wejaxinka

Pozerať tento film, je ako čítať báseň psychického automatizmu s dejovou líniou Tatarku. Dokonalý chaos, v skupinke umelcov ktorých zaujala Anabela. Vo filme cítiť vplyv Marenčinovo surrealizmu z Francúzska, Uhrovu odvahu pustiť sa do tohto poetického obrazu, a snahu zobraziť fantáziu, ktorá umelecké duše drží pri živote. Film by ale bez kamery Stanislava Szomolányiho akoby nebol.