Havenohome

Tak toto je kvalitná tortúra len pre vysoko pokročilých. Neodporúčam citlivejším povahám. Peckinpah je oproti tomuto filmu slabo vyluhovaný čaj. Zároveň však netreba pri pozeraní zabudnúť, že umenie je fikcia a nie realita, a že krutosť vo filmovom svete je hlavne dôsledok určitej umeleckej licencie. Filmy ako Once were warriors majú skutočné ten málo vídaný katarzný účinnok a pomáhajú nám lepšie pochopiť metafyzické otázky a zmieriť sa s najkrutejšími udalosťami v živote. Je to umenie v takom starosvetskom náboženskom slova význame.

Slovenská xenofóbnosť a strach z čohokoľvek cudzieho nie je prítomná len vo vystupovaní rôznych extrémistov a v iných patologických javoch v našej spoločnosti. Intelektuáli a umelci sa budú rozčuľovať, že skinheadi kopú nevládnych ľudí do hláv a pritom nevidia na špičku vlastného nosa. Slovenské umelecké prostredie je práve výstižnou vzorkou bežnej sofistikovanej a skrývanej xenofóbie a priestorom, kde kvasia všetky zhnité slepo staromilské názory.Títo ľudia sa márne opájajú svojou umeleckosťou, v skutočnosti sú však na tom rovnako zle ako tí nafetovaní holohlaví agresori, pretože podporujú chorobné myšlienky a potvrdzujú prežité diskurzy, ktoré sú na počiatku agresívnych skutkov. To, že dostal gýčový, staromilský, nostalgický, ženy na sentimentálne sliepky redukujúci Sneh ocenenie za najlepší animovaní film na Slnku v sieti namiesto progresívnych, moderných, výtvarne originálnych a vtipných Vizárových Pánd, je len ďalším pritakaním hnilobnému heslu :"Naše slovenské zaprdené je vždy lepšie, ako niečo cudzie, zahraničné, moderne vyzerajúce!" Pandy sú dielom autora, ktorý sa chvalabohu dokázal odrezať od domácich vzorov, sú od tvorcou z generácie, ktorá má bližšie k Simpsonovcom, South Parku a k modernému chladnému dehumanizovanému animovanému filmu ako k slovenským nudným socíkovským animákom. Naopak Sneh je niečo étericky tradicionalistické, poetické, rádobyexistenciálne, niečo čisto naše, slovenské, niečo čo budú môcť starí akademici oceniť, tí istí starí akademici, ktorí na VŠMU solili Šebestovej do hlavy ako má vyzerať správny animovaný film. Pandy sú drzé, neuhýbajú pred nechutnosťou, za socializmu by ich strčili do škatuľky "estetika ošklivosti" a odsúdili by ich ako perverzné, dekadentné umenie. A to isté urobila aj porota Slnka v sieti v roku 2014. Radšej dali cenu uhľadenému, domáce animačné techniky pri živote umelo udržujúcemu, politický vykastrovanému Snehu, po ktorom ľudia vyliezajú z kina a všetci ako papagáje opakajú: "Ale bolo to pekne namaľované!"

Citujem producentku filmu Zoru Jaurovú: "Problémom slovenského filmu momentálne je, že ho ľudia nepozerajú - ani v kine, ani v televizii." Ďakujem pani Jaurová, že ste aj Vy svojím dielom výdatne prispeli k tomuto stavu. Viac takých multitaskingových géniov ako Vy a slovenská kinematografia bude zachvíľu slávnejšia ako rumunská nová vlna................Chcieť od niekoho, aby sa mu páčil tento film, je rovnako absurdné, ako keby ste chceli od niekoho, aby bol spokojný so sedením na stoličke s dvomi nohami. Tých 50 tisíc ľudí, čo to videlo na RTVS si muselo kvalitne pospať, a tí čo to v krvi-pote dopozerali, asi tak skoro o žiadny slovenský film nebudú mať záujem........................Okrem Herzovej poviedky sú všetky jedno na nervy lezúce ľutovanie sa s tézovitou tendenciou vykreslovať Slovensko ako najväčšie peklo. Antológia slovenských "realistických" autorov, ktorí si myslia, že byť realistický = život je na hovno. Bez štipky invencie, alebo stopy po niečom zaujímavom. Ešte aj ten Kerekesov nápad je dosť amatérsky zrealizovaný. Všetky tie "autentické" scény s babkou sú hrozné, lebo je jasné, že jej tie repliky napísali (respektíve jej ich nadiktovali) a aj scéna, keď ide za prezidentom je zinscenovaná (aj keď sa tvária, že tam prišli prvýkrát), a aby to bolo prirodzené, tak Kerekes po vzore slovenských seriálových hercov použije zo dva vulgarizmy.....................Liovej poviedka jediná štylisticky vyčnieva z hraných vecí, napriek tomu je to zase samoúčelná depka, ktorej postava však vykazuje aspoň aké-také známky života. Ale akonáhle jej herci otvoria hubu, tak je to dosť nepríjemné.................. Jelokov film patrí medzi tie lepšie, čo však neznamená, že to nevyzerá ako ľúbostný list pre Vacheka a Godarda. Keby sa Vám náhodou jeho film nepáčil, tak vám to na konci odobrí scudzovacím efektom a sám svoje dielo nazve pičovina. Štylisticky tak jeho dielo vyčnieva z radu, ale pôsobí to bohužiaľ skôr ako epigónstvo. Jeho protagonista je asolútne nezaujímavý krčmový blázon a výsledný film tak nemá ani štipku irónie či politickej drzosti jeho veľkých vzorov. Kultúrna situácia sa zmenila a politická podvratnosť sa proste dnes robí inak................Najhoršia je jednoznačne Šulíková poviedka. Šulík je konzervatívny, do seba zahľadený, nedotknuteľný "génius", ktorý ukrivdene spomína na časy, keď sa v našich kinách hralo viacej ruských filmov. A nie je to vidno len na jeho štýle, ale hlavne na významoch budovaných jeho topornou formou. Netušil som, že raz bude točiť filmy potvrdzujúce klišé o Havlovi a pritakávať zatrpknutým ľuďom spomínajúcim na Husáka. Jeho prvoplánová ironizácia európskej myšlienky je kvalitné zúfalstvo a zrejme dôkaz, že po Cigánovi je úplne vyhorený a nemá čo ponúknuť. Možno, keď si znova pozrie všetky ruské filmy, tak natočí niečo dobré :D..................Grófovej kúsok je zmätok bez základnej logiky. Myslím, že Kotleba si ju rád pozve, aby mu natočila nejaké predvolebné video.....................Krištúfek nesklamal a opäť prináša moralitku. Veď je to predsa veľký románopisec..............Rudavský by už mal konečne priznať, že je len alteregom Silvie Šuvadovej :D..................Čo teda tento film v konečnom dôsledku hovorí? Len jedno. Je absurdné očakávať, že v takej malej krajine ako je Slovensko, bude tak veľa dobrých režisérov. A je smutné, že osobnosť ako Zora Jaurová sa pri svojich potulkách svetom umenia nestretla s pojmami ako dramaturgia alebo jednotný koncept. Pretože to by veľmi tomuto projektu pomohlo, a potom by možno fungovala aj experimentálna distribúcia.

Nie také božské ako High Noon a Šakal, napriek tomu opäť nakladačka. Zinnemann je proste kúzelník, ktorému stačí dobrý scenár, pár hercov a nejaké kulisy a je z toho biják, že nemôžete dve hodiny popadnúť dych a sopel sa vám mieša so slzami. Nejde o to, že by nevedel režisér sugestívne podať aj akciu a násilie. Naopak, scéna pästného súboja, a záverečný nálet sú dôkazom prešpekulovanej filmárčiny, akú vie predviesť málokto. Boxovačka je bolestnejšia než v Zúriacom býkovi a útok Japoncov je dokumentaristický akoby ho točil Greengrass. Napriek tomu sú to jediné dve akčné scény v celom filme. Zinnemann sa zámerne pohráva s divákom, keď mu odoprie pohľad na očakávané násilie. Súboj medzi Prewittom a šéfom väzenia zostane skrytý, napriek tomu, že sa udeje on-screen. Rovnako ani raz nevidíme šikanovanie Maggia vo väzení, na ktoré sa divák teší od momentu, keď sa prvýkrát Maggio so šéfom väznice dostane do konfliktu. Explicitné násilie teda neukáže vôbec, alebo ho okázalo skryje za kulisy, akoby chcel povedať, že skutočná dráma sa deje niekde inde - vo vnútri postáv. Zinnemann je proste frajer, ktorý by mohol pokojne celý film exhibovať v prvotriednej akcii, no radšej podáva komornú drámu, kde sa herci rozprávajú v interiéroch. Napriek tomu, že sa bránim frázam o filmoch, ktoré chytia za srdce a sú plné ľudskosti, From Here To Eternity je dielo, pri ktorom nadobúdajú svôj pôvodný význam. Málo filmov v histórii kinematografie dokázalo vykresliť tak silné prieteľstvo a také humánne charaktery bez toho, aby to skončilo pri sladkom gýči.

Absolútne geniálny seriál. Najfascinujúcejšie na tomto zdanlivo pohodovom seriály z malého mestečka je spôsob akým tématizuje proces "rozprávania". Podobne ako napríklad Almodovar vo svojom Hovor s ňou, aj Gilmore Girls hovoria o tom, aké dôležité je pre ženu rozprávať sa. Forma šialene rýchlych dialógov naplnených množstvom irónie, dvojzmyslov a odkazov dokonale kóduje svoj obsah. Tie dialógy doslova útočia na publikum a svojou informačnosťou sú agresívne, a preto tak nehorázne iritujú najmä mužské publikum. Ten seriál vlastne hovorí, že ženy sú šialené, nestále, nevypočitateľné bytosti a rozprávať sa s nimi vyžaduje nadľudský výkon, bytostne útočí na pohodovú machoidylku, v ktorej žena funguje ako prístroj s gombíkom na reguláciu jej hlasu....................Seriál patrí síce ešte do éry pred nástupom "realizmu" v tv tvorbe (čo je dnes takmer povinnosť) a často býva prirovnávaný napríklad k Priateľom, s ktorými má zdánlivo spoločnú kamarátsku atmosféru a typ farebnej útulnej scénografie. Na rozdiel od takých Priateľov sú ale Gilmore Girls doslova "kafkovský" svet, kde sa splynutie heterosexuálneho páru nekonečne odďaluje ako v najhoršej nočnej more a kde sa postavy chovajú obsedantne šibnuto (perfektne oglosované hlavnou hrdinkou, ktorá v jednom diely s ironiou povie, že nie všetci v Stars Hollow sa chovajú ako postavy z Felliniho filmu :D). Rozkošné mestečko tak nie je projekcia idylky a stability, ale skôr začarovaný priestor, do ktorého sa musíte zobudzať každý deň, až kým sa dobrovoľne nevzdáte a nestanete sa jedným z miestnych šibnutých občanov (podobne ako v rovnako geniálnom Na hromnice o den více).......................Nefungujú ani výtky, že je to obyčajná telenovela. Naopak Gilmore Girls oproti povrchným telenovelám idú kvalitne hlboko a nie je v nich žiadna čiernobiela postava (dokonca ani taký satan ako Pani Kimová :D), sú bravúrne napísané, až sa mi nechce veriť, že v jednom seriály može byť toľko výborných break-pointov, ktoré naustále prehlbujú všetky postavy a pritom sa to stále točí okolo jednej zápletky! Za vrchol scenáristiky považujem zmáknutie techniky IMAGE SYSTEM, ktorú keď scenárista zvládne, tak môže spokojne zomrieť, a ktorú dokážu tvorcovia v Gilmore Girls vykúzliť na lusknutie prstov (V prvej sérii napríklad v diely, keď zomrie kocúr Škorica). Rovnako réžijne ide o netradične uchopenie, a nie o žiadnu telenovelovú rutinu. Ukážte mi druhý taký seriál, kde sa neustále užívajú dlhšie walk-and-talk zábery ako v Na konci s dychom, alebo krúživé jazdy s takmer muzikálovou choreografiou...................Idem si pustiť ďalší diel, aby som pomedzi prsty cez môj face palm mohol pretáčať očami nad šibnutými občanmi Stars Hollow :D

Posledné po čom som túžil, je vidieť holú Bydžovskej riť. Keby bola dobrá herečka, tak nič nenamietam, ale ona má len škaredý ksicht, a to je jediný dôvod, prečo ju obsadzujú. Jej obnaženie sa vo filme je teda na rovnakej úrovni ako keď Vica Kerekes všade otrčá svoje mliekarne, aniž by zauvažovala nad tým, že treba niečo aj zahrať. Je teda jedno, či herečka vyzerá ako princezná, alebo či má svojráznu netypickú tvár, keď nevie hrať, tak nikoho jej nahé telo nezaujíma, lebo je to obyčajná prostitúcia a trápne na tom je, že dané dámy si myslia, aké sú umelkyne, keď otrčia kus svojho holého tela, kdežto taká štetka to robí iba za prachy a nič si o sebe nenamýšľa......................Revival je nekonečné zúfalstvo. Diktatúra v Severnej Kórei sa javí ako banálny problém v porovnaní s tým, že je niekto ochotný nechať režírovať Alicu Nellis. Každý, kto aspoň trocha počúva svoj daimonión, musí pochopiť, že tento film je iba séria scénok živiacich tie najpekelnejšie stereotypy, a to je to najhoršie, čo akýkoľvek umelec môže robiť. Stereotypy o starých ľuďoch, sterotypy o rockovej hudbe, steretypy o ekoľuďoch, nič iné len stereotypy (Revival je tak na rovnakej mediálnej úrovni ako Súdna sieň). Hlavne je to nelogická hovadina prvého stupňa. Obdobná blbosť by bola, keby Nemci v 70. rokoch natočili film o comebacku kapely z čias Druhej svetovej vojny ale tá kapely by nehrala songy z daného obdobia, ale by revivalovala súčasné hity. Takže šediví Fritzovia by hrali Black Sabbath a AC/DC. Keby sme teda ospravedlnili, že hrajú starí dedkovia niečo súčasné, lebo však vždy boli len revival, tak načo tam sakra tlačia tú zápletku okolo vlastných textov ako keby to bola nejaká pôvodná disidentnská kapela? Pri takomto type filmu možno stavať len na realistických motiváciách, a tie vo filme absolútne nefungujú, či už tie odvolávajúce sa na minulosť alebo na súčasnosť. Nie je to ani sci-fi odohrávajúce sa v neurčitej budúcnosti, ani abstraktný meta-film, v ktorom by nebolo potrebné striktne dodržiavať realistické motivácie. Je to film, ktorý hovorí o konkrétnej kapele v konkrétnej krajine, ktorá mohla v konkrétnej dobe hrať len istý typ hudby. To, že Nellis vynechala akékoľvek politické konotácie, nehovorí len o tom, že je mimo a zrejme jej je úplne ukradnutá história jej krajiny, ale že sa definitívne pridáva k tvorcom typu Poledňáková, Vejdělek, Troška atď, ktorých filmy sa odohrávajú v politickom bezčasí a ich jedinou snahou je vsugerovať divákom, že žijú v báječnej Českej republike, kde majú všetci dovolenku, kde všetci žijú v útulných interiéroch................................ Obhajcom filmu nepomôže ani argument, že ide len o jednoduchú popcornovú zábavu. Dobrá komédia musí mať koherentný fikčný svet, musí vás vedieť prekvapiť a musíte fandiť postavám. V Revival vie aj debil dopredu prepovedať, ako ktorá scéna skončí, všetko sa tam stokrát doslovne opakuje, a Geišberg päťkrát za minútu hovoriaci slovo "piča" skutočne nie je vtipný. Vtip, keď si príde fanynka po koncerte vypýtať svoje nohavičky, lebo prišla na bicykli, je starecky uslintanejší ako neskorý Menzel.

No chudák Dano Fisher :D:D:D, taký mladý herec a už má za sebou bozk svojej kariery :D:D:D Načo ju nakoniec pobozká? Asi sa stavil s niekym zo štábu, že na to nemá gule :D:D:D Inak súhlas so ScarPoulom, netreba to zbytočne odstreliť. Má to svoje muchy, ale aj klady. Marianková je šikovná a keď nezaspí na vavrínoch, tak môže točiť pozerateľné filmy. Vidno, že sa snaží rozmýšlať nad storytellingom, a že chápe, že film by mal mať expozíciu, pointu atď, čo nechápe ani väčšina svk profesionálnych režisérov.

Niečo na tom Bergmanovi asi bude. Je prekvapujúce, kto všetko z filmárských hviezd je z neho na mäkko. Tak od kraja: Ang Lee, Inarritu, Scorsese, F.F. Coppola, Haneke, Yimou Zhang, Woody Allen (ten sa s tým netají), Wes Anderson, Daniel Espinosa, Robert De Niro, Laura Dern, Claire Denis, Alexander Paine, John Landis, Thomas Vinterberg, Lars von Trier, a dokonca aj Ridley Scott, Wes Craven a Takeshi Kitano. Všetci sa v Trespassing Bergman vyznávajú zo svojej lásky k jeho dielu a opisujú ako, kde a kedy ich fenomén Bergman zasiahol. Dokument chronologicky predstavuje najsignifikantnejšie diela Bergmanovej karieri. Reflektuje ich skrz osobné zážitky vyššie uvedených umelcov pri pozeraní daných filmov. Opisujú svoj bergmanovský "coming out" - moment, keď sa prvýkrát stretli z jeho dielom ako mladí chlapci, boli zmätení, nie všetko z tých čudných filmov pochopili, ale cítili, že ich to pohltilo a stali sa viacmenej jeho oddanými zbožnovateľmi. Jedine Trier si vo filme dovolí byť drzí, požaduje po divákoch, aby si predstavovali Bergmana ako si honí vtáka a serie, aby nedošlo k prílišnému zbožteniu, označí ho aj za idiota, lebo podľa neho nechápal, čo je to technologický pokrok, ale nakoniec sa odhalí ako najväčší bergmanofil, keď prizná, že videl od neho všetko, aj reklamy (považujem za nadľudský výkon všetko od Bergmana zohnať, nieto ešte to vidieť) a že mu celý život písal listy a pohľadnice a túžil po stretnutí s ním a ten starý bručoun mu nikdy ani nezavolal. Dôležitou súčasťou filmu je návštena Bergmanovho domu na ostrove Faro, ktorú niektorí z vymenovaných režisérov vykonajú a vstúpia do jeho príbytku na konci sveta, kde fightoval po ukončení karieri so svojimi démonmi. Moment, keď si Inarritu sadne za jeho písací stôl, je veľmi dojimavý, aj napriek tomu, že snorenie Ingmarových obdivovateľov v jeho dome môže pôsobiť chvíľami troška perverzne. Dokument nechce byť nejakým vyčerpávajúcim pokusom zhrnúť do akej miery si teda Bergman zaslúži pasovanie na jedného z najlepších režisérov všetkých čias, avšak už prítomnosť a blahosklonné vyjadrovanie o ňom z úst ľudí, ktorí točia na hony vzdialené filmy ako on, vzbudzuje obdiv a zvedavosť, ako to ten Bergman sakra robil, že stále ďalšie a ďalšie generácie filmárov sú tak intenzívne očarené jeho tvorbou.

Remeselná zdatnosť Adama Sedláka nemá obdobu nielen na poli súčasného českého a slovenského študentského filmu ale ani medzi profesionálnymi režisérmi. Nedúfal som, že ešte niekedy bude niekto v našich končinách schopný režírovať bez amatérskej doslovnosti, bez sklonov k lacnej poetizácii a midcultu. Sedlák evidentne rozmýšľa nad celou výrobou svojho filmu a tak hladké a funkčné užitie klasických naratívnych postupov som vlastne v lokálnych filmoch ani nikdy nevidel (výborný strih dialógových záber/protizáber sekvencií, presná náväznosť záberov, funkčné užívanie rôznych veľkostí záberov, nerušivé tempo strihu). Nie je to len dobre zvládnutá žánrovka ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať (vývojový vzorec detektívky a lovestory), ale aj veľmi vtipné glosovanie súčasnej českej spoločnosti. Narážky na rómov, slovákov, čo si môžu v čechách zadarmo písať diplomovky v slovenčine a na biedny stav českého školstva sú trefné a veľmi osviežujúce v záplave českých filmov, ktoré pôsobia akoby sa odohrávali na Plute a nie v Čechách. Je to ešte lepšie ako u Sedláčka, ktorý sa tiež snaží glosovať súčasnú českú realitu, ale jeho filmy sú v konečnom dôsledku skôr autorské diela plné intímných problémov. V L.H. plynie primárny pôžitok z tvorenia, prehodnocovania a napĺňania žánorvých hypotéz a v druhej rovine vznikajú významy konotujúce iné nefilmové spoločenské diskurzy...............Je to aj výborne napísané a zahrané. Žiadne vysvetlovacie dialógy ako pre debilov, naratív vám dovolí čítať dôležité informácie z podtextu. Hlavný hrdina má jasnú a uveriteľný motiváciu, plynutie času rytmizuje striedania dňa a noci, osobná a pracovná línia hlavného hrdinu sa plynule prekrývajú. Áno, možeme vytknúť miernu zbrklosť v dialógoch napríklad nadriadeného na policajnej stanici, to však považujem pri takto podarenom filme za mušací problém a otázky krátkej doby, aby podobné nedostatky režisér doriešil. Taktiež možno vytknúť krátky tretí akt a neuspokojivé uzvaretie detektívnej línie. To je asi najväčší kompozičný nedostatok filmu, pretože L.H. má pomerne bohatý fikčný svet a bolo by o čom rozprávať ešte ďalších 10-15 minút. Napriek týmto negatívam klobúk dole. Ak si to dáme do kontextu s epigónstvami ako Cagey Tigers, či chytilovskými Zoulafcami atď, tak L.H. je ďaleko najlepší film aký FAMU za dlhú dobu vyprodukovala................Opravujem svoj veľký preklep. Film nevznikol na FAMU, ale na FAMO. A v tomto kontexte paradoxne film vyniká ešte viac.

Je to vlastne klasický naratívny film s konvenčnou trojicou pubertálnych looserov, ktorí sa snažia zbaviť svojho nelichotivého statusu. Dramatický oblúk hlavného hrdinu sa nijako nelíši od iných klasických teensploatation. Čím však snímok vybočuje z rady je nekonvečný "dokumentaristický" koncept a jeho ideologická podvratnosť. Nápodoba found-footage filmov nie je síce dokonalá (najviac ruší užitie nediegetickej hudby), napriek tomu dokáže ošúchaný námet podať veľmi sviežo. Project X navyše oproti iným filmom zo strednej školy pôsobí miestami veľmi otvorene. Teenageri sú tu zobrazení bez akejkoľvek romantizácie ako stádo nadržaných šialených orangutanov, a film musí zákonite urážať každého slušného človeka (to je tá podvratnosť). Zamrzí len koniec, ktorý si musí splniť povinnosť ustanovenia heterosexuálneho páru.