Lucjen

O filme sa nedá veľa povedať bez toho, aby budúci divák neprišiel o zážitok. Tak iba toľko, že ak budete mať s filmom trošku trpezlivosti, odmení vás. Čo sa v istý čas javí ako chaos, začne sa veľmi jemne, pozvoľna vyostrovať a oplatí sa počkať si na celý obraz. Mathieu Amalric vie presne, kedy je zahmlievania dosť a prichádza s rozuzlením, ktoré vás len tak nepustí... A Vicky Krieps? Dokonalá.

Julia nie je najhorším človekom na svete. Je portrétom mladého človeka, ktorý chce všetko a nič, ktorý sa stráca a nachádza stále dookola, s cieľom a bez cieľa. Joachim Trier rozpráva obyčajný príbeh s obrovským citom pre humor a vážnosť. Je tak trochu sentimentálny, ale iba toľko, aby nespadol do kategórie klišé. Aj napriek zameraniu na obyčajné plynutie života som sa nenudila. Trierovi sa podarilo to, čo býva kameň úrazu pri podobných filmoch - k postavám som si vytvorila vzťah.  Neboli čiernobiele, vzbudzovali vo mne sympatie, zároveň ma občas hnevali. Trier sa zľahka dotýka aj tém dnešnej doby (feminizmus, kariérny postup, materstvo), ale aj tu má nesmierny cit pre množstvo a dôraz. Civilný, jemne umelecký film, ktorý to s ničím nepreháňa a zároveň mu nič nechýba.

S. Deraspe je so svojou adaptáciou Antigony priamočiara, mená postáv zo slávnej hry zostávajú rovnaké, svoj film teda nestavia na skrytej alegórii kde by ste mali hádať kto predstavuje koho. Antigone je výrazná predovšetkým vďaka svojej pridanej hodnote, ktorá spočíva v "aktualizovaní" hlavnej hrdinky na dnešnú dobu: táto moderná verzia Antigony, ktorá má odlišnú motiváciu a smeruje k odlišnej forme katarzie, funguje výborne a bojuje aj s predvídateľnosťou; vo výsledku si divák nie je istý, aký koniec má očakávať. Celá adaptácia je posilnená strhujúcim výkonom hlavnej herečky.

Levinson postavil svoj film na konverzácii, vizuáli a dvoch hercoch; prvé dve zložky fungujú výborne, tá posledná je 50/50; Zendaya je tu jednoznačne uveriteľnejšia než jej mužský protiklad; otázne je, či za to môže J. D. Washington alebo scenár... Scény s individuálnymi výstupmi sú trošku preafektované, snažia sa až príliš zaujať, vo výsledku vás trochu otravujú; na divadelnej scéne by boli ľahšie odpustiteľné. No samotné hádky sú bravúrne napísané aj zahrané. Okolnosti, v ktorých sa postavy nachádzajú a problémy ktoré riešia sa plynulo, zrozumiteľne odkrývajú a posúvajú prostredníctvom ich rozhovoru. Aj ten čiernobiely vizuál má svoj zmysel; určite nie je samoúčelný, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Na záver treba povedať, že takýto typ filmu nie je úplne pre každého; ak očakávate zápletku a rozuzlenie. budete trochu sklamaní. Ja mám tieto "konverzačky" veľmi rada, neočakávala som zvrat, ktorý niektorým chýbal. Trochu menej žmýkania námetu a faktu, že sú tu iba 2 herci a nemala by som výhradu.

Tom... prosím ťa. Zostaň pri hraní a nepíš scenáre. Prosím.

Moje informácie o Ted Bundym pozostávali z dvoch odsekov wikipédie, aj to zbežne. Moje povedomie o ňom končilo pri mene. Joe Berlinger mi v necelých 4 hodinách prehľadne a zároveň strhujúco vysvetlil a ukázal, kým tento navonok príjemne pôsobiaci muž bol a prečo sa o ňom hovorí dodnes. Je až neuveriteľné, koľko materiálu mali tvorcovia k dispozícii. Celý portrét dotvára aj vykreslenie spoločnosti v danej dobe a pár pálčivých zamyslení.

Keby nebolo tej vysokej kvality dnešného obrazu, ktorá mi umožňovala vidieť každú vrásku Costnera a Harrelsona, ani by som neverila, že sú Highwaymen natočení v roku 2019. J. L. Hancock sa vracia k poctivým krimi filmom deväťdesiatok najpoctivejšie, ako sa dá. Nesnaží sa o zbytočne komplikované zvraty, nežmýka povesť známych kriminálnikov, ako by sa dalo čakať. Film je trpezlivo vystavaný na ústrednej dvojici rangerov. S gradáciou si tvorcovia dávajú naozaj načas - verím a chápem, že u niektorých to môže spôsobovať stratu trpezlivosti, mne to naopak spolu s prostredím 30. rokov nesmierne ulahodilo. Ak čakáte niečo inovačné, okrem detailu, že záporné postavy uvidíte minimálne množstvo času, dostanete zvyšok trochu obrátene - práve v tej priamočiarosti a jednoduchosti, ktorá už nie je takým trendom, ako kedysi. Ja tvorcom nemám čo vytknúť, dokonca ani to, že si dovolili označiť za najlepšieho Texas Rangera niekoho iného, než Chucka Norrisa. Snáď to prežijú bez ujmy.

Ak ma naozaj baví nejaká romantika, tak je to tá kórejská. To, čo by v podaní Američanov vyznelo hlúpo a naivne, tu spoľahlivo funguje. Neviem si to vysvetliť inak, ako že na to majú nejaký tajomný patent, ktorý si strážia už desaťročia. Oni si môžu dovoliť otvorene tlačiť na city, môžu si dovoliť vytvoriť akokoľvek obrovskú náhodu. V ich podaní mi to nedokáže vadiť. V Always sa ešte ku všetkému stretli dvaja sympatickí herci, obzvlášť výrazný Ji-sub So, ktorého by som zrejme rozpoznala aj v inom filme, to už je čo povedať. Nádherná klavírna hudba je už neodmysliteľnou súčasťou.

Moll v detstve zaútočila na spolužiačku nožničkami a dodnes ju to prenasleduje. Žije v kruhu prísnej rodiny. Novú chuť do života nachádza s podivným Pascalom, ktorý je však podozrivý z vrážd niekoľkých mladých dievčat. Komorná dráma s nádychom thrilleru ponúka okrem osobitej atmosféry aj skvelú kameru, ktorá celému filmu dodáva trochu toho umeleckého šmrncu, ktorý je dnes taký populárny. Režisér nepochybil ani vo výbere hercov; Flynn a Buckley sú veľmi dobre typovo obsadení a nehrajú o nič horšie. Jasné, že tu mierim k nejakému ALE. To ale prišlo úplne na záver, čo je mi hrozne ľúto. Michael Pearce mal minimálne dve možnosti Beast ukončiť veľmi elegantne, tak, aby divákom ešte nejakú dobu vŕtal hlavou. Mne teda vŕta hlavou iba to, ako to mohol tak veľmi pokaziť. Príliš prekombinované, príliš doslovné. Príliš, aby som mohla dať tie 4 hviezdičky, ktorými som si bola skoro celý film istá.

La Fée som vybrala z možností tv programu hlavne kvôli tomu, že ako jeden z mála bol s titulkami. Ale tento nenápadný francúzsky film mi nakoniec ponúkol oveľa viac, než len to, že nebol skazený dabingom. Spolu so spoločnosťou sme krútili hlavou, že čo to pozeráme za hlúposť? Niektorí chceli prepnúť na televízne noviny o siedmej, ale ja som sa nedala a nakoniec sme sa všetci riadne nasmiali. :) Pes skrytý v taške, slepý čašník či traja imigranti v kufri auta ... Absurdnosťou sa tu naozaj nešetrí, ale ono to akýmsi podivným a veľmi sympatickým spôsobom funguje. Tanečné trio tu nevymýšľa žiaden zložitý humor. Ide na to úplne polopatisticky a tentokrát to jednoducho klaplo. Prosím si viac takýchto milých prekvapení. :)