dragoliz

Tento film je smutným zážitkom, pokiaľ človek nejak sympatizuje s hudbou Elánu, a potom sa musí dívať na tú vyprázdnenosť skrývajúcu sa za ňou v podobe jej autora. Vyprázdnenosť, póza, neautenticita - s týmto sa mi postava Joža v tomto filme spája. A čo je zaujímavé, ukazuje sa to najmä v pasážach, v ktorých je autor dokumentu ticho a zdanlivo (nevyslovene) s Jožom súhlasí - tam mi muselo byť speváka ľúto, pretože to boli neuveriteľné sračky, ktoré dokázal plodiť. V častiach, kedy je autorom priamo konfrontovaný, tak dostáva argumentačne takzvane "na piču", ale to už mi neprišlo tak zaujímavé - to sa dalo čakať. Jožo nie je žiadny intelektuál, myslím si, že sám netuší, čomu veriť, a pôsobí výrazne popletene. Na veľkú časť otázok musí reagovať nervóznym smieškom, kým si pripraví neautentické odpovede, ktorými by zakryl svoje chyby - tým ich ale naopak ešte viac vystavuje. Vo finálnej scéne Jožo pije prázdneho Jamiesona a fajčí imaginárnu cigaru, čo chápem ako metaforu k jeho samotnej duševnej vyprázdnenosti, ktorú si musel "vypiť do dna" a opáčiť to pomyselné nastavené zrkadlo. Je to možno až príliš krutý dokument, ešte viac vzhľadom k tomu, ako je Jožo a Elán ikonický pre slovenskú hudbu. Úsmev cez slzy.

Režijne nevšedne ambiciózne. Magicky pôsobiace prostredie Ještědu vyzýva k príhodne poetickému spracovaniu. Ondříčkovi sa v tomto smere vďaka jasnej vízii darí dobre uspieť. Grandhotel je na domáce pomery vizuálne jedinečný a ponúka pár fakt "magických" momentov (napríklad záverečný súboj siluet Franza a Fleischmanna). Výborne do toho pasuje čarovne a prchavo pôsobiaci hudobný sprievod. Škoda len, že film takto nastavenú ambíciu nedoťahuje vo svojej naratívnej a tematickej rovine, ktorá je prosto a prázdne prozaická, a odsudzuje Grandhotel k zabudnutiu v hlbinách priemernosti.

Jediné, čo ma na tomto filme baví, sú tie komentáre ľudí, ktorí ho nepochopili a napríklad "přijímali lásku, štěstí a nevěru po francouzsku" alebo si myslia, že film hovorí o "hipisácky šťastnom rozdávaní lásky". Byť Agnes Varda, tak si v hrobe ešte pre istotu vystrelím mozek z hlavy, aby som náhodou ďalej nemusel byť svedkom tohto ignorantstva. Ale odhliadnuc od toho, že Le Bonheur môže byť akokoľvek dokonalým filmom v tom, jak chladno a s jakým odstupom predstavuje nosnú tému, mňa chladné filmy asi nemajú šancu zaujať.

Díky, Netflix!

Špatné básně sú ďalším z mnohých príkladov výnimočnosti súčasnej maďarskej kinematografie, ktorú ťahá nastupujúca generácia mladých tvorcov. Okrem Gábora Reisza som už mal šťastie postrehnúť napríklad Mihályho Schwechtjeho a jeho Doufám, že příště umřeš, Benzínku Attilu Gigora alebo Rozkvetlé údolí. Špatné básně sú takým maďarským Marriage Story. Oba filmy sledujú vzťah v momente, kedy už je po jeho rozpade. Rozdiel je v tom, že Marriage Story to robí viac procedurálnym spôsobom a formálne pripomína skôr drámu (rozumej - to, čo sa hraje v divadle), zatiaľčo maďarský snímok je viac lyrický a je vskutku naozaj takou básničkou. Pozitívne hodnotím “odstrihnutie” Anny, film sa zameriava výhradne na Tamása. Jednak vďaka tomu funguje skvele ako osobná výpoveď a potvrdzuje svoju absolútne subjektívnu povahu. A zároveň si vôbec nekladie ambíciu hľadať vinníka, naopak - film sám o sebe funguje ako spôsob, akým sa autor vyrovnáva s rozpadnutým vzťahom. Niečo podobné, ako keď si človek v takejto situácii píše tie povestné špatné básničky. Autor sa hneď v úvode filmu spytuje, či všetko raz postupne vyprchá, alebo sa to pokazí v jednom konkrétnom momente. A rovnako tak, ako sa v chvíľach smútku s obľubou vraciame do minulosti, robí to aj autor a tklivo prechádza obrazmi zo svojej histórie. Prakticky pritom rezignuje na epiku... dôležité je zachytenie pocitov, ktoré musí človek ešte raz ochutnať, potom sa nimi otráviť, oplakať ich a nakoniec snáď usporiadať. Gábor Reisz je mega schopný autor, ktorý vie, čo chce točiť, a je dobre vidno, že je veľkým divákom a filmovým zanietencom. Najlepšie mu to ide práve v polovážnej rovine, keď pracuje so sebairóniou a pastišom. Jednu hviezdičku nedávam len kvôli momentom, kedy sa film predsa len musí pohnúť naratívne, a vtedy je trochu neohrabaný. Ale to bude iba lepšie! Snáď sa Hellboy neurazí, ak ešte zareagujem na jeho komentár, v ktorom píše, že ide o obyčajný prostý príbeh, ktorý je len nadštandardne natočený. Hmm, nie je to snáď jedna z vecí, vďaka ktorým je umenie umením? Že ukazuje dobre známe veci pohľadom, z ktorého ich ešte nepoznáme? Aspoň pár teoretikov už niečo také vyrieklo. Alebo má niekto radšej análne porno s fialovými ufónmi so štyrmi brmbolcami na čele... to by bolo dosť neobyčajné? Či ešte stále nie? Rešpekt do Maďarska :)

Bong podľa mňa vymyslel postup, ktorý je už od jeho debutu so Psom, ktorý šteká v podstate jeho trademarkom, a využíva ho aj v Parazitovi, ktorý je aj vďaka tomu vnímaný tak zábavne. A bavilo to aj mňa. Bong posúva svoju filmovú formu k jej hraniciam - stavia svoje postavy do zdanlivo nereálnych, resp. surrealistických situácií, podobným spôsobom takéto situácie vytvára, a spolu s tým sa jeho film správa ako chameleón, keď sa štýlovo zabaľuje do hábu žánrov (raz je to horror, potom thriller alebo komédia) - len preto, aby sa vzápätí "očistil" a ukázal sa ako "tuctový" ukazujúc ako keby realistické motivácie vzniknutých situácií a správania postáv. Chýba mi len zložitejšie kódovanie významu, ktorý je formulovaný vlastne už na začiatku, a v tomto zmysle sa film ,myslím, nepohne, možno ak pootočí. Nie je to ani "sociologické pozorovanie" "nezávislé" na deji, ktorému sa viac podobá spomenutý Pes, který štěká, nekouše - a ktoré vytvára významy samo o sebe.

Film - pohladenie po duši. Vizuálne výnimočné, nielen vďaka peknunkej Zéa Duprez s bohovskými cecíkmi, ale tiež zásluhou skvelej kamery, skvelým výberom lokácií a farbičkami, ktoré sa starajú o atmosféru zrkadliacu presne to, pod čím si predstavujem idylické leto na juhu Francúzska. Nezvyklý, takmer štvorcový formát mi je nielenže veľmi sympatický, ale tiež prispieva k tomu, že film pôsobí "menej filmovo" a viac vyvoláva pocit, že sa dívame na obyčajný príbeh, ktorý sa "proste stal". Zároveň ale nejde o žiadne okno do reality, Meteority sú na prvý pohľad skutočnou filmovou formou, s ktorou sa režisér Romain Laguna autorsky a umelecky vybláznil. Nie... pomaznal! Tématicky ide v podstate o ničím neinovovaný "my summer of love" coming-of-age film, ktorý proste vyniká a po duši hladí svojím spracovaním. Zo začiatku som sa obával, že pôjde o supercool velice trendový ľavicový bullshit, ale nie - ak by sme arabského kokota vymenili za bieleho kokota, bolo by to za jedno. Takže v pohode. Nejde mi nespomenúť ešte asociáciu s Indiánským létem. V jednom momente by som dal pele do ohňa za to, že Laguna Indiánské léto minimálne videl. To keď Nina leží na hrozne vs. Klára medzi plávajúcimi jablkami. Celkovo, myslím si, že obe dievčatá predstavujú vlastne jeden charakter. Film nakoniec "nekončí", čím podporuje svoj charakter "príbehu, ktorý sa proste stal" a zároveň necháva priestor pre vlastnú interpretáciu. Popiči. 85%

Hm... :/ Obsažne pomerne bohaté - film až do konca necháva diváka premýšľať nad tým, na ktorej strane vlastne stojí. Či sa jedná o ľavicovú agitáciu alebo o narieknutie ľavicového fanatizmu, ktoré pripomína na politickom spektre horizontálne obrátené Die Welle. Či poukazuje na nepozornosť dospelých, či autorít alebo kritizuje prístup mladého učiteľa, ktorý naopak preháňa. V tomto smere nesúhlasím s POMOm, ktorý vo filme vidí jasné posolstvo. V hľadaní posolstva a odkrývaní jednotlivých motívov robí film dobrú prácu a viac sa z neho zrejme vytrieskať už nedalo. Konec školy je zaujímavý aj formálne - keď sa snaží pracovať s atrakciami (ktoré ale často pôsobia samopašne) alebo prostredníctvom krátkych video záznamov manipuluje s formou. Na druhú stranu, a tu vnímam hlavný problém, film stráca pôdu pod nohami, keď zlyháva v hľadaní motivácií pre to, čo sa v ňom deje. Ďalej nie je formálne konzistentný, keď búra žánrové konvencie - nie zámerne, ale neschopnosťou sa v ich líniách udržať. Film zároveň ani nie je možné pokladať za autorský. A nakoniec ani nie je schopný nájsť svoju identitu, keď sa pohybuje od pomalého európskeho filmu cez taký "umiernený psycho-experiment" k čisto "americkému" záveru s... nakoniec jasným posolstvom.

Najpozoruhodnejšie na tomto filme je, koľko dokázal získať ocenení. Lebo na môj vkus ide formálne len o veľmi fádny, myšlienkovo a nápadovo veľmi vyprázdnený počin... ktorý ale na druhú stranu ťahá nad vodu (ha ha) vycibrený štýl s úchvatnou výpravou na prvom mieste. A to potom mrzí, lebo to mohol byť o dosť lepší film, nebyť tak schématicko-pragmatický, čím sa stáva jednoducho čitateľným. Nejasným ostáva len nejaká jeho žánrová seba-identifikácia, keďže formálne pripomína najmä rozprávku (i svojou jednoduchosťou, či metaforickým presahom o tolerancii ako posolstvom), no zároveň si zasluhuje rating 18+ za nahotu a krv (čo je skvelé) a ponúka mnoho (nevyužitého) priestoru pre čosi ďaleko, ďaleko temnejšie, čo by som si pozrel oveľa radšej. Škoda.

Vravím, že takto debutovať proste chceš. Plných päť nedávam len preto, že si ich prípadne šetrím na druhý kuk. Je to ale fakt výborné. Dá sa asi suverénne povedať, že film stojí na dvoch hlavných postavách, ktoré nesú inak jednoduchý námet. Až sa môže zdať, že len v úvode načrtáva svoju premisu a (väčší) zvyšok filmu sa nesie v absolútne voľnom štýle, ktorý sám nevie, kam “dokráča”. Ale aj v tom je zrejme kúzlo tohto maďarského zázraku. On je sám o sebe, skrz svoje postavy, neskutočne expresívny bez nejakej snahy byť zbytočne “pôsobivý”. A to je na Rozkvitnutom údolí právom pôsobivé. Neskutočné výkony oboch nehercov - ktorí predstavujú dva živly, ktorými tento “skoro road-movie” dýcha - čistočistú dobrosrdečnosť mentála a neskrotnú slobodu takej urbanistickej divožienky, ktorá mňa osobne úplne dostala. Môžeme ženy zrejme nenávidieť koľko chceme, ale sú to vo svojej podstate fascinujúce tvory a pred ich kúzlom sa často bráni len ťažko. Vau vau. #salem