MontyBrogan

Myslím si, že jeden z najúprimnejších, najodvážnejších a tiež najlepších filmov Romana Polanskiho. Bitter Moon je nielen otvorenou štúdiou ľudskej sexuality, ale tiež odhaľuje, aké rozdielne putá môžu pojiť mužov so ženami (chladný, ale nekonfliktný vzťah Hugh Grant - K.S. Thomas verzus nebezpečne impulzívny vzťah Peter Coyote - Emmanuelle Seigner); aká tenká je hranica medzi láskou a nenávisťou; a čoho sme schopní v opojení vášňou. Okrem iného aj film, pri ktorom sa vám odkrví mozog... Izolácia postáv na lodi uprostred oceánu to všetko len umocňuje a dotvára stiesňujúcu atmosféru.

Priznávam, že hodnotenie tohto filmu pre mňa nie je možno stopercentne objektívne, nakoľko sa jedná o moju srdcovú záležitosť v podobe skvostného Spike Lee Jointa. Ale ako tiež musím uznať, nedá sa tomuto snímku vytknúť nič až na tú záverečnú patetickosť v podaní rozprávania postavy Briana Coxa. Ale predpokladám, že takmer každý rodič by v podobnej situácií márne usiloval o záchranu svojho potomka (a toto bola ešte celkom prijateľná reflexia podobných pocitov), takže 5 hviezdičiek dávam s čistým svedomím za tento epos o 24 hodinovej predzvesti pekla, ktoré sa nedá zvrátiť. "Zrkadlová" scéna je úžasná rozprava do duše Newyorčanov a úžasné predstavenie temnej stránky tohto mesta a všetkých chmár, ktoré ho zmáhajú, pre nás, nezainteresovaných, ostatných pozorovateľov. A celkovo je takmer rovnako intenzívna ako Ginsbergove Vytie!

Zbytočné je skúšať opisovať, o čom to bolo, tento film má v sebe zahrnutých asi toľko myšlienok, ako nadpriemerná zbierka básní. Ale zas treba aj povedať, že toto je presne ten filter, ktorý delí divákov na tých, čo majú radi priamočiare a oddychové filmy (tým sa to pravdepodobne páčiť nebude) a tých, ktorí si zgustnú aj na náročnejších, či už pre potešenie z rozširovania obzorov (môj prípad) alebo to jednoducho berú ako výzvu. Každopádne, prišiel som k názoru, že Tarkovskij je mimozemšťan, tak robil zrejme niečo ako hraný dokument, štúdiu ľudského správania pre tých svojich. A nám z neho vyšiel príbeh rozprávaný univerzálnym jazykom lyriky.

"Spomienky sú len spomienky. Ozveny minulosti. Vytrhnuté okamihy, ktoré nerozprávajú celý príbeh." Pre mňa mimoriadne výstižná a vyzretá vzťahovka, ktorú by mali rôzni ľudia vidieť v rôznych obdobiach svojho života. Allen tu už nie je v citoch tvrdohlavý, prijíma, čo ho stretne a necháva to do veľkej miery robiť aj ostatné postavy. Civilné spracovanie, roztrasená kamera (aj keď tá sa časom ustáli, akoby sa snažila stupňujúcou sebaistotou korešpondovať s rozbiehajúcim sa príbehom) a rozhovory kohosi za kamerou s postavami, v podobe dokumentaristicky ladeného interview, môžu divákov, ktorí nie sú skalnými fanúšikmi tohto cholerického Newyorčana, do istej miery odradiť, ale tých ostatných tieto prvky len utvrdia v Allenovom hlbokom vzťahu a prepojení s postavami. Nakoniec môžem ešte skonštatovať, ako dokonale bola ústredná štvorica obsadená. A potom už len zatlieskať postojačky, aj keď si nie som veľmi istý, či to má Woody rád...

Sú filmy, ktoré napísali tak veľkí tvorcovia, že aj keď ich z neznámych príčin natočil niekto iný, je to jednoznačne ICH film. Tak silný scenár dokázali vytvoriť. Play It Again, Sam je ten prípad a True Romance tiež. A tento Quentinov skvost má na dôvažok Tonyho Scotta, ktorému to vo filmoch plných drsných chlapcov so zbraňami, krehkých slečien po ich boku a vtipných dialógov vo vzduchu, jednoznačne ide tiež. Plus Hansa Zimmera, ktorého hudobný motív mi znie asi ako sen o Vianociach. A navyše je tu fakt rôznorodá herecká partia (od Slatera - keď ešte hral áčkové filmy, Patricie Arquette - keď bola ešte naozaj očarujúca, Oldmana - keď ešte stvárňoval tých najväčších grázlov, cez Hoppera ako sympatického otca-policajta, Walkena ako pravého sicílskeho mafiána, Chris Penna so Sizemoreom ako dvojicu náruživých policajtov, až po napríklad Brada Pitta v úlohe huliča alebo Kilmerovho Elvisa), ktorá sa žiaľ už nikdy viac nestretne. Tak poďme na to: Chris Penn R.I.P. Dennis Hopper R.I.P. Tony Scott R.I.P. James Gandolfini R.I.P. Aspoň, že filmy žijú večne!

Kórejský chameleón Chan-wook Park sa zmenil tentokrát na Hitchcocka, aby ukázal, ako sa má točiť Amer okolo Lolity... A ja som dosiahol ďalší z vrcholov diváckej blaženosti. A to nielen pri scéne na kolotoči, ktorá bola jednou z najlepších, aké som vo filmoch doposiaľ videl. A zároveň jednoduchá. Česanie vlasov Kidmanke podobne. Herci predviedli v podstate všetci zaujímavé kreácie, ale Mia obzvlášť. Už ju vnímam inak. Odkedy sme si spolu zahrali na klavíri, ja som cítil vôňu jej vlasov a ona dotyk môjho ... dychu, nie sme už viac len kamaráti. Kúpil som jej totiž lodičky, aby sme sa mohli odplaviť z pola nevinnosti na pole skúsenosti, ako od Williama Blakea.

Neprávom opomenutý počin. Ešte viac ako absencia oscarových nominácií ma prekvapuje len niečo málo cez tisíc tunajších hodnotení a Scorseseho zmienenie v zaujímavostiach iba v súvislosti s nezhodami na pľace a drogami, čo pôsobí, ako keby nebol ani moc prítomný. No opak je evidentne pravdou. Nielenže má v réžii badateľný rukopis, ale tiež pridanú hodnotu v podobe pocty klasickému Hollywoodu. Veľkolepý hudobný film (nie muzikál) prevyšuje príbeh ústredného páru s geniálnym De Nirom, ktorý má ďalej k excentrickému umelcovi a bližšie k vyšinutému sociopatovi, čím tvorí chýbajúci článok medzi jeho podobnými psycho polohami v roli Taxikára a Kráľa komédie. V NY, NY je svojou neodbytnosťou navyše strojcom neskutočne vtipných scén. Zdarne mu sekunduje Liza Minnelli, lebo jej okrem spevu patrí obdiv aj za presvedčivé herectvo, keďže mi prestávala byť nesympatická s pribúdajúcim časom na obrazovke a zároveň (Z)rodila sa hviezda.

Absolútne zadosťučinenie.