HDeer

Aj napriek menej nákladnejšiemu spracovaniu sa jedná o jedno z najhodnotnejších diel seriálovej kinematografie. Na základe vo väčšine prípadov presného spracovania Miurovej geniálnej predlohy sa teda šikovne dostávame do príbehu žoldniera, ktorého si osvojí charizmatický veliteľ mieriac priamo na svoj sen a to všetko prebieha prostredníctvom dvadsiatichpiatich autentických epizód, veľmi podrobne zachytávajúc detailnú psychiku postáv. Miestami som mal dokonca pocit, že seriál disponuje ešte lepšími dialógmi ako predloha. To všetko sprevádza neuveriteľná Hirasawova melódia, ktorá napriek jednoduchosti hravo triumfuje a celý svet temného stredoveku vrhá do akejsi mýtickej nálady. Veľká škoda, že seriál nepokračoval.

Seriál, ktorému ostatné kriminálky nesiahajú ani po päty. Nejasne mrazivý pilot rozbieha epickú zápletku, plnú zvratov a flasbackov do súkromných životov ústrednej dvojky, čo sa javí ako azda najlepší koncept temného seriálového príbehu. Prostredníctvom neho spoznávame jednu z najlepších seriálových postáv vôbec - Rust Cohle, charizmatický, netradične metodický a najmä uveriteľne geniálnejší, než celé jeho okolie. To meno ma ešte zrejme bude nejaký čas prenasledovať. McConaughey podal jednoznačne nadštandardný výkon - občas som sa dokonca zamýšľal, či je jeho postava skutočne tak výborne napísaná, alebo ju ňou robí jeho vystupovanie. Úvodná pieseň vám iba potvrdí o akú kvalitu vlastne ide. Som rád, že sa televízie začali uberať touto cestu - skúsení a schopní filmári tak dostanú priestor, v ktorom majú možnosť prepracovať celú svoju víziu. zatiaľ čo medzičasom môžu rozvíjať psychológiu postáv, vďaka čomu nám sú čoraz bližšie. Áno, osem hodín je osem hodín, lenže v tomto prípade svoj čas nesprávne neinvestujete!

Pri Sherlockovi si ma získal už vynikajúci pilotný diel, avšak postupné plynutie ďalších dvoch dielov moje nadšenie trpko udusilo. Aj napriek tomu, že druhý diel bol ešte v rámci možností stále nadpriemerným, tretí diel mi prišiel akoby z úplne iného súdka. Protagonista takmer vôbec nepôsobil výnimočne, dej sa zdal byť nezáživne zlepeným a ani konečné vyvrcholenie nenavodilo pocit niečoho obzvlášť podareného. Druhá séria však toto drobné zaváhanie s prehľadom likviduje. Perfektná Adlerová, prepracovanejšie línie ešte s úchvatnejšími perlami viditeľne premysleného scenáru. A to finále! Neskutočný nátresk! Sherlock si nepochybne opäť získal moje plné hodnotenie aj s vernosťou svojho nového diváka.

Jazda s posádkou Cowboy Bebop sa môže zdať miestami pomerne netradičnou. Nevyrovnaný švihák Spike miestami pôsobí až príliš flegmaticky nato, koľko si toho prežil, bývalý detektív Jet zas naopak vyrovnáva narušenú zodpovednosť, ktorú tak zúfalo postráda zvyšok jeho spolucestujúcich, prefíkaná Faye vymýšľa neustále nové triky ako zbohatnúť a zároveň sa spoznať svoju minulosť, geniálny Ed sa často nabúrava do prísne strážených databáz, čím sa zároveň snaží nájsť niekoho spriazneného, kým chudák Ein proti svojej vôli opäť prichádza o svoju večeru. Takým je spoločný let s členmi tejto neobyčajnej partie. Ako mínus by sa dal zrejme považovať fakt, že príbeh zo dňa na diel dôsledne nenadväzuje, lenže pri pohľade na kvalitu jednotlivých dielov (sessions) je nezmyselným narážať na celkovú konzistentnosť tohto seriálu. Prekvapilo ma však istým spôsobom jeho náhle ukončenie - vedel by som si totiž predstaviť ešte niekoľko skvelých dobrodružstiev. Sprevádzajúci hudobný podtón rovnako dosahuje veľmi vysokú úroveň, netrúfam si ju zaradiť ako najlepšiu, ale určite patrí k lepší kúskom, ktoré v anime veľmi ľahko prehliadnuť.

Hunter x Hunter (2011) by sme mohli označil za vrchol anime tvorby. Už pri čítaní predlohy mi bolo jasné, že animovaná verzia by materiálu mimoriadne prospela najmä kvôli rozsiahlym vysvetleniam jednotlivých taktík a schopností, ktoré mnohokrát zaberajú celé strany a uberajú tak istej dynamickosti deja. Anime sa s týmto problémom v mange vysporadúva priam bravúrne, keď okrem epických sekvencií nadpozemského soundtracku Yoshihisu Hirana aplikuje postavu rozprávača, ktorý interpretuje širokú škálu fenoménov od jednotlivých schopností až po aktuálne rozpoloženie postáv. Tu by sme sa mohli pozastaviť a vzdať hold neuveriteľne prepracovanému svetu Yoshihira Togashiho, ktorý ani po tristo kapitolách stále neprestáva očarovať. Ak by som mal vybrať najlepšie obdobie (arc), zrejme by som sa priklonil k väčšine a teda ukázal na Chimera Ant Arc, kedy okrem hŕby zvratov, taktických metód a predstavenia hádam najobávanejších schopností vo svete Hunter x Hunter sú predstavované témy ako hegemónia potravinového reťazca (Keď sa Meruem pýta ľudských tanečníc prosiacich o milosť, či aj oni ušetria kravu alebo prasa, keď prosia aby boli ušetrené), filozofia vládnutia (Meruem sa pýta Poufa prečo niktoš bez schopností vyhlasuje, že je kráľ a Pouf mu odpovedá, že toto je bežné fungovanie ľudského sveta), alebo napokon samotná otázka, kto je horší: ľudia alebo mravce? alebo sú zákerní a bezcitní ľudia vôbec ľuďmi? Týmto by som však nechcel zhadzovať žiadne z predošlých období. Každé jedno má totiž pre príbeh individuálny význam a vždy je nadštandardným dobrodružstvom. Pokiaľ svoju pozornosť upriamime na jednotlivé postavy seriálu, máme možnosť nájsť jedny z najzaujímavejších charakterov v anime vôbec, ktoré konajú na základe logiky, inštinktu, či vlastného presvedčenia, ktoré je mnohokrát odôvodnené oveľa šľachetnejším úmyslom, než sme si mohli myslieť. Otázkou ale naďalej ostáva, ako je niekto vôbec schopný zachovať stanovenú úroveň po dobu sto štyridsiatich deviatich epizód a vložiť do nej dovolím si tvrdiť viac, než samotný tvorca predlohy? Navzdory tomu, že nepoznám odpoveď, štúdiu Madhouse sa to v oboch prípadoch nepochybne podarilo.

One-Punch Man spája koncept akčnosti a humoru ako ešte nikdy predtým. Kým každý hrdina bežného akčného shonenu stretáva na ceste za svojím cieľom rovno niekoľko prekážok a jeho limit je už vopred stanovený autorom, Saitama, alebo inakšie - predstaviteľ jedno-úderného muža nepozná slovo prekážka ani limit. Skúsenému divákovi by sa tak mohlo zdať, že jednoducho stavaný epizodický model (problém - päsť - happy end) po niekoľkých úvodných častiach začne nudiť, avšak postupným predstavovaním absurdného, navonok povrchného (avšak vo vnútri mimoriadne komplexného) sveta, zloženého z miest podľa názvov abecedy a jeho jednotlivých peripetií nám autori doslova ukazujú recept na konzistentnosť. Sledovať tak pravdepodobne najvyspelejší animačný potenciál na trhu, ako aj samotnú nadštandardnú oddanosť zamestnancov štúdia Madhouse, vynikajúco zvládnutý voice casting, charaktery (hrdinovia aj záporáci) či napokon samotný opening, ktorý ma nikto neprinúti pretočiť ani za nič prináša jednu z naj-šťavnatejších kombinácií v anime histórií. Nesmiem vynechať ani nadčasovú humornú stránku, ktorá ma mnohokrát rozosmiala aj napriek tomu, že som už gagy poznal z predlohy. One-Punch Man je nepochybne povinnosťou každého skalného fanúšika anime seriálov a zároveň záležitosť, ktorú by ste len sotva chceli prehliadnuť.