Madsbender

[Febiofest 2015] Aká smutná, smutná je pieseň bohémy (azda parížskej, azda fínskej), tej bezstarostnej skupinky umelcov a zaháľačov, odrazu konfrontovaných s tým najhorším a najťažším údelom - údelom života. 85%

[Febiofest 2015] Biely odpad. Čierna zem. A Claire Denis opäť kdesi medzi nimi, na hranici postkoloniálnych vzťahov medzi "bielou" a "čiernou", ktorú rozhodne nevidí čiernobielo. Sugestívne a bez obalu servírovaná beznádej uprostred vyprahnutej zeme, zalievanej horúcou krvou. Raz dokumentárne zábery, raz pohyblivá ručná kamera, oboje obrazovo nepríjemne realistické. Ľahké a vzdušné melodické tóniny, svištiace ťažkým vzduchom, zvierajúcim hrdlo hrdinov i diváka. Isabelle Huppert v roli navonok silnej ženy a matky opäť predvádza svoje obdivuhodné implicitne emocionálne herectvo (viz. La Pianiste), ktoré vyviera na povrch v náporoch odrazov nálad v tvári a naplno prepuká až v bolestivom závere. Odzbrojujúce, desivé a predsa pochopiteľné konanie postáv (Denisová opäť dokazuje, že má historické, politické a spoločenské javy, vychádzajúce z tohto oblastného kontextu v malíčku). Pri pochodoch detských vojakov mi behal mráz po chrbte. Výstavba rozprávania je tiež zaujímavá - po pôsobivom prológu nastupuje siahodlhý flashback, ktorý občas zmení perspektívu a pridá ďalší z mnohých pohľadov na konflikt v anonymnej krajine. Strihová skladba sa sústredí prevažne na polodetaily a detaily, vďaka čomu sú chvíľkové "mapovacie" celky osviežením a vytrhnutím z intenzívneho nepokoja (ako vnútorného, tak vonkajšieho). Dejisko nie je podstatné, prim hrá nástojčivosť posolstva. Surové, nevyberavé, neopakovateľné. A ani na moment lacné. 85%

Myslím, že niektorí možno Armellovmu zámeru celkom nepochopili. Film sa nesnaží vzďaľovaním scénu pre diváka úplne rozmazať, ale naopak pomalou reverznou transfokáciou komunikovať myšlienku, že občas je potrebné sa na problém dívať z odstupu. Mimo toho je vynikajúcou vizuálnou metaforou života a smrti, v ktorej prospech svedčia aj desiatky získaných ocenení. 90% Video tu.

Napriek tomu, že sa o ňom Stanisław Lem nevyjadril pochvalne a samotný Andrej Tarkovskij označil Solaris za chybu, považujem toto dielo významného sovietskeho filmára za ukážku jeho vrcholného majstrovstva. Solaris možno považovať za ideál umeleckého filmu, ktorý v sebe adekvátnym spôsobom prepája technickú progresívnosť média s jasným a hlbokým filozofickým textom, ktorý v sebe nesie. Vizuálny kontrapunkt Kelvinovho farbistého pozemského domova a exteriérov (v ktorých kamera častejšie vniká do intímneho priestoru postáv alebo naväzuje posvätný kontakt s prírodou), a účelného homogénneho dizajnu interiéru vesmírnej stanice (kde sú postavy častejšie zasadzované do celkov a kamerové jazdy mapujú prázdne chodby a miestnosti s blikajúcimi prístrojovými panelmi) odvíja v uhrančivo komponovaných záberoch za ohlušujúceho ticha stret emócií a strojového chladu. V klaustrofobických odosobnených priestoroch sa vonkajší zásah neznámeho vedomia stáva katalyzátorom odhalenia dosiaľ kryptických túžob, prianí a spomienok. Hypnotickú skladbu mystického príbehu, v ktorom sa úvodná sekvencia (kde kamera za tónov Bachovho sakrálneho Ich ruf' zu dir, Herr Jesu Christ na organe pomaly kĺže po vode a od trávy sa zdvíha až k tvári doktora Kelvina) zrkadlovo odráža v záverečnej, označil doc. Vladimír Suchánek za alegorický návrat strateného (či, ak chceme, márnotratného) syna. Môžeme mu dať jedine za pravdu, pretože posledný záber, od ktorého sa kamera príznačne zdvíha k nebeským výšinám (z ktorých vidieť ostrov vystupujúci z nekonečnej vodnej hladiny) je priamou citáciou Rembrandtovho rovnomenného obrazu. Solaris je skutočne veľkolepým a impozantným dielom, ktoré plynie, vťahuje a pod tvrdou škrupinou skrýva mnoho vrstiev lahodného jadra. Ničoho nie je príliš, ani málo. Dokonca ani ony odsudzované dlhé čiernobiele scény nie sú len zbytočným príveskom na naťahovanie už tak rozľahlej stopáže, naopak - hladko zapadajú do ucelenej významovej štruktúry, v ktorej symbolizujú vnútornú prázdnotu a odcudzenie Kelvina, opúšťajúceho domov a vydávajúceho sa na cestu do neznáma, či Bertonove definitívne spálenie mostov za vesmírnym výskumom a jeho spomienkami._____Solaris sa pýta i hovorí mnohé a rozprávaním o ňom by som vedel stráviť celé hodiny, avšak tu na to nie je najvhodnejší priestor. Mňa zaujal ešte jeden prídavok, ktorý film oproti predlohe obsahuje. Nasledujúca časť komentára je úryvkom zo školskej práce: Hlavný hrdina, psychológ Kris Kelvin (Donatas Banionis), je vyslaný na kozmickú stanicu na obežnej dráhe planéty Solaris, aby zistil, čo sa stalo s jej posádkou. Po príchode okamžite zisťuje, že tu čosi nie je v poriadku. Zvyšní obyvatelia sa nachádzajú na pokraji šialenstva a dávajú mu podivné varovania. To, čo ho čaká, si však nedokáže ani len predstaviť._____Planéta, svojim povrchom pripomínajúca oceán, predstavuje v tomto príbehu istú formu živého organického vedomia. Je schopná s ľuďmi komunikovať na úrovni, ktorá je pre nich nepochopiteľná, až desivá - dokáže zhmotniť myšlienky, predstavy, spomienky, sny i najhoršie nočné mory. Kelvin sa zrazu opäť stretáva so svojou mŕtvou manželkou, ktorá akoby nikdy nebola zomrela. On vie, že to nemôže byť ona - ale predsa je tu, vidí ju a môže sa jej dotknúť. Túto skutočnosť nedokáže prijať, a tak sa jej sprvu snaží všemožne zbaviť, no ona sa neustále vracia. S každým návratom je vo svojom konaní a dokonca i cítení stále podobnejšia človeku a ešte väčšmi pripomína ženu, ktorú kedysi miloval. Napokon boj vzdáva a nedokáže naďalej vzdorovať myšlienke, že sa k nemu skutočne vrátila._____Mŕtva manželka Khari (Natalja Bondarčuk) predstavuje podľa mňa ideál filmovej postavy, utkanej z predstáv a snov. Vo vzťahu k nej Kelvin prežíva čosi veľmi podobné tomu, čo zažíva divák, ktorý naplno podľahol moci filmu. A táto paralela je o to intenzívnejšia, že ju vidia dokonca i ostatní členovia posádky, ktorí s ňou nemôžu tak ľahko nadviazať fyzický kontakt. Moc tejto zdieľanej ilúzie sa tak skutočne približuje zážitku zo spoločného sledovania filmu, respektíve návštevy kina, kam chodíme, aby sme sa mohli oddávať tejto hre na skutočnosť, ako nám ju sprostredkováva režisér._____Mimetický princíp figuruje vo všetkých filmoch Andreja Tarkovského i v ďalšej rovine, prítomnej tiež v Solaris. Je ňou spiritualita. Viera v boha sa v jeho diele odráža mnohými spôsobmi, avšak tým najviditeľnejším je príroda. Tarkovského prístup sa nesie presne v duchu antických koncepcií umenia, na ktoré nadviazala renesancia a ktoré boli dosiahli úplnosti práve v tomto období. Vyberá si rastliny, stromy a živly, ktoré sa mu stávajú vzormi. Práve na nich stavia jemné duchovné prepojenie človeka s prírodou, z ktorej pochádza. V Solaris zohráva dôležitú rolu predovšetkým flóra a ešte väčšmi voda - oboje snímané spôsobom, pri ktorom vzniká dojem, že stačí natiahnuť ruku, aby sme sa ich mohli dotknúť._____Voda, ktorá je oddávna symbolom života, tvorí i Solaris. Planétu, ktorá dokáže vytvoriť ilúziu života tak silnú, že nás vie oklamať, a túto ilúziu stále zosilňovať. Je preto na mieste otázka, či je v závere Khari ešte stále prostou ilúziou, alebo sa stáva skutočným človekom. Možno totiž Solaris nedokáže len imitovať a napodobňovať, tak, ako to robí Andrej Tarkovskij, ale i tvoriť a svojim výtvorom vdýchnuť život._____Prípadní záujemcovia si môžu celú (krátku) prácu prečítať tu._____Až do zhliadnutia Zrkadla v kine najobľúbenejší Tarkovskij. Nie preto, že je sci-fi, ale preto, že ním nie je. 100% (Malá oprava - v úvode znie hudba nie počas prvej sekvencie filmu, ale už v titulkoch. Nechám to však ako to je, znie to lepšie.)

30, 29, 28, 27, 26, 25, 24, 23, 22, 21, 20, 19, 18, 17, 16, 15, 14, 13, 12, 11, 10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1. Boli ste varovaní. Pohodlne sa usaďte, prichystajte si pevné nervy a pripravte sa na to, že sa v nasledujúcich necelých 90 minútach v hrdinovi občas sami nepríjemne zhliadnete. Pozor, váš film sa práve začína. 100%

Krásny film, do ktorého som sa na prvý pohľad zamiloval - a po všetkých stránkach jedno z absolútne najzásadnejších diel modernej kinematografie. Fascinácia filmovou hmotou, najvýraznejšie štrukturované vlákno Noého sémantického tkaniva. Film, ktorý možno neustále opakovať a narážať na nové, hlbšie vrstvy a významové nuansy (niekedy sa zamyslím nad skutočne obsiahlym a podrobným textom). Avšak stále len predstupeň kondenzovanej filozofie všetkých filmov Gaspara Noé, ktorá sa pred divákom roztvára po vstupe do Prázdna. Jednoznačne jeden z cca 30 najlepších filmov, aké som videl. 100%

„The best films are like dreams you're never sure you've really had.“ - Jim Jarmusch (Limits of Control)

[Febiofest 2015] Už na prvý pohľad pôsobí Mirage ako zjavenie, aké v našich končinách nemá obdoby a spestrenie, ktoré so sebou prináša v domácej kinematografii dlho chýbalo. Možno na ňom demonštrovať globalizačné tendencie súčasného (stredo)európskeho filmu, ktoré vedie k vzniku unikátnych koprodukcií, i snahy o univerzálnosť (podobne ako Fehér isten Kornéla Mundruczó). Atraktívnosť novinky Szabolcsa Hajdu však spočíva okrem medzinárodného štábu a obsadenia v tom, že na závažné témy z maďarskej histórie nasadzuje atmosférickú kombináciu kryštalicky čistého štúdiového westernu, easternu a ľudovej balady, odohrávajúcej sa v nekonkretizovanom bezčasí (prízračný prológ môže navádzať až k myšlienke postapokalyptického rámca). Filmu nemožno uprieť často bravúrne riešené záberovanie, pomalý strih a prácu s diegetickým zvukom, neokázalé odkazy na známe žánrové diela, zamlčiavanie určitých informácií i rúcanie niektorých obvyklých klišé (menovite akcentovanie významnosti ženskej postavy, profilácia hrdinu či atypicky pojatá záverečná prestrelka). Jeho úskalie spočíva predovšetkým v tom, že sa po väčšinu času napriek symbolike pridŕža jediného režisérovho výkladu a vlastne o témach, ktorým sa venuje, nehovorí nič nové. I tak sa jedná o štylisticky zaujímavý, veľmi neobvyklý a jasne vyrozprávaný príbeh inšpirovaný skutočnosťou, zľahka predchnutý magickým realizmom, ktorý mu dodáva mystický rozmer a interpretáciu obohacuje o háv modernej rozprávky pre dospelých. Viac v recenzii.

Aj pri svojom turbulentnom tempe zostáva hongkongská Volavka precízne vystavaným životaschopným kriminálnym thrillerom, ktorý si potrpí na dôslednú motivovanosť postáv cez postupnú gradáciu, kauzalitu a inteligentne používané flashbacky. V centre naratívnej taktiky stojí princíp zdvojovania - dve hlavné postavy, dve organizácie, dve veľké operácie, dve línie interného vyšetrovania. Prekvapivo sa tento žánrový príspevok, ktorý doslova vdýchol nový život hongkongskému filmu nesústredí na akciu, ale do popredia stavia psychológiu ambivalentných protagonistov uväznených v sieti tajomstiev a lží. Napätie je intenzifikované zaujímavo riešeným rozzáberovaním dôležitých (zväčša dokonca dialógových, viz. stretnutia na streche) sekvencií a strihom medzi paralelnými akciami. Zároveň film ponúka nový revidovaný pohľad na vnútorné fungovanie mafie a policajných útvarov, ktoré stoja na nebezpečne podobných princípoch. Využívaním technologických výdobytkov (napr. zariadenia na odpočúvanie) a vizuálnou dynamikou docieľuje duo na režisérskej stoličke dojem hyper-moderného thrilleru s veľmi solídnymi základmi. 85%

Franz Biberkopf, postava rozložená v čase. Ambivalentná, nejednoduchá, spálená a znovuzrodená, zmietaná svetom a osudom, drtená spoločnosťou, víťaziaca nad smrťou. No hlavne živá._____Až vo mne silné dojmy konečne prestanú doznievať, odhodlám sa snáď k dlhšiemu komentáru. Samostatnú kapitolu si zaslúži nielen absolútna koncentrácia na postavy a ich psychológiu, nerozlučiteľné spojenectvo s prísnym realizmom, osobitá civilizačná výpoveď, eliminácia rušivých prvkov (teda vizuálnej uhladenosti a čistého snímania), práca s predkamerovým priestorom/mizanscénou, ale i (a to predovšetkým) herectvo kvarteta Günter Lamprecht, Gottfried John, Hanna Schygulla a Barbara Sukowa, rôznorodé akcenty a prenikavý symbolizmus, nesúci sa celým príbehom. Zatiaľ len toľko - najlepší "seriál" môjho života. 100%