ScarPoul

Year of the Dragon má jednu jedinú chybu. A tou sú posledné dve minúty. Okrem nich sa jedná o fantastický neo noir. Je vidno, že Cimino a Stone zamýšľali spraviť riadnu rezanicu. Hlavný hrdina má síce prívlastok pozitívny ale je to v zásade strašný retard. Túži nasrať všetkých. Aj tých, čo mu môžu pomôcť. Šliape na kurie oká ľuďom, ktorým by sa mal vyhýbať a zneužíva dobrotu a morálnu čistotu, tých pár ľudí, čo sú mu blízky a chcú pri ňom stáť. Jeho nevyriešené psychické traumy z Vietnamu tu ale majú opodstatnenie. Ako vojak proti systému bojuje proti triádam o ktorých existencií nikto nevie, alebo nechce vedieť. Rourke vo fantastickej úlohe. Sadla mu rovnako ako tá z Angel Heart. Rok draka je špinavý, vizuálny uhrančivý, surový, krvavý a žánrovo vyšperkovaný. Každý jedna scéna, postava, situácia má úvod, jadro, záver. Neustále sa tam niečo deje a dejové zvraty vychádzajú z logickej kauzálnosti a zvysoka kašľú na happyend. Ako vravím, nebyť posledných dvoch minút jednalo by sa o bezchybný film. Aspoň pre mňa.

Na začiatku som bol skeptický. Ale pravdou je, že ten príbeh sa tak krásne odvíja a rozbaľuje, že na konci z neho zostáva číre potešenie. Pollack veľmi umne a pomaličky rozvíja motívy priateľstva, pomsty a zrady. Vzťahy medzi postavami prechádzajú množstvom mikrosituácií, ktoré posúvajú celú rovinu povestného stretu západu a východu do novej a omnoho zaujímavejšej roviny. Ovplyvňujú sa navzájom. Cez hlavnú postavu sa dozvedáme o zvyklostiach, tradíciách a cti danej kultúry a tiež o organizácií ako je yakuza, a rôznorodé prostredia (od uličiek, kúpeľov alebo sídiel) umocňujú vizuálnu pestrosť a komplexnosť myšlienky, ktorú sa snaží režisér divákovi predať. Jediné čo mi naozaj vadilo bol toporný prejav hlavného predstaviteľa. Robert MItchum má možno na svojom konte množstvo zaujímavých úloh, ale tu sa jeho Harry Kilmer (či už oblečením, alebo prejavom) absolútne nehodí. Nebyť jeho(ako herca) ten film by patril k tomu najlepšiemu čo neo noir ponúka.

Miki mal obrovské šťastie, že obsadil do hlavnej úlohy Suzu Hirose. Tá si prešla za svoj krátky čas na filmovom plátne, drobnohľadom rôznych režisérov z ktorých väčšina patrí k súčasnej špičke na poli Japonského filmu. Či už je to Koreeda alebo Iwai. Príbeh sám osebe nevybočuje zo žánrových pravidiel, ale ako som už spomínal pri iných Mikiho filmoch - tento žáner mu sedí a dokáže osobitým prístupom spríjemniť tie dve hodinky, bez toho aby zbytočne prezentoval všetky možné klišé a nasilu tlačil diváka k nejakým emóciám. Páčilo sa mi to, pretože to bolo citlivé. Ako sonda do života jednej žiačky, ktorej predstavy o svete utvára do rovnakej miery aj to po čom túži a aj to, čo je spoločnosťou prezentované ako morálne správne. Nájsť zlatú strednú cestu pre ňu aj jej učiteľa bez zbytočnej bolesti možno nie je úplne ľahké, ale film sa s tým snaží vysporiadať logicky a nenásilne. Na konci zostáva príjemný pocit. A o to myslím tvorcom išlo.

Campbell natočil chuťovku. Krásne plynúci, špionážny thriller, kde sú karty krásne rozdané a kde každá z postáv plný svoju funkciu do bodky. Od tých vedľajších až po tie hlavné. Príbeh je komplexný, bez zaváhaní. Dve línie síce na začiatku pôsobia nesúrodo, ale kupodivu fungujú. Ukáže sa to hlavne na konci, kedy nastáva pocit zadosťučinenia. Chan aj Brosnan perfektní. Pohrával som si s myšlienkou na plný počet. Má to v sebe všetky atribúty, ktoré mám na tomto žánri rád. A som milo prekvapený, že si Campbell strihol takúto hru na istotu. Toto bude vo mne rezonovať ešte dlho. Nič čo v tomto príbehu bolo nepôsobilo ako fikcia.

Nebyť Pasdarovho stoporeného herectva, dal by som tomu asi plný počet. Kreatívné nápady Kathryn Bigelow sú tu citeľné. Má cit pre atmosféru a baví ju sa hrať so žánrovými pravidlami. Upíry v tomto filme majú blízko k tým Rodriquezovým a Carpenterovým. Čo ale nepovažujem za chybu. Tá béčkovosť tomu dodáva správnu špinavosť. Neberie sa to moc vážne. Dovoľuje si to prehrávať, ale zároveň to má niekoľko priestorov na poctivo vybudované emócie. A ten koniec hraničí až s poetickosťou. Bigelow nenecháva nič otvorené, všetko čo si predsavzala ukončila, a vďaka servíruje žánrovú lahôdku, ktorá minimálne Carpentorov zárez strčí hravo do vrecka.

Pravdou je, že keď začnete pozerať viac romantických filmov z Japonska neubránite sa pocitu, že väčšina z nich( hlavne tie z fantasy zápletkou) sa neustále opakujú. Zmeny sú minimálne, ale v zásade sa vždy jedná o tú istú premisu pominuteľnej lásky. Takahiro Miki to ale s atmosférou vie. Netvrdím, že potrebujem vidieť všetko, čo natočil, ale tých pár vecí čo som videl si držalo svoj štandard. A ono to dakedy poteší. Vidieť niečo čo nevybočuje a čo funguje presne tak, ako očakávate. Teda ak do toho idete s tým, že to hľadáte. V zásade ale ide o to, že byť 30 dní s Nanou Kumacu je stále lepších než byť 30 dní sám. A som rád, že mi to ten film takto polopate vysvetlil.

Coppola spravil film, ktorý pôsobí ako jedno predstavenie. Vstúpiť do Cotton clubu v 30 rokoch, zažili by ste neopakovateľnú atmosféru kabaretu. Stretli by ste hercov, gangsterov a iných vplyvných ľudí a všade by hral Jazz. Coppola dbá na formu. Snaží sa o šialené tempo vyrovnávajúce sa stepu, kedy strieda jednu scénu za druhou. S rovnakou intenzitou mení emócie aj epizódy medzi postavami. Dá sa na to nalepiť žánrové označenie gangsterka, ale je to tak trochu aj romanca a z veľkej väčšiny hudobný film. Skvelo nacastovaný Gere a neuveriteľne krásna Diane Lane. Ostatní herci sú síce do počtu ale ich charaktery fungujú. Či už je to Waits ako uvádzať. Hoskins ako majiteľ alebo Cage ako brat. Na konci zostáva pocit, že sme na chvíľu okúsili dobu, zažili drámu a boli súčasťou predstavenia.

Tá tretia hviezda je za Helen Mirren. Tá si poslednú dobu užíva každý jeden film v ktorom hrá a je to na nej brutálne vidieť. Príbeh ako taký je taká Brutálna Nikita revival. Chápem Bessonovu fascináciu silnými ženskými hrdinkami. Aj som si vedomý toho, že po John Wickovi sú takéto rezanice v móde. Ale v tomto konkrétnom prípade je to jedno klišé na druhom. A forma, ktorá to mohla zachrániť, je trestuhodne obyčajná. Luss je možno pekná tvárička, ale tie emócie jej neverím. Prvá hodina je zbytočne naťahovaná. Spôsob rozprávania nám ma ozvláštniť inak lineárnu zápletku a robí to tak účelovo, že ten koniec skrátka očakávate. Minimálne ak ste videli aspoň dva filmy s podobnou tématikou. Dve hodiny pozerať na priemer zamrzí. Hlavne ak sa jedná o Bessona. A aj napriek tomu, že od prelomu tisícročia je jeho tvorba nezaujímavá, stále ten ďalší klinec u neho zamrzí.

Vyvrcholenie slušné. Aj vďaka Hawkeovi a netradične obsadenom Prattovi. Inak je všetko okolo prostoduchý nezmysel. Bez poriadnej akcie a atmosféry a so vzťahmi medzi postavami, ktorým chýba hĺbka a vážnosť. Na to, že sa jedná o western je film nezaujímavý a nudný. Jeden z tých zbytočných filmov s veľkými menami, pri ktorom mi akosi uniká dôvod prečo musel vôbec vzniknúť. Ak už western s Hawkeom tak radšej In a Valley of Violence. A keď už vzťah Kida a Pata tak radšej klasiku od Peckinpaha.

Táto séria je čo sa týka našej empatie, ako na horskej dráhe. Sila seriálu spočíva samozrejme v tom, že stiera hranice medzi dobrým a zlým. Tie najlepšie postavy robia tie najhoršie chyby. A Jimmyho premena je v tomto smere perfektná. Či už sa jedná o podvody alebo o snahu napraviť nenapraviteľné škody. Ako postava rastie, dospieva a mení sa. A jeho počínanie drží ten seriál vysoko nad vodami nadpriemeru. Spolu s postavičkami, ktoré jeho univerzum obklopujú. Poznáme ich zo všetkých strán. Súcitíme. Držíme palce. Dokonca cítime aj určitú satisfakciu. Aj smútok. Ponaučenie zo série je v tomto prípade veľmi jednoduché ale smutné - Každý náš čin a snaha niečoho dosiahnuť, je úplne zbytočná. Pretože na konci dňa...chyby našich blízkych nám môžu byť osudné, bez rozdielu na to, ako veľmi si myslíme, že držíme ten morálny kompas pevne vo svojich rukách. 3.séria - 90%