aj napriek tej príšernej šablónovitosti a predvídateľnosti, pretože túžim uveriť a verím tomu rád, že svet je dennodenne plný takýchto malých i veľkých zázrakov. Isteže je, aspoň čo sa romantiky týka, v tom je pre každého každý ( hlavne ten jeho ) príbeh výnimočný, na druhej strane pochybujem, že by sa tak výrazne hocikedy a jednorázovo mohla zmeniť taká postava, ktorá dosiahla v evidentne dokonale odľudštených amerických médiách takého úspechu ( pre názornosť si predstavujem niekoho konkrétneho, napríklad Eriku Judínyová alebo nejakú podobnú paródiu ženstva ) - a pravdaže bez nadprirodzeného zásahu - len kvôli nejakým "citom". .... "Miláčik, jediný pre koho ste výnimočná, ste Vy sama." ( a samozrejme ešte muž, ktorý Vás miluje, čo už ale tá stará krava zabudla doplniť...)
Príjemná a dobrá záležitosť, ale nie TAK dobrá. Porovnávaniu s Ritchiem sa samozrejme nedá vyhnúť, hoci porovnávania nemám až tak rád. Parádne rozohrané postavy a situácie sú napokon odstránené a vyriešené až nejako príliš jednoducho a nenápadito a divácke vzrušenie mi ku koncu filmu skôr odchádzalo. Ešte výstižnejšie to poňala slečna so mnou sledujúca, konštatujúc, že to bol "dobrý film, sranda", ale nemala najmenší problém v poslednej štvrtine sa zdvihnúť a ísť do sprchy. Preto vravím dobrý, ale nie "tak". Ohľadom Craigových kvalít a očakávaní v súvislosti s Bondom, pred a po, je to jasné - vidieť LAYER CAKE pred, o novom agentovi 007 by nebolo najmenších pochybností, iba nadšené očakávanie.
Problém je v tom, že záporáci sú rovnako blbí ako hlavné postavy, vlastne sú okrem jednej peknučkej speváčky takmer všetci skoro-idioti, a všetky humorné scény sú neprestajnou recykláciou toho istého - že sa sebavedomý English sebavedome pomýli a potom to sebavedome zahládza. Padúši skoro akoby sa tým pádom chytili sami. Napriek menám scenáristov to nefunguje ako paródia na Bonda ani ako samostatný film. Ide skôr o paródiu na Beana, čo by robil, keby sa v tom bláznivom ostrovnom kráľovstve dostal do tajnej služby. Výsledok je bohužiaľ väčšinou trápny. Ale keď už som sa zasmial, rozosmial ma tak hurónsky, ako to len Bean dokáže.
2-krát do tej istej rieky nevstúpiš. Patrioti škótski idú Melovi rozhodne lepšie ako tí americkí ( hlavne ak ich nakrúca ambiciózny megalomanský Nemčúr a nie on sám ). Že si radšej nespomenul, prečo že to jeho otec odsťahoval celú svoju rodinu do Austrálie... Každopádne - na základe podrobného rozboru STATOČNÉHO SRDCA a PATRIOTA porovnávaným záber po zábere, scénu po scéne, by sa dalo názorne predviesť a ukázať, aké detaily a skutočnosti odlišujú komerčný historický veľkofilm priemerný od fantastického.
Je neuveriteľné, že herec s tak nevídaným rozsahom charakterných výrazov ako Sylvester Stallone má na konte takú zbierku skvelých filmov, podobne ako jeho veľký konkurent, železná guvernérska držka z Rakúska. Zrejme za to môže ich športový duch... Každopádne, aj popri dvoch vlastných fantastických sériách ( a zdá sa, že na staré kolená rozbiehanej tretej ) a spúste parádnych akčných trhákov je jeho kráľovským rokom práve 1989. Je neuveriteľné, ako to takému individualistovi šlape v parťáckej dvojici, ktorá sa šťavnatosťou vyrovná aj tým najslávnejším, povedzme Riggs-Martaugh. Toto v 80. rokoch proste vedeli namiešať. Ale ako sa k tomu dostal Končalovskij ? Viem, že natočil kdečo, ale mám z toho pocit, akoby Kusturica režíroval Mission Impossible...
Zo všetkých brutálnych nakladačiek, fyzických i psychických, čo ich len Sly vo svojej úctyhodnej nakladacej kariére dostal, či už v spravodlivom ringu alebo nespravodlivom Vietname, najväčšie mu vždy dokázala pripraviť zbastardelá americká spravodlivosť. Ani nemenovaný veterán, ktorý zje aj to, z čoho by sa koza dovracala, si však nevytrpel toľko ako obyčajný automechanik Leone. V mojom obľúbenom podžánri väzenských filmov je kvalitných kusov hromada, ale tento považujem súčasne aj za dielo s najlepšie vygradovaným napätím a zúrivosťou, čo som kedy videl, o čom ma presviedča nespočetné množstvo opätovných zhliadnutí vždy znova a znova s rovnakým efektom, že by som ku koncu trhal tehly zubami. A to aj v porovnaní s trojicou iných srdcoviek z 90. rokov v hlavnej úlohe s pánom Cageom.
Je to rozhodne lepšie ako jednička, a to tak, že mnohonásobne. Bavil som sa kráľovsky, čo sa nedá povedať o dieli s kráľovskými vecami majúcimi do činenia viac. Zároveň sa pripájam k zástupom tých, čo by radi uvideli Rowana Atkinsona v dramatickej úlohe...napríklad premiéra Veľkej Británie. (Alebo skutočného agenta ? ... ani Craigovi sme neverili...)
Janči, neviem či za tým bola tá vodka, ale mne ako laikovi to prišlo dôveryhodné, uveriteľné aj presvedčivé, ak tomu krevsky dobre zrežírované, perfektne poprepájané sekvencie vyšpekulovaných záberov, svýbornou hudbou a parádnymi výkonmi. Viem, že som obdobie od 29. dňa o konca filmu, respektívne Dňa 1 už nevydržal, ale dovtedy som to doslova žral, to už nemohli stihnúť pokaziť, ak ulicami nezačali behať armády zombies. NÁKAZA rovnako globálna ako intímna, sledovaná s odstupom i naturalisticky. A preto Jano, pozri si prosím ťa tento film, a ako budúci výborný virológ povedz mi, či by to tak naozaj všetko mohlo byť.
Ospravedlňujem sa Majstrovi aj jeho ctiteľom, skutočným nadšencom, hĺbavcom aj pseudointelektuálom, ale tento film ma takmer odradil od zhliadnutia zvyšnej, geniálnej Tarkovského filmografie. Nie je halucinačný ani meditatívny, iba proste únavný a ospalý. Nikdy sa mi nepodarilo pozrieť ho celý, bez schrupnutia na polhodinku a ďalšej hodiny neskutočného trápenia. - a to mám dlhé, predlhé filmy nadovšetko rád. Len vďaka viacerým pokusom a iným chvíľam podľahnutia tomu neodolateľnému tlaku na očné viečka sa mi ho podarilo poskladať celý. Nepopieram, že má STALKER prehlboké mnohorozmerné filozofické konotácie, práve v tom je podobný čítaniu pekných pár sto strán hrubého filozofického spisu plného slovíčkárenia a obracania významov. Na to som nikdy nemal nervy ani trpezlivosť - a to som dokonalý grafoman a hrubé knihy, čo sa ledva v rukách udržia, mám prenesmierne, nadovšetko rád. Ale každý má niekde svoje hranice - a jednou z tých mojich je jednoznačne Tarkovského STALKER. Priznávam sa bez mučenia, ochotne a rád - a uľaví sa mi pritom - Tento film nado mnou proste vyhral, vyhráva a vyhrávať bude, nemám ho rád, nudí ma a nechcem sa naň znovu pozerať.
Tak neuveriteľne blbé dielo sa len tak nevidí, ale zároveň je mu to tak strašne ukradnuté, že sa nedá nemať ho rád. Ako si bezstarostne sviští na príjemnej dancefloorovej vlne, s neznesiteľne nádhernou Simonou Krainovou ( ako sa z takej bohyne mohla stať tou umelohmotnou vyblondenou kreatúrou ? ), vychutnávanými výkonmi a s kamarátmi takými, že by bolo sveta žiť aj v monzúnovej oblasti. Kritika na KAMARÁDY II zbesilo pálila zo všetkých strán a ľudia sa len hrnuli a hrnuli... Nech mi nikto nehovorí, že Soukup neumí ! Keby boli všetky zlé filmy také dobré, svet by bol krásny.
Tento film bodá socializmus do chrbta hneď viacnásobne - nielen dejom, ale aj jasným komerčným zámerom. Ako totalitná nápodoba amerických buddy vzorov je to neodolateľné, ako štúdia móresov komunistickej spoločnosti trefné, a k tomu príjemne krátke, bohovsky svižné, zľahka zahrané, s prehľadom natočené a hlavne nenáročne zábavné.
Poctivá a ľudská kriminálka, ktorá neoslní ani nedonúti zatajiť dych, ale je sympatická výkonmi a prístupom a hlavne ktorá sa k skutočnému stavu reálneho problému toxikomanie - v podobe zneužívania liekov - v ČSSR stavia omnoho poctivejšie, než takmer o desaťročie mladší akčno-feťácky, hysterický a deklamatívny paskvíl MRAVENCI NESOU SMRT, ktorý v dnešnej dobe už ťažko odlíšiť od paródie.
Moje komentáře
Listopad (1935)
Keď padajú listy a kvapky, vlasy a nádeje, spomienky bývajú vždy plačlivé... nech už sa ľudia pred druhými tvária akokoľvek.
Žijeme v Praze (1934)
Wááááu ! Praha v roku 1934 !! Úplne iný svet !!! A ľudia netušia, čo ich čaká, čo čaká Prahu a čo svet... ...rovnako ako Vávra, že sa na ich premeny bude dívať ešte 77 rokov.
Světlo proniká tmou (1931)
Iskrivé po všetkých stránkach... pravda, v dobovom kontexte. Vtedy to bolo iné...
Silnice zpívá (1937)
No, ja toho síce mnoho o filmovej reklame v 30. rokoch neviem, ale vidí sa mi, že aj tu bol Baťa priekopník a my s našimi herečkami a modelkami, čo špúlia pery farebné a šťavnaté od MaxFactora alebo mihajú riasami od Maybelline nie sme zas až takí moderní !
Na Pražském hradě (1931)
Práve včera som sa bol na hrade pozrieť. Chodievam tam vždy, keď mám cestu okolo a čo i len chvíľu času... - vlastne i keď nemám – a hlavne si ho nechám málokedy ujsť za výnimočnej atmosféry. Je nádherný za hocijakého počasia a v každom ročnom období, rovnako ako výhľad z neho. Včera brutálne snežilo, tak ako už v tomto storočí nezvykne, mrzlo, tvorili sa záveje a nikde nebolo ani nohy. Dýchalo to tam fantastickým tajomstvom vekov. Nebyť pruhov svetla z lámp, dalo by sa uveriť, že som v stredoveku. Kontrastné tiene a tance snehových vločiek v ožiarenom priestore na pozadí veľkolepej architektúry ten pocit ešte umocňovali. Zhodou okolností som mal so sebou kameru a tak som ju vytiahol a skúsil urobiť aspoň zopár záberov a roztrasených jázd, kým mi úplne neskrehli prsty. Neboli bohviečo, rozhodne nie také, aké by si toto miesto zasluhovalo a už vôbec nie také, aké by som si predstavoval hýrivou fantáziou, prejemnelým okom a dokonalými digitálnymi obrazmi, ktorými je naša doba preplnená. I tak si však trúfam povedať, že nie sú o nič horšie ako tie Hackenschmiedove o 80 rokov staršie. Očakával som ďaleko viac od svetoznámeho filmára než kĺzanie pohľadom po fasádach a občasné uľpenie na náhodnom detaile. Z toľkého bohatstva prostredia i možností techniky a kompozície vyťažiť tak málo ! Nemôžem to akceptovať ani z hľadiska fotografického štýlu jeho novej vecnosti ani z hodnoty dobovej fotografie, Pražský hrad sa za ten čas, čo delí naše pokusy s kamerou, zase až tak nezmenil... a každý môj vlastný letmý pohľad naň ma uspokojuje neporovnateľne viac než tento dôkladne nenápaditý kus, provokujúci iba závratnou fádnosťou - alebo fádnou závratnosťou ? Nuž, v jeho dobe to možno bola avantgarda...
Bezúčelná procházka (1930)
Žiadna prechádzka nie je bezúčelná. Viem to. A vedel to aj AH... ostatne, stvoril vďaka nej síce nijak originálne, ale oneskorene prvé české avantgardné dielo potom čo o tom vyše desaťročia žvanili všetci tí tlčhubovia z Devětsilu plní krásnych rečičiek a plamenného lyrického písania, ale pomenej skutočných filmových činov.
Hugo a jeho velký objev (2011)
Zrovna pred pár dňami, štúdujúc Meliésovu dobu a filmy, som si vravel, akým skvelým námetom pre film by bol jeho osud! Veľký príbeh heroického umeleckého života plný fantázie, romantizmu, činorodosti i veľkej drámy... Prečo sa ho už niekto nechopil? A niekedy v tej istej dobe som sledoval prvý trailer na HUGA s mdlým pocitom, že to vyzerá ako poriadna nuda. Vôbec mi tá súvislosť nedošla! Aj preto, vopred nepripravený, som dostal filmový darček, aký může vytvoriť iba skutočný milovník filmu. Teraz, keď ho už mám za sebou, uznávam zapracovanosť jedného do vymysleného príbehu druhého ústiacich vedno do očarujúceho sveta na pomedzí reality a fikcie, kde sa prepletajú legendy reálnych životov, idealizovaná doba zmnožených minulostí, netradičný príbeh podľa netradičnej a originálnej predlohy, remeselná dokonalosť na absolútnej špičke, vzdelávacia funkcia i silné emócie zvýraznené tým, že k udalostiam tohoto melancholicky idealizovaného sveta skutočne došlo. Nijak zvlášť dejový príbeh umožnil kochať sa ( i tak nedostatočne ) v interiéroch a priestoroch tak nádherných, že by som nedbal čumieť 2 hodiny len na idylické zábery Paríža a kúzelných vnútorností montparnaskej stanice. Minimálne prvú hodinu na 2D premietaní mi pri každom zábere žialilo srdce, že musím zrejme najkrajšiu ukážku trojrozmerného filmu sledovať takto plocho. Po PREKLIATOM OSTROVE, ktorý ma mimoriadne podráždil, som Scorseseho opať vyniesol na piedestály. Už aj v ňom odkazoval ku kinematografií 20. a 50. rokov, ale jeho prístup ma vůbec neoslovil. Po HUGOVI, v ktorom zase pokrýva svet hlavne francúzskeho filmu od počiatku do 30. rokov, a to nielen témou a dejiskom, ale aj tisíckou dojemných detailov, spomienke na LETCA a ním zreštaurovanej verzií Powellových ČERVENÝCH ČRIEVIČIEK, sú mi už jeho túžby a zámery jasnejšie. I z HUGA totiž láska k filmu, knihám a minulosti priam sála a za spolupráce tých najlepších umelcov-profesionálov ( výprava Dante Ferretti, kostýmy Sandy Powell, kamera Robert Richardson, hudba Howard Shore, to nie sú iba absolútne špičky, vo svojich odboroch ale vyslovení mágovia ) sa mu podarilo obaliť ho tak prízračným zlatistým svetlom nostalgie a nenávratne zašlých nostalgických čias, že sledovať ich počínanie je doslova opojné. Aká to nádherná pocta prvému veľkému mágovi strieborného plátna ! - a nielen jemu, čo musí nadchnúť každého, kto vie oceniť veľkolepé impresie Abela Gancea, lyro(filo)zofiu Jeana Epsteina či strojo-orgiastické vízie avantgardných modernistov. Scorsese v ozubených súkoliach strojov, ktorým vracia zázračnosť, mágie staničného mikrosveta a atmosfére starého bohémskeho Paríža voňajúceho nepopísateľným čarom vyrval ich duchov zo zabudnutia a vrátil im dôstojnosť, silu a plnosť života, ako aj vedomie, že ich dielo a myšlienky sú večné. Akoby tým sám naznačoval nádej, že ani na neho sa nezabudne. Po takýchto zážitkoch, ktoré nachystal filmovým gurmánom, sa rozhodne nemusí báť, budem ho vzývať a napísal by som o ňom i scenár rozmerov priam mýtických, ak by na jeho nehasnúcej hviezdnej kariére bolo čo len za štipku romantickej drámy. Ale ak on sám mieni takto pokračovať ďalej, nasledujúci geniálny film o filmových génioch by som uvítal na tému Ejzenštejn a jeho nešťastia a peripetie so súdruhmi i Amerikou...
Červené střevíčky (1948)
Opäť raz filmové dielo, na ktoré takmer nemám slov a už vonkoncom dostatočný počet hviezdičiek v možnostiach hodnotení, film, ktorý ma absolútne odniesol, najúžasnejší kinematografický zážitok za posledné 2 mesiace... Nečudujem sa, že to bol jeden z filmov, ktoré prelomili ľady v umeleckom využití farebného filmového materiálu, ktorý si reštaurátorskú pozornosť zaslúžil plným právom. Fantastický súlad farieb, hudby, tanca, dekorácie... choreografie, techniky i výkonov ! Neodolateľný pán Lermontov, génius a gentleman s jedinou láskou na svete - baletom, ktorý hrubiánsky uráža s takou zdvorilosťou a eleganciou, akoby skladal ten najpochvalnejší kompliment. A ústredná scéna scénického prevedenia i rýdzo filmového spracovania baletu, ktorá doslova vyrážala dych... a unášala uchvátenú myseľ kamsi do hájemstva číreho umenia a imaginácie. Ťažko by som si dovtedy dokázal predstaviť pohyblivé obrázky, ktoré by dokázali natoľko nadchnúť pre tak podivuhodný výsledok ľudskej tvorivosti, akým je balet. ... Opäť raz filmové dielo, po ktorom som celú noc nedokázal zaspať, lebo sa mi hlavou preháňali neúnavné a kúzelné červené črievičky, snažiace sa premierou krásy umoriť ma k smrti...
Život je román (1983)
Scenár : Jean Gruault. Som hrozne šťastný, že som práve svojim hodnotením posunul toto dielo zasvatané Fantázií do červeného poľa, lebo tam podľa mňa jednoznačne patrí. Nedokážem sa náhle vymotať z bohatstva motívov a súvislostí, ktoré mi tento náhly odklon od vlastného filmového zamerania priniesol, ale želal som si, aby ten film neskončil. Symbolickosť názvu je do očí bijúca, ale kombinácia geniality scenáristu a režiséra priniesla taký hold Fantázií, Románu, Filmu, Groteske, Fraške, Láske, Sexu, Vzdelaniu, Utopizmu a Architektúre a zároveň taký ich výsmech a láskavú ironickú kritiku, akoby šlo o Nekonečný príbeh premiešaný s historickým romantickým románom a grotesknou vzťahovou satirou postavený na hlavu. O prepletenom intelektualizme a čírej detskej radosti z hier ani nehovoriac.
Peklo s princeznou (2009)
To, že je PEKLO S PRINCEZNOU znesiteľnejšie než iné české rozprávkové výtvory posledných rokov nie je nijakým ospravedlnením. Čo na tom, že je dieťa krajšie ako ostatné, ak sú to všetko deti mŕtvo narodené ? Vytváranie filmov s ambíciou postaviť sa po bok veľkej a obľúbenej klasike, so schopnosťou konkurovať jej alebo pokračovať v jej tradícií nespočíva v nekonečnom kopírovaní vonkajšej podoby a fraškovitom napodobňovaní podoby vnútornej. Platí to pre Troškove rozprávky ako aj pre všetkých ostatných, čo vkročili na jeho územie. Česká rozprávková tvorba posledných 20 rokov, odvolávajúca sa na veľké tradície a slávnu minulosť a teda až povinnosť natáčať tento žáner, hoci aj bez nápadu, naďalej, nestojí za nič. Pracuje s tými istými rekvizitami čo predchodcovia starší o polstoročie, ale chýba jej ich vtip a nápaditosť, ktorá u mnohých pretrváva do súčasnosti. Aj s modernou technikou pracuje starým spôsobom a nedokáže s ňou vytvoriť štipku atmosféry, pôsobí trápne a silene, neodvažuje sa robiť nejaké výboje, a ak už aj k nejakým kompromisným a polovičatým dôjde, je to vďaka tej polovičatosti silené. Chce vytvoriť niečo podobné svojim predchodcom, ale pritom moderné, prešľapuje tak so zviazanými nohami a tam, kde nie sú nápady a vtip, vyznieva to celé iba ako trasenie zlatého prasiatka...
Francouzská spojka (1971)
Gene Hackman, "som iba priemerný Američan s tvárou ako rozvarený zemiak" a Roy Scheider, ešte predtým ako zabil žraloka, ako parádne zohratí parťáci v zbytočnom boji.
Francouzská spojka 2 (1975)
Najzábavnejšie na tomto filme je, ako sa Gene Hackman v dokonalej paródií na Američana vo Francúzsku motá po meste, nikomu nerozumie, nikto nerozumie jemu a až dostatočná miera starého dobrého kamaráta alkoholu ho zblíži s domácimi, hoci dievčatá naďalej nechápu, čo si ten šašo v havajskej košeli od svojho pokusu o komunikáciu sľubuje. Ešte lepšiu príležitosť na herecký koncert mu však prinesú kapánek tuhšie substancie a človek len žasne nad tým, akú rafinovanú a užitočnú pomstu svojmu protivníkovi pripravia priekupníci. Také veci v dnešných filmoch len tak nenájdeme, každého zlosyna stačí trošku postrašiť a radšej hneď vystrieľa polku mesta. Ako často hovorievajú drsní filmoví profíci, zabíjať je ľahké... - hlavne pre neschopných filmových scenáristov.
Vesmírná exploze (TV film) (2008)
Nie že by sa mi nejako zvlášť páčila pozícia obhajcu televíznych a video sračiek... ale dopozeral som a bol aj dojatý. Obe veci sa mi stávajú... Dojatie-nedojatie, klišoidný záver ma roztrpčil do nepríčetnosti. Nemajú štipku sebaúcty, vymyslieť niečo zaujímavejšie... hoci len o byľku ?
Maximální riziko (1996)
Priemerný Van Dammov film je vždy lepší ako priemerný film iných akčných hrdinov. Ako u neho viackrát, MAXIMÁLNE RIZIKO by sa mi páčilo omnoho viac, nebyť slabšieho záveru.
Probuzená smrt (2004)
Dlho som žiadny nový film so Jeanom nevidel a vôbec som k nemu nepristupoval s apriori negatívnym očakávaním, čo sa vyplatilo. PREBUDENÁ SMRŤ je skvelý priamočiary tradičný akčný film o pomste, ktorý si nechá čas na atmosféru a city ( a to ja na akcií vždy mimoriadne ocením ) a v ktorom je akcia parádne načasovaná, nie je trápna, nudná ani jednotvárna, ale zato je zručne natočená. Aj vďaka šarmantným marseillským gangstrom a zaujímavému prostrediu je preto veľká škoda toho triviálneho finále, ako vystrihnutého zo začiatku 90. rokov, ktorý film ako celok poriadne sťahuje. Nechápem, ako k nemu prišli...
Válka Bohů (2011)
Bez problémov skĺznem do nekritickej radosti a dám VEĽKÉ ÁNO tomuto filmu. Mám výhrady voči poňatiu Titánov a faktu, že vo chvíli, kedy som očakával rozbeh toho pravého finále, kedy budú hory ožívať a mraky sa spoja so zemou, prišiel vlastne už len boj, síce efektný a bohovražedný, ktorému ale chýbalo pozadie a opodstatnenosť zvyšku filmu. Inak ale oceňujem všetko, hlavne pre komplexnú atmosféru celého diela, ktorý bol vskutku MYTOLOGICKÝ, nie postavami alebo skutočným prepisom klasických mýtov, ale svojim charakterom. Scenáristi totiž neboli tupí ignoranti, ako sa v podobných prípadoch často stáva. Neriadili sa síce klasickými mytologickými textami, príbehmi či charakterom konkrétnych postáv, ale zachovali ten pravý pocit z pradávnych legiend a hrdinských činov, kedy slovo platilo a hodnoty boli čisté, s výdatnou mierou brutality a nekompromisnosti tých dávnych čias, charizmatickými predstaviteľmi a nepreplácaným, majestátnym a esteticky čistým dizajnom. A vyskytli sa aj presahy, presviedčajúce, že sú si autori vedomí toho, Čo a AKO robia, týkajúcimi sa rozprávania príbehov o bohoch a hrdinoch, čo uspokojilo aj ten kúsok protestujúceho intelektuála vo mne a nechalo ma divoko si tú archetypálnu orgiu užívať. Takto nejak som si predstavoval príbehy, keď som bol malý chlapec, neuvažujúci o detailoch, prízemnostiach a o tom, že aj najväčší hrdinovia musia niekedy jesť a spať. Evidentne si to pamätá aj moje podvedomie, pretože mi to nadšenie presiaklo poriadne hlboko a celú ďalšiu noc sa mi sny prelievali nepriateľskou krvou, hrdinským bojom, rinčaním zbraní a ozvenami vojny na nebesiach. A na druhý deň... ( len čo som trochu vytriezvel ) - och, to som bol ale kurevsky tvrdý !
Krvavý sníh (2008)
odpad!Slušne vymyslený a zo začiatku potenciálne naštartovaný dej s dobrou atmosférou a pohodovými postavami sa pozvoľna ( ak sa pri tak krátkej stopáži dá toto slovo použiť ) zmenil na tú najhrubšiu amatérčinu a neschopnosť. Akoby sa spočiatku zapáleným tvorcom odrazu minuli peniaze, chuť, logika i sebareflexia.
Wolf Creek (2005)
odpad!Ani neviem, prečo sa ešte vôbec na všetky tie kruté sračky tohoto druhu vôbec pozerám. Akurát som potom paranoidný pri nízkonákladovom cestovaní, keď mi nejaká sympatická a priateľská osoba ponúkne nocľah a ja, hoci ospalý, špinavý a vyčerpaný v ňom hneď vidím psychopata, ktorý ma zavrie do pivnice a bude beštiálne mučiť kým nezdochnem, čo určite potrvá poriadne dlho. Možnože tieto filmy učia opatrnosti, ale určite to nie je ich zámerom a pritom iba zasúvajú semená nedôvery, strachu a paranoje... a možno inšpirujú nejaké skutočné úchylné hovädá, zbabelcov, ktorým by to nikdy nenapadlo, ani by sa inak k ničomu takému nikdy neodvážili. Navyše to bola nuda, ktorá mi znechucuje fascinujúcu, až nadpozemskú prázdnotu austrálskej pustatiny.
Život nebo něco takového (2002)
Vôbec tento typ filmov nevyhľadávam, pravdu povediac sa im priam vyhýbam, a práve preto, že tým nie sú natoľko otrepané, vždy, keď sa už prinútim alebo k ním nejakou náhodou dostanem, zistím, že ich mám vlastne celkom rád, a vždy prilepším radšej im, pretože ma tešia, ako nejakej omnoho populárnejšej sračke plnej krutosti a trápenia, ku ktorej ma to aj omnoho viac ťahá a dokonca ju priam vyhľadávam. Aj tento strašne nenápaditý film, kde som sa pri prepínaní zasekol len preto, že sa mi tá blondína vykladajúca ako o týždeň zomrie, zdala nejaká povedomá, som potom sledoval s potešením aj napriek tej príšernej šablónovitosti a predvídateľnosti, pretože túžim uveriť a verím tomu rád, že svet je dennodenne plný takýchto malých i veľkých zázrakov. Isteže je, aspoň čo sa romantiky týka, v tom je pre každého každý ( hlavne ten jeho ) príbeh výnimočný, na druhej strane pochybujem, že by sa tak výrazne hocikedy a jednorázovo mohla zmeniť taká postava, ktorá dosiahla v evidentne dokonale odľudštených amerických médiách takého úspechu ( pre názornosť si predstavujem niekoho konkrétneho, napríklad Eriku Judínyová alebo nejakú podobnú paródiu ženstva ) - a pravdaže bez nadprirodzeného zásahu - len kvôli nejakým "citom". .... "Miláčik, jediný pre koho ste výnimočná, ste Vy sama." ( a samozrejme ešte muž, ktorý Vás miluje, čo už ale tá stará krava zabudla doplniť...)
Po krk v extázi (2004)
Príjemná a dobrá záležitosť, ale nie TAK dobrá. Porovnávaniu s Ritchiem sa samozrejme nedá vyhnúť, hoci porovnávania nemám až tak rád. Parádne rozohrané postavy a situácie sú napokon odstránené a vyriešené až nejako príliš jednoducho a nenápadito a divácke vzrušenie mi ku koncu filmu skôr odchádzalo. Ešte výstižnejšie to poňala slečna so mnou sledujúca, konštatujúc, že to bol "dobrý film, sranda", ale nemala najmenší problém v poslednej štvrtine sa zdvihnúť a ísť do sprchy. Preto vravím dobrý, ale nie "tak". Ohľadom Craigových kvalít a očakávaní v súvislosti s Bondom, pred a po, je to jasné - vidieť LAYER CAKE pred, o novom agentovi 007 by nebolo najmenších pochybností, iba nadšené očakávanie.
Johnny English (2003)
Problém je v tom, že záporáci sú rovnako blbí ako hlavné postavy, vlastne sú okrem jednej peknučkej speváčky takmer všetci skoro-idioti, a všetky humorné scény sú neprestajnou recykláciou toho istého - že sa sebavedomý English sebavedome pomýli a potom to sebavedome zahládza. Padúši skoro akoby sa tým pádom chytili sami. Napriek menám scenáristov to nefunguje ako paródia na Bonda ani ako samostatný film. Ide skôr o paródiu na Beana, čo by robil, keby sa v tom bláznivom ostrovnom kráľovstve dostal do tajnej služby. Výsledok je bohužiaľ väčšinou trápny. Ale keď už som sa zasmial, rozosmial ma tak hurónsky, ako to len Bean dokáže.
Patriot (2000)
2-krát do tej istej rieky nevstúpiš. Patrioti škótski idú Melovi rozhodne lepšie ako tí americkí ( hlavne ak ich nakrúca ambiciózny megalomanský Nemčúr a nie on sám ). Že si radšej nespomenul, prečo že to jeho otec odsťahoval celú svoju rodinu do Austrálie... Každopádne - na základe podrobného rozboru STATOČNÉHO SRDCA a PATRIOTA porovnávaným záber po zábere, scénu po scéne, by sa dalo názorne predviesť a ukázať, aké detaily a skutočnosti odlišujú komerčný historický veľkofilm priemerný od fantastického.
Tango a Cash (1989)
Je neuveriteľné, že herec s tak nevídaným rozsahom charakterných výrazov ako Sylvester Stallone má na konte takú zbierku skvelých filmov, podobne ako jeho veľký konkurent, železná guvernérska držka z Rakúska. Zrejme za to môže ich športový duch... Každopádne, aj popri dvoch vlastných fantastických sériách ( a zdá sa, že na staré kolená rozbiehanej tretej ) a spúste parádnych akčných trhákov je jeho kráľovským rokom práve 1989. Je neuveriteľné, ako to takému individualistovi šlape v parťáckej dvojici, ktorá sa šťavnatosťou vyrovná aj tým najslávnejším, povedzme Riggs-Martaugh. Toto v 80. rokoch proste vedeli namiešať. Ale ako sa k tomu dostal Končalovskij ? Viem, že natočil kdečo, ale mám z toho pocit, akoby Kusturica režíroval Mission Impossible...
Kriminál (1989)
Zo všetkých brutálnych nakladačiek, fyzických i psychických, čo ich len Sly vo svojej úctyhodnej nakladacej kariére dostal, či už v spravodlivom ringu alebo nespravodlivom Vietname, najväčšie mu vždy dokázala pripraviť zbastardelá americká spravodlivosť. Ani nemenovaný veterán, ktorý zje aj to, z čoho by sa koza dovracala, si však nevytrpel toľko ako obyčajný automechanik Leone. V mojom obľúbenom podžánri väzenských filmov je kvalitných kusov hromada, ale tento považujem súčasne aj za dielo s najlepšie vygradovaným napätím a zúrivosťou, čo som kedy videl, o čom ma presviedča nespočetné množstvo opätovných zhliadnutí vždy znova a znova s rovnakým efektom, že by som ku koncu trhal tehly zubami. A to aj v porovnaní s trojicou iných srdcoviek z 90. rokov v hlavnej úlohe s pánom Cageom.
Johnny English se vrací (2011)
Je to rozhodne lepšie ako jednička, a to tak, že mnohonásobne. Bavil som sa kráľovsky, čo sa nedá povedať o dieli s kráľovskými vecami majúcimi do činenia viac. Zároveň sa pripájam k zástupom tých, čo by radi uvideli Rowana Atkinsona v dramatickej úlohe...napríklad premiéra Veľkej Británie. (Alebo skutočného agenta ? ... ani Craigovi sme neverili...)
Nákaza (2011)
Janči, neviem či za tým bola tá vodka, ale mne ako laikovi to prišlo dôveryhodné, uveriteľné aj presvedčivé, ak tomu krevsky dobre zrežírované, perfektne poprepájané sekvencie vyšpekulovaných záberov, svýbornou hudbou a parádnymi výkonmi. Viem, že som obdobie od 29. dňa o konca filmu, respektívne Dňa 1 už nevydržal, ale dovtedy som to doslova žral, to už nemohli stihnúť pokaziť, ak ulicami nezačali behať armády zombies. NÁKAZA rovnako globálna ako intímna, sledovaná s odstupom i naturalisticky. A preto Jano, pozri si prosím ťa tento film, a ako budúci výborný virológ povedz mi, či by to tak naozaj všetko mohlo byť.
Stalker (1979)
Ospravedlňujem sa Majstrovi aj jeho ctiteľom, skutočným nadšencom, hĺbavcom aj pseudointelektuálom, ale tento film ma takmer odradil od zhliadnutia zvyšnej, geniálnej Tarkovského filmografie. Nie je halucinačný ani meditatívny, iba proste únavný a ospalý. Nikdy sa mi nepodarilo pozrieť ho celý, bez schrupnutia na polhodinku a ďalšej hodiny neskutočného trápenia. - a to mám dlhé, predlhé filmy nadovšetko rád. Len vďaka viacerým pokusom a iným chvíľam podľahnutia tomu neodolateľnému tlaku na očné viečka sa mi ho podarilo poskladať celý. Nepopieram, že má STALKER prehlboké mnohorozmerné filozofické konotácie, práve v tom je podobný čítaniu pekných pár sto strán hrubého filozofického spisu plného slovíčkárenia a obracania významov. Na to som nikdy nemal nervy ani trpezlivosť - a to som dokonalý grafoman a hrubé knihy, čo sa ledva v rukách udržia, mám prenesmierne, nadovšetko rád. Ale každý má niekde svoje hranice - a jednou z tých mojich je jednoznačne Tarkovského STALKER. Priznávam sa bez mučenia, ochotne a rád - a uľaví sa mi pritom - Tento film nado mnou proste vyhral, vyhráva a vyhrávať bude, nemám ho rád, nudí ma a nechcem sa naň znovu pozerať.
Kamarád do deště II - Příběh z Brooklynu (1992)
Tak neuveriteľne blbé dielo sa len tak nevidí, ale zároveň je mu to tak strašne ukradnuté, že sa nedá nemať ho rád. Ako si bezstarostne sviští na príjemnej dancefloorovej vlne, s neznesiteľne nádhernou Simonou Krainovou ( ako sa z takej bohyne mohla stať tou umelohmotnou vyblondenou kreatúrou ? ), vychutnávanými výkonmi a s kamarátmi takými, že by bolo sveta žiť aj v monzúnovej oblasti. Kritika na KAMARÁDY II zbesilo pálila zo všetkých strán a ľudia sa len hrnuli a hrnuli... Nech mi nikto nehovorí, že Soukup neumí ! Keby boli všetky zlé filmy také dobré, svet by bol krásny.
Kamarád do deště (1988)
Tento film bodá socializmus do chrbta hneď viacnásobne - nielen dejom, ale aj jasným komerčným zámerom. Ako totalitná nápodoba amerických buddy vzorov je to neodolateľné, ako štúdia móresov komunistickej spoločnosti trefné, a k tomu príjemne krátke, bohovsky svižné, zľahka zahrané, s prehľadom natočené a hlavne nenáročne zábavné.
Zlaté rybky (1977)
Poctivá a ľudská kriminálka, ktorá neoslní ani nedonúti zatajiť dych, ale je sympatická výkonmi a prístupom a hlavne ktorá sa k skutočnému stavu reálneho problému toxikomanie - v podobe zneužívania liekov - v ČSSR stavia omnoho poctivejšie, než takmer o desaťročie mladší akčno-feťácky, hysterický a deklamatívny paskvíl MRAVENCI NESOU SMRT, ktorý v dnešnej dobe už ťažko odlíšiť od paródie.