HDeer

Nadrozmerne-vizuálnohudobne-dýchavé-zvýraznenie-zúfalejpotreby-prvku-epiky-do-deja-s-minimom-diváckejspriaznenosti-k-protagonistke.

Lacno, zdanlivo-dojemná a nepresvedčivá prehrávka veľkolepých piesní vo výrazne neveľkolepom filme. Je smutné, že obohraný koncept lásky musí donekonečna ruinovať potenciálne nápady na originálny scenár. Pokiaľ kvôli tomuto nechal Boyle Bonda, je mi z toho smutno ešte viac.

Súčasná sociálna dráma vo Francúzsku. Zápletka preplnená 'first world problems'', absurdnými podprahovými správami o integrácii arabskej menšiny a prvoplánovej sexuality (nečudo, že Francúzi majú momentálne pôrodnosť 2 deti na každú jednu ženu). Podobne pôsobí aj humor, ktorý sa zväčša pohybuje iba na rovine telesných vtipov, vďaka čomu prinesie len máločo, čo by stálo za smiech. Celkovo mi chýbala možnosť charaktery dôkladne spoznať, kde by som s nimi potenciálne mohol začať viac sympatizovať. Naopak, akonáhle v druhej polovici nastane zaujímavý zvrat, ktorý filmárov vovádza do poriadnej rozprávačskej výhody, film sa neuspokojivo zauzlí, a napokon vedie k otvorenému záveru. Verím, že skúsenejší režiséri by dali snímke omnoho viac čara. Takto to domácej kinematografii nesiaha ani len po členky.

Mal som tú česť dostať sa ku scenáru ešte pred jeho adaptáciou, a už vtedy som mal isté výhrady, no domnieval som sa, že ide o nejakú technickú verziu, ktorá sa ešte postupne pretransformuje do finálneho konceptu. Žiaľ, mýlil som sa. Film pôsobí presne tak isto, ako som ho už vnímal na papieri. Je to len zlepenec množstva scén bez akejkoľvek plynulosti. Dialógy pôsobia neprirodzene a miestami až absurdne. Osobnosť osudov či asociácia s postavami nulová. A to ešte nehovorím o odpornom komixe, ktorý je absolútne nevhodný (opodstatnenie limitovaným rozpočtom neobstojí). Navzdory tomu, že súhlasím s tvrdeniami o prijateľnej úrovni hudby a prítomnosti osobnosti Jarka Nohavicu (pridal by som ešte zaujímavé prostredie Těšínskeho Sliezka), takto zbabrané snímky nemajú v distribúcií čo hľadať, preto teda odpad.

Vzhľadom na jednoznačné posolstvo filmu je veľmi ľahké pochopiť, prečo si Päťdesiat odtieňov temnoty vyslúžilo ešte väčší úspech ako jeho predchodca. Všimnite si len tie znaky. Párovanie nenápadnej myšky a urasteného žrebca. Jeho spoločenské postavenie. Majetok. Obrátená túžba byť vlastnený. A najmä, viac feministicky ladenej súlože. Kŕmenie smiešnych, naivných a miestami až absurdných predstáv modernej ženy nikdy nebolo ostentatívnejšie. Pochopiteľne, keď niečo také nezažijete v skutočnom živote, je príjemné to aspoň vidieť na plátne. Horšia je už ale skutočnosť, že sa tu nekladie dôraz ani na potrebu priemerného príbehu. Zápletka prakticky nejestvuje. Každý jeden problém slúži nato, aby sa vzápätí mohol vyriešiť a pridať nášmu hrdinovi na sexappeale. Beztak som presvedčený, že nejde o odpad. Snímka by mohla napríklad slúžiť ako odstrašujúci prípad pre začínajúcich scenáristov.

Tak ako už zhrnula väčšina nepopkornových divákov, The Last Jedi je potupa pôvodnej ságy, ktorý zlyháva prakticky vo všetkom. Pôvodné postavy slúžia ako samoúčelné odrazové mostíky pre primitívnu zápletku a odôvodnenie nezmyselného správania sa novej generácie. Napäté momenty sa usilujú nadľahčovať suchými generickými gagmi, ktoré už poznáme z dielne Marvelu a každá lokalita (nech je akokoľvek absurdná) musí mať aspoň jedno cute zvieratko, aby nezaostal merchandise. V konečnom dôsledku sa však tomu ani veľmi nečudujem, film je predsa nutné koncipovať pre trinásťročného diváka, ktorý je v súčastnosti najlukratívnejšia cieľová skupina. "Zásadne nesúhlasím s každým Lukeovým rozhodnutím vo filme Poslední Jediovia" povedal Mark Hamill na jednom z rozhovorov o filme. Zdá sa ale, že nikoho to nezaujíma, nakoľko vernosť predlohe už žiaľ v rámci biznisu nie je viac v kurze.

Typický Woody Allen. Odviazané rozhovory (takmer úplne bez príbehovej relevancie) a povestné večierky miestnej smotánky. Navzdory veľmi uspokojivému spracovaniu pomerne plytkej zápletky však musím podotknúť, že Owen Wilson a v podstate ani Rachel McAdams ma vo svojich úlohách ktovieako nepresvedčili. Človek by sa možno hádal, že taký bol prvotný úmysel režiséra, no som beztak presvedčený, že by sa našlo viacero tvárí, ktoré by v úlohe zažiarili o čosi viac. V konečnom dôsledku nemôžem prehlasovať, že by nešlo o nadpriemerný film, mám len dojem, že za istých okolností mohol byť omnoho lepší a údernejší.

Nezáživná sonda do života rozvrátenej rodiny. Keďže drámy v Hollywoode letia (obzvlášť tie životopisné), vždy sa nájde miesto pre ďalší pokus o vyvolanie kanonády emócií. Snímka sa sama o sebe tvári ako intelektuálna záležitosť. Kade-tu vás vrhá do takmer nerozlúštiteľných reminiscencií, ktoré sa síce v neskorších častiach ukážu ako vitálne, no majú len sotva vplyv na zmenu v deji, či celkovom chovaní postáv. Navzdory prítomnosti dávnej tragédie, protagonisti neposkytujú dôvod, pre ktorý by s nimi mal divák reálne sympatizovať. Celkovo je tak film nabitý ohromným množstvom povrchného balastu a nefunkčného humoru. V konečnom dôsledku si ale nemyslím, že tento postreh je iba otázkou diváckych preferencií. Som len názoru, že väčšina uchvátených divákov dáva do popredia dramaturgickú funkčnosť, v ktorej možno nájsť iba zlomok nepodarkov, vrátane nadštandardných hercov, ktorí sa svojich rolí zhostili naozaj svedomite. Do očí bijúce prednosti ľahko zatienia skryté nedostatky, ako aj kľúčový fakt, že film je v podstate klišéovitý brak.

Nakoľko zjavne vybočujem spomedzi zaslepených nadšencov pôvodnej série, rozhodol som sa poskytnúť aspoň stručné zdôvodnenie, prečo si myslím, že Fantastické zvery sú podpriemerný film. V prvom rade zato môže skutočnosť, že námet po prvý raz nemá pevne stanovenú predlohu. Zatiaľ čo knižný Harry Potter bol niekoľkoročný proces, scenár Fantastických zverí je otázka niekoľkých mesiacov. Snímka zlyháva vo vytvorení vzťahu jednotlivých dejových línií, ktoré sa počas stopáže navzájom neprirodzene prelínajú. Motivácie postáv sú s výnimkou Mloka vykreslené maximálne hmlisto a nepresvedčivo. Publiku sa tak nedostáva žiadanej gradácie a napätie prirodzene upadá. Z hľadiska obsadenia mám samozrejme tiež isté výhrady. Nie som si celkom istý, či je to iba ratingová záležitosť, alebo tvorcovia skutočne stavili na tak absurdné herecké prevedenie. Osobne si myslím, že najlepší herecký výkon má za sebou CGI, ktoré síce rozpočet pripravilo o zopár miliónov chechtákov, ale jediné si svedomite splnilo svoju úlohu. Na záver len dúfam, že ako náhle film príde o tento svoj krátkodobý fanúšikovský ošiaľ, ľudia prirodzene vytriezvejú z aktuálnych nárokov na kvalitu.

Pôsobivý scénický kompilát, ktorý chytí za srdce aj toho najväčšieho odporcu muzikálov. Čarovné pozlátko päťdesiatych rokov, precízne natrénované tanečné sekvencie, ako aj hŕba odkazov na ďalšie filmy (povedzme Singin' in the Rain, An American In Paris, Sweet Charity, či Casablanca) však figurujú len ako povrchová črta, bez výrazného vplyvu na divácke vnímanie. Hlavným ťahúňom je v tomto prípade práve idylický vzťah medzi Miou a Sebastianom, ktorý prostredníctvom autorovej subtílnej vízie zažíva pred publikom svoje žiarivé úspechy a trpké pády. Ako sa o filme vyjadril aj samotný režisér Damien Chazelle, La La Land je stelesnením úzkej hranice medzi snami a realitou. Som tak celkom iste presvedčený, že práve táto hranica je príčinou snímkovej nadčasovosti, ako aj recepčného overkillu.