Daggeron

Naposledy ma z filmov, u ktorých som to vôbec nečakal, takto odvalila Nebraska. Priznávam, že nezávislé snímky podobného typu idú často mimo mňa. Asi na to nemám mozog. Alebo školu. Alebo čo. Ale toto ma fakt dostalo a tým pádom som ochotný tomu prepáčiť čokoľvek, aj keď s tým mojím mozgom, ktorý často nezávisláky ani nepoberie, asi ani nemám čo. Mne sa na CODA páčilo asi všetko - senzačný humor (nestáva sa často, aby som sa pri pozeraní filmu vo vlaku smial), silné emócie, skvelá feel good atmosféra, nádherná hudba (!) v úžasnom prevedení Emilie Jones (klobúk dole pred touto ženou, ktorá sa kvôli tomuto filmu naučila posunkovú reč, naučila sa obsluhovať rybársku loď a učila sa spievať!), ďalšie skvelé herecké obsadenie, hlavne nepočujúca rodina a samozrejme - BeRRRRnardo... úplne rešpektujem, že to niekoho mohlo nudiť, ale mne sa to nejakým spôsobom a nejakými zvláštnymi okolnosťami dostalo pod kožu. P. S. a to som v skutočnosti CODA dopozeral až na druhý raz. Prvý raz som ho vypol asi po dvoch minútach, keď som videl úvodnú sekvenciu na mori, kde si Emilia spievala na lodi počas chytania rýb. A asi to tak bolo správne. Zrejme som na to potreboval iné rozpoloženie a zážitok sa dostavil.

Neviem, či tento seriál má naozaj takú enormnú kvalitu a iba ja som mu z nejakých príčin neprišiel na chuť, alebo ho väčšina užívateľov vysoko hodnotila iba preto, že ho vysoko hodnotili iní. Ale mierou vrchovatou prechádza mimo mňa. A už po prvej sérii uvažujem, či má vôbec význam dopozerať ho. V čom vlastne spočíva tá jeho výnimočnosť? Neviem. Najväčší problém je v postavách. Za prvé - je ich príliš mnoho. A za druhé - sú vyslovene nesympatické. Takže máte veľký problém často si vybrať čo i len jedinú, s ktorou sa stotožníte a ktorej budete fandiť. Pri väčšine z nich vám je úplne jedno, čo sa s nimi stane. A v súvislosti s týmto faktom strácajú akýkoľvek účinok toľko vychvaľované zvraty. Úvodných desať častí postráda čo i len jedinú scénu, ktorú by som si mohol zapamätať (hovorím v jednotnom čísle, nakoľko som očividne jeden z menšiny) a ktorá by vo mne zanechala nejaké výrazné emócie. A úprimne, nespomeniem si už poriadne ani na nejaký zvrat, ktorý by ma prikoval k stoličke, pri ktorom by som mal otvorené ústa a hovoril si - tak to je teda niečo. Pravdu povediac, nevnímam v seriáli nejaký hlbší príbeh, alebo aspoň nie príbeh, ktorý by stál za zmienku a ktorý by so mnou nejako pohol. Všetko, ale úplne všetko prevyšuje nesympatickosť postáv. Pretože keď mi ako najzaujímavejší charakter príde Snow, pričom Harrington vôbec nevie hrať, tak niečo asi nebude v poriadku. A že je odpornosť postáv zárukou toho, že sú brilantne zahrané? Možno, ale mne bolo úplne jedno, čo sa s nimi deje. A okrem toho sa väčšinou už len kecá a sexuje. A že finále prvej série je parádnym vyvrcholením? Are you kidding me? Možno je to môj problém, že som čakal niečo úplne iné, ale pre mňa osobne jeden z najnudnejších dielov. A po zhruba 600 minútach seriálu vlastne neviem, o čom presne mal byť. Jediný dôvod, prečo tomu ešte dám šancu, je očakávaná bitka kráľov. A zopár sympatických postáv a hereckých výkonov - Aidan Gillen, Peter Dinklage, Iain Glen či Jerome Flynn. Za výpravnosť filmu a ako tak zaujímavú The Wall by som dal priemer, pretože cez to všetko sa na to pozerať dá, ale nie. 92%? Neviem. Možno moju nespokojnosť umocňujú prehnané očakávania vzhľadom na hodnotenie, ale ani zďaleka nezostali naplnené. Prvá séria: 40%.

Neviem ako ostatní, ale ja som s posledným Hobitom v pohode. Nepozerajte ho so žiadnymi očakávaniami a nemyslite pri ňom na Pána prsteňov a budete spokojní. Že je prequel trilógia iba obyčajnou práčkou na peniaze, recyklujúca už stokrát videné motívy a scenérie, je jasné od prvej polhodiny Neočakávanej cesty. Stačí vziať do úvahy, že z tristostranovej knihy natočil Jackson deväťhodinový film. Peter je naozaj veľmi zdatný režisér. Či sledujete pôvodnú alebo novšiu trilógiu, stále sa musíte kochať krásou jeho záberov. Lenže postrádajú pôvodný účinok, pretože ide o prevarenú vodu, o čosi, čo ste už niekde videli. V kontexte ostatných fantasy je však naďalej ďaleko vpredu a len ťažko bude dostihnutá. Bitka piatich armád začína veľkolepo - mohutnou deštrukciou. Presne tak, ako to nemám rád. Preto promptné zúčtovanie s drakom neprekáža. Až na jeden detail - že spolu s Fryovou postavou neposlali tvorcovia do večných lovíšť aj otravného Gagea, najzbytočnejšiu a najiritujúcejšiu postavu celého príbehu. Keď sa spätne obzriete a zamyslíte, jej účel vôbec nepochopíte, pretože pre vývoj deja má nulový prínos. Keď sa ale začnú pred Horou schádzať armády, začína parádne divadlo. A na tom všetkom majú podiel najmä efektní elfovia s famóznym Paceom. Škoda, že vrchol filmu prichádza už niekde v polovici (stret elfov + Dainovej armády + početného nepriateľa). A žiaľ, akcia s blížiacom sa záverom prerastá skôr do sentimentálnej roviny. Namiesto toho, aby prišlo monštruózne a gigantické rozuzlenie veľkej bitky, nejakým zvláštnym a mne doteraz neodhaleným spôsobom sa zmení len na hŕstku individuálnych súbojov väčšinou jedného proti jednému, kde si to vždy jeden nepriateľ rozdáva s jednou z (predpokladane) obľúbených postáv. A má vyústiť do želaného emotívneho konca. Žiaľ, často predvídateľného a prvoplánového, ale ber to čert. Zo subjektívneho pohľadu sa na to ako celok dá pozerať - aj vzhľadom na pre Jacksona celkom primeranú stopáž. Najmä však Hobit má niekoľko highlightov, kvôli ktorým sa oplatí vidieť ho - súboj Sarumana a Elronda v Dol Guldure, spomínaná bitka armád a nakoniec efektný Pace v meste. Väčšina hlavných postáv si udržiava vysoký herecký štandard - popri kraľujúcom Paceovi prekvapujúco skvelý Luke Evans, neprekážajúci Bloom, tradične dobrý Armitage a na môj vkus až príliš upozadený Freeman. V zásade až na spomínaného Gagea to ujde. Nelogickosti neriešte (Bloom skákajúci po rozpadávajúcom sa moste) - boli aj v predchádzajúcich častiach. U mňa dobré. Nijako špeciálne, že by som z toho spadol na riť, ale ani nijako zbabrané a urážlivé. Prepojenie na prvý diel Pána prsteňov zvládnuté. OK. P. S. Nádherný záverečný song Billyho Boyda.

Príbeh o Jasonovi Bourneovi nie je trilógia. Je to v podstate jeden šesťhodinový film, v ktorom sledujeme pátranie hlavnej postavy po svojej identite, skúmanie jeho vlastnej minulosti. Stavia na jednotiacom motíve - unikaní pred vlastnými ľuďmi bez toho, aby tušil, prečo pred nimi musí unikať. Bourne je akčný film, ktorý však kladie väčší dôraz na premakaný scenár a na rozvoj charakterov, podrobne študuje ich psychológiu a akciu odsúva až na vedľajšiu koľaj. Keď však na ňu príde rad, rozhodne stojí za to. Je natočená naozaj skvostne, Greengrass používa roztrasenú kameru aj pri obyčajných dialógoch, nehovoriac o súbojových sekvenciách. Najmä hand-to-hand combats sú totálnou ozdobou, s parádnou choreografiou a prevedením, k tomu ešte podporených skvelým hudobným motívom Johna Powella. Bourne je jedným z najlepšie obsadených filmov, nie ani tak z hľadiska mien, ako skôr z pohľadu dokonalého stvárnenia jednotlivých rol, kde sa štáb trafil prakticky do každej postavy. Má skvelých záporákov, v jednotke Cooper, v dvojke Cox a tu Strathairn. Na strane dobra vynikajúca Joan Allen a o Mattovi Damonovi hovoriť netreba. Túto úlohu už asi nikdy neprekoná. Celá trilógia obsahuje viacero fantastických a zapamätaniahodných scén, pri "Kde sa nachádzate?" - "Sedím vo svojej kancelárii." - "To sotva." - "Prečo?" - "Pretože by sme sa rozprávali tvárou v tvár." milovníci dobrých a nápaditých scenárov musia slintať blahom. A ja osobne nepopieram, že mi je Bourne blízky aj vďaka prezentácii tajných služieb presne takých, aké sú (Simon Ross a parádna úvodná scéna na nádraží), že idú aj hlavou proti múru, cez mŕtvoly, často proti svojim a že ich nemajú problém zavraždiť (Nicky Parsons). O to väčšie sympatie vzbudzuje postava Jasona Bourna, ktorý sa práve kvôli svojmu vzdoru voči agentúre stáva jedným z najosamelejších kladných záporných hrdinov na filmovom plátne a my s ním len sotva nemôžeme súcitiť. Ako jednotný príbeh si Bourne zasluhuje bez akýchkoľvek debát päť hviezd, avšak ako trilógia postupom času stráca svoje čaro a viac menej prevára už prevarenú vodu, v podstate všetko stavia na podobnom koncepte a bitky či automobilové naháňačky sa len opakujú. Dokáže však zaujať a prekvapiť scenárom, i tam, kde to nečakáte. A v akčných pasážach je v rámci žánru stále inovatívny a nejakým spôsobom ho dokáže ozvláštniť. Chvíľu som koketoval s myšlienkou znížiť dvojke i trojke hodnotenie na štyri, nakoľko mne osobne je najbližšia prvá časť a zoznamovanie postavy so svojimi schopnosťami, ale nemôžem. Greengrass robí niektoré scény tak, ako ich nerobí žiaden iný režisér. V Ultimáte je to predovšetkým jedinečný záver, ktorý v sebe nesie patričnú symboliku a dokonale uzatvára kruh, ktorý začal Identitou a Ultimátom končí. Celá trilógia nemohla mať dokonalejšiu bodku. Už len vďaka nej v kombinácii s mixovaným Extreme Ways si zaslúži maximum. Škoda len, že prachy sú prachy a po nie príliš pozitívnych ohlasoch Odkazu sa Greengrass a Damon k svojmu dieťaťu vrátia. Nie, že by som sa na to netešil, ale už to nebude ono. Ultimátum uzavrelo celý (M)mýtus a tak to malo skončiť.

Prečo takmer každý akčný film musí obsahovať nejakú automobilovú naháňačku? Beriem, že je skvostne natočená. Greengrass má cit pre dynamiku a jeho roztrasená kamera, navyše podporená skvelým ozvučením, umocňuje úžasný audiovizuálny zážitok. Ale ja tomu už akosi nedokážem prísť na chuť. O to viac mrzí, keď je viac-menej jedinou akčnou sekvenciou v celom filme. Ale ako celok je Bournov mýtus bez pochyby ďalším výnimočným prírastkom do rodiny špičkových špionážnych thrillerov, nemá výraznejšiu slabinu a každý diel skladačky v ňom má svoje opodstatnenie. Opäť fantastický scenár, v ktorom sa to konšpiráciami hemží a vy sa snažíte prísť veci na koreň, ale aj tak vás dokáže vždy prekvapiť. Nezameriava sa na akciu, ale skôr do detailov analyzuje psychológiu postavy a viac a viac odkrýva časti jej minulosti. O tom, že Greengrass vie robiť s kamerou v akčných záberoch lepšie než akýkoľvek iný režisér, sa nemusíme ani baviť, paradoxne akčných pasáží je tu ešte menej ako v Identite. Oproti tomu unikanie a zároveň prenasledovanie je vďaka greengrassovskej kamere mimoriadne autentické a doplnené o fakt úžasnú hudobnú stopu Johna Powella vás vťahuje do deja natoľko, akoby ste všetko prežívali s hlavnou postavou. Na rozdiel od prvého dielu je tu iba jeden agent zabijak záporák, v podaní chladného Karla Urbana ale najlepší zo všetkých. Do castingu však pribudla Joan Allen a ja som za to fakt rád, pretože táto úloha jej svedčí a ja jej to žeriem. Celkovo obsadenie je jednou z vecí, ktorá v Bournovej trilógii funguje dokonale, všetci herci sú na svoje roly vybraní precízne a sedia na ne ako v máloktorom inom filme. Damon je tentoraz trošku iný - skúsenejší, chladnejší a drsnejší. Svojou situáciou a osamelosťou však dokáže vyvolávať neuveriteľnú empatiu, až je vám ho ľúto, že absolútne nevie, čo sa deje a pred čím uteká, ale utekať musí, pretože idú po ňom a on netuší prečo. Viac mi síce sedí prvá časť, kde ešte len odhaľuje svoje schopnosti, ale ber to čert. Bourne je špionážny akčňák, ktorý je viac špionážny než akčňák a stavia výhradne na scenári a nie na orgastickej akcii. A to sa cení, pretože takéto filmy sa dnes už netočia. Alebo sa točia iba veľmi málo. A keď na konci zaznie "Odpočiňte si, Pam. Vyzeráte unavená." a v pozadí toho Mobyho Extreme Ways, nie je o čom.

Parádny začiatok parádnej akčnej trilógie. Žánrový produkt presne tak, ako ho mám rád. Žiadne zbesilé tempo ani epileptický strih. Namiesto toho komorné prostredie, chladná atmosféra a pomaly rozplietaná sieť udalostí a konšpirácií, ktorá postupne odhaľuje a objasňuje jednotlivé diely mozaiky, ale napriek tomu vás stále a vždy dokáže prekvapiť. Fakt výborný scenár, ktorý síce v určitých pasážach neprihliada na pravidlá logiky a reálnosti (automobilová naháňačka po schodoch), ale obsahuje pozoruhodnú spleť zvratov a nápaditých momentov. Na jednej strane solídna ilustrácia fungovania tajných služieb, ktoré pôjdu aj cez mŕtvoly (a dokonca i vo vlastných radoch), len aby dosiahli svoje, naproti tomu - ako názov vypovedá - cesta agenta za objasnením svojej minulosti. Od stopy k stope, od prekvapenia k prekvapeniu, až sa to nakoniec vysvetlí. To naozaj môžem. A všetko podané skutočne pútavou a atraktívnou formou. Liman je podobný režisér ako Greengrass. Nemá síce až taký cit pre dynamiku v záberoch, takže jeho snímanie je pokojnejšie, ale vhodnejšie sedí do takéhoto poňatia, pri ktorom nie je prioritou akcia, ale skôr charakter hlavnej postavy a jeho identita. Keď ale príde na akčné scény, sú veľmi dobre a prehľadne natočené, súbojové sekvencie naviac perfektne naaranžované a choreograficky prepracované. V hlavnej úlohe exceluje Damon, ktorého si síce ani za nič v úlohe vraždiaceho agenta predstaviť neviete, keď však prvýkrát začne odhaľovať svoje bojové schopnosti, zožeriete mu to aj s navijákom. Casting nemohol byť lepší ani vo vedľajších rolách - Cox typický starý hajzel, ktorý ťahá za nitky, Cooper kancelárska CIA krysa. A sympatická Franka Potente, ktorej to v krátkych vlasoch naozaj sluší. A na pozadí tohto celého komplotu, siete konšpirácii a čistého špionážneho thrilleru výborná hudba Johna Powella. K tomu si pripočítajte skvelú voľbu pod záverečné titulky od Mobyho a máme tu jedno z najpríjemnejších prekvapení a jeden z najlepších žánrových produktov vôbec. Zrod akčného hrdinu, pri ktorom až na zopár detailov funguje všetko na sto percent.

(*POZOR, MOŽNÉ SPOILERY!*) Výborný thriller? Skvelé sci-fi? To myslíte vážne? Za toto štyri hviezdy? Ja teda neviem, ale väčšiu hlúposť som už dosť dlhú dobu nevidel. Nápad kvitujem - myšlienka na to, aké by to bolo, keby mohol človek zneviditeľnieť, má čosi do seba. Dokonca v úvodnej hodinke film solídne ubieha a nemá príliš veľa miest, kde by ste sa mohli nudiť alebo pozastaviť nad pitomosťou režiséra či scenáristu. Lenže to, čo sa udeje v záverečnej polhodine, rúca úplne všetko, čo predtým Verhoeven na plátne nastolil. Nikde predsa nespomína, že Baconova postava okrem neviditeľnosti prijala aj supermanovské schopnosti. Veď prežiť minútu pod plameňometom a podobné iné výmysly - s tým by mal problém aj najnovší Cavillov Superman. Neskutočná debilita, horibilná kravina, pri ktorej nikdy nepochopím, v koho hlave mohla vzniknúť. Nehovoriac o tom, že celá záverečná vyvražďovačka prechádza od trápnosti k trápnosti, je hrozne umelá, príliš urýchlená, vykonštruovaná, bez premeny charakteru, akoby jediným cieľom bolo zaujať čo najväčším množstvom krvi a počtom vrážd. K tomu si pripočítajte mnohonásobný koniec, pri ktorom už čakáte, že je po všetkom a nabehnú titulky, ale nie, ono sa vždy ešte čosi vynorí. A to všetko znova, znova a znova. Toto fakt zdravá myseľ nevymyslí. To Verhoevena k tomu dohnal kto? Veď prvá polovica nie je taká márna, ale druhá je akoby úplne iný film. A je mi jedno, že som sa na začiatku nenudil a bavilo ma to. Ten debilný záver serie úplne, ale úplne všetko. A ja mu to nemienim odpustiť. Čakal som, že tu nájdem hodnotenie maximálne päťdesiat percent, ak vôbec, ale takéto som ozaj nečakal. Chvíľu som si hovoril, že ten film je tak na hovno, že nie je hoden ani odpadu, ale nemôžem inak. Keď si vezmem do úvahy, akým snímkam som dal jednu hviezdu, toto je ešte o triedu horšie. Sorry, ale jediné, čo si zaslúži absolutórium, je námet. Kašlem na to, že na tú dobu sú tu celkom dobré efekty alebo že prvá polovica zabaví, keď vo výsledku vyznie ako totálna prachsprostá nelogická hovadina. A inak sa úprimne čudujem, že takíto špičkoví herci do toho vôbec išli. To nikto z nich nečítal scenár? Neviem, nerozumiem. A ani nechcem rozumieť. Ďakujem, neprosím. Už nikdy viac.

Ak čakáte heroizmus a hrdinské činy amerického ľudu, zostanete veľmi príjemne prekvapení. United 93 v podstate ani nie je film, ale dokument. Greengrass iba reprodukuje udalosti tak, ako sa stali, alebo tak, ako sa pravdepodobne stali. Nestavia sa na žiadnu stranu, nevynáša súdy, nesnaží sa diváka presvedčiť o jednej konkrétnej pravde. Prináša nám krátky úsek onoho tragického letu a to, čo si už o tom pomyslíme my, necháva na nás. A v tom spočíva jeho veľkosť. Žiadna trápna propaganda o americkej obeti, žiadne rozprávky o tom, ako nejakí zlí Moslimovia napadli dobrosrdečný národ, ktorý bojuje za svetový mier a ktorý by ani muche neublížil. United 93 je prostým prerozprávaním známeho príbehu, ktorý všetci poznáme a o ktorom všetci vieme, ako dopadne. Napriek tomu šokuje ako máloktorý iný film a v závere dokonca vystupňuje emócie do takej hladiny, že to budete len veľmi ťažko predýchavať. Greengrass využíva dva odlišné postupy - najskôr prostredníctvom záberov na jednotlivé riadiace centrá a dispečerské strediská parádne nastoľuje atmosféru chaosu. Existuje pravdepodobnosť, že sa začnete strácať a prestanete mať prehľad o tom, kto je vlastne kto, kto volá komu a kto sa čo chystá urobiť. Ale presne o to ide - aby divák na vlastnej koži pocítil, aký neskutočný chaos jedenásty september vyvolal. V druhej polovici autor zjednocuje priestor natáčania a sústredí sa na udalosti v lietadle, ale to vôbec nevadí, pretože vás vďaka svojej typicky roztrasenej kamere opäť zaručene dostane. Greengrass je jednoducho majster podobných počinov, kedy vás prekvapí aj tam, kde si myslíte, že vás prekvapiť nemôže. United 93 je v podstate dokonalý film, ktorý vás ku koncu totálne odzbrojí a kde sa do samej chvíle snažíte uveriť, že sa to osobám v lietadle nakoniec podarí, aj keď každý vie, že pokusy pasažierov budú márne. Film však má jeden problém - a to je práve nevyvážená úvodná polovica. Možno keby sa sústredil od začiatku iba na udalosti v lietadle, výsledný efekt by bol pozitívnejší. Zakomponovanie riadiacich stredísk samozrejme nie je zlým krokom - len nie každého môže zaujať natoľko, aby mal z filmu päťhviezdičkový dojem. A dojem chaotickosti vás môže urobiť apatických voči väčšej časti deja. Ale ten záver je fenomén, aký tu dlho nebol a asi ani nebude. U mňa podobný pocit ako pri Kapitánovi Phillipsovi - nevyvážený úvod, odzbrojujúce rozuzlenie. Akurát tu má čosi viac do seba. Tie osoby v lietadle, pomyslenie na to, čo by sme robili my, keby sme zrazu niekoľko kilometrov vo vzduchu vedeli, že máme pred sebou posledné chvíle života. Brr. Mrazivé. Úžasný počin, kde štyri hviezdy nevypovedajú o tom, že by nebol dostatočne dobrý, ale že iba spočiatku išiel tak trochu mimo mňa. Bez pochyby však zostane ďalším dielom, ktoré Greengrassa zaraďujú medzi velikánov svetovej réžie. A to, kde triumfuje on, tam sa mu nepriblíži žiaden iný tvorca.

Celkom ma prekvapuje, že takýto film vypustil von Hollywood, hoci ho natočil britský režisér. Som však úprimne rád, že vznikol. A aj keby za veľa nestál a hodinu a pol by som sa nudil, dám mu maximum už iba za tému a posolstvo, ktoré v sebe nesie. Ale našťastie Zelená zóna nenudí a aj za niečo stojí. Greengrass je najlepší režisér akčných filmov v súčasnosti, o tom sa nemusíme vôbec baviť. Jeho citu pre dynamiku v záberoch a použitie roztrasenej, ale napriek tomu prehľadnej kamery sa nevyrovná asi nikto. Scenár Helgelanda síce nie je ničím prevratný, prakticky smeruje priamočiaro jednoduchou dejovou líniou, neponúka žiaden prekvapivý element alebo zvrat, ale to tempo, ktoré dokáže režisér nastoliť, je paráda. Panta rhei, všetko naozaj plynie, k tomu ozaj extrémne rýchlo, skvelé zábery z pohľadu vojaka umocňujú autentickejší zážitok z bojovej akcie. Samozrejme, nemá to ten Bournovský drajv, ani prepletený príbeh a špionážnu líniu, ale tentoraz je to skôr o posolstve než obsahu, o dôležitej otázke súčasnej spoločnosti. Možno mi to imponuje práve preto, že potvrdzuje môj vlastný názor, nezobe Američanom z rúk a neponúka tupú propagandu. Nikto ma nepresvedčí, že ako pri páde dvojičiek, tak aj pri ZHN bolo všetko v poriadku. Nebolo. Rovnako ako aj v oných vojnách za mier. A som rád, že Greengrass presne túto otázku natíska a hádže ju do diskusie. Preto sa zbytočným javí hodnotenie príbehu či hereckých výkonov (aj keď Damonovi, Kinnearovi i Isaacsovi ich charaktery sadnú fakt ako riť na šerbeľ a žeriem im ich bez mihnutia oka), lebo všetko z toho je v tomto prípade druhoradé. A ak aj Zelená zóna remeselne nenadchne, vidieť by ju mal rozhodne každý. Už by ma len zaujímalo, ako by v súčasnom svete Roy Miller dopadol po tom, čo urobil. Skončil by v Guantanáme? Za vlastizradu? Ako Snowden? Toť otázka.

"His name was Billy!" The TOP of Sylvester Stallone. A to najlepšie, čo kedy vzniklo ako pocta akčným osemdesiatkam. Sly vychytal muchy prvého dielu a milovníkom akčnej klasiky prináša čistý orgazmus. Nič lepšie tu v rámci žánru predtým nebolo a ani nikdy nebude. Samozrejme, sami o sebe sú Expendables 2 nelogickou hlúposťou. Majú úplne rovnaké chyby ako jednotka - banálny dej a snáď ešte tragickejšie a smiešnejšie digitálny efekty, ktoré (s nadsázkou) vyrobí aj nadanejší študent na hodine informatiky. Príbeh pôsobí ako vycucaný z prsta, napísaný na kolene za polhodinu či zbúchaný pri pive, postráda výraznejší nápad alebo prekvapenie a stavia na jednoduchom princípe dostať hrdinov do sračiek a následne k nim poslať niekoho, kto ich zachráni. Lenže nad čím sa vlastne budeme pozastavovať? Akčný žáner nie je o premakanom príbehu a nepredvídateľných zápletkách. A tu je všetko ostatné TOP. Parádna akcia, nie síce nijako moderne naaranžovaná a choreograficky prepracovaná, ale typicky osemdesiatková (veď nie je nad klasiku!). Pripravte sa na veľké zbrane, veľa hluku, množstvo výbuchov, dostatok kontaktných súbojov, more krvi a mŕtvych. Skvelá úvodná pätnásťminútovka o tri triedy triedy prevýši jednotku a vy si zaručene prídete na svoje. K tomu všetkému neskutočné množstvo úžasných hlášok a akčných vizuálnych highlightov, pri ktorých budete zaručene slintať blahom (Jet Li s panvicami, Statham v kostole, Rest in pieces). Tento film nikdy nič netromfne, pretože tento film je už teraz legenda. A v ňom uvidíte legendy, ktoré v takomto zložení a v takejto početnosti už nikdy neuvidíte. Stallone, Statham, Lundgren, Van Damme, Li, Schwarzenegger, Willis, Norris, Adkins a ďalší. To je neskutočné obsadenie. Splnený sen. Je mi cťou, že som sa toho mohol dožiť a všetkých sledovať na jednom plátne. A záverečná scéna na letisku opäť strká jednotku do vačku po všetkých stránkach a spoločný záber na Stalloneho, Willisa a Schwarzeneggera si môžete rovno zarámovať. Úspech druhých Expendables však spočíva najmä v tom, čo predchádzajúcej časti chýbalo - jasne profilovaný a dominujúci záporák, ktorý vzbudzuje skutočný rešpekt. Pred van Dammom klobúk dole, naozaj si to užíva a v príjemnom zmysle slova šokuje. A vzájomný súboj Slya a JCVD? Pre niekoho nedôstojný, pre mňa najlepší, aký mohol byť. A už teraz kult. Teší ma, že sa Sly účtuje vo veľkom a dáva mu na búdku. A nakoniec to, čo robí Expendables tým, čím sú - humor a tony hlášok. Všetky legendy si to tu rozdávajú s takou gráciou a tak neuveriteľne si dokážu urobiť srandu sami zo seba (dokonca aj Chuck Norris!), že Expendables sú nielen výborným akčným filmom, ale aj skvelou komédiou. Využívajú prakticky všetky kultové hlášky, pre ktoré sa jednotliví hrdinovia preslávili. Vychutnal som si to, pobavil som sa a užil som si to. Pokračovanie ani nemuseli točiť, toto by bola s legendami dôstojná rozlúčka. Paráda. P. S. v pamäti dokonca utkvie aj hudobná stopa, najmä dva ústredné motívy (akčný a melancholický). Tyler sa pochlapil. "Čím to je, že ten z nás, ktorý chce žiť najviac a ktorý si najviac zaslúži žiť, zomrie? A tí, ktorí si zaslúžia smrť, žijú?"