ScarPoul

Never Have I Ever sa môže javiť z upútavky ako seriál, ktorý sa snaží poukázať na kultúrne rozdiely migrantov žijúcich v USA, a sledovať ich úskalia a eskapády, ale pravdou je, že je to seriál skrz naskrz tradičný. Od prvého dielu po posledný zbiera hádam všetky klišé a otrepané vzorce, aké sa v tomto žánri dajú nájsť. A to mu trochu uberá na kvalite. Postavy sú sympatické. Rovnako aj prostredie. Zvraty očakávateľné ale v rámci toho o aký žáner sa jedná sú funkčné, uveriteľné a v zásade správne zmotivované. Scenáristicky je to skôr stávka na istotu, než snaha o originálny prístup. A komplexne má seriál príliš veľa naivity a pozitívneho prístupu, než aby sa dal označiť kolónkou realistický alebo úprimný. Na druhú stranu emócie fungujú, pretože ako vravím, seriál používa všetky možné klišé. Nie je to ale úplná strata času. Oceňujem kratšie diely. Ak by mali cez 40 minút, bolo by to utrpenie. Takto je to znesiteľné a asi aj príjemné. Minimálne do takej miery, že určite chcem vedieť, ako bude celý príbeh pokračovať v druhej sérií. Ale objektívne je to len na vypnutie. Keby to vzniklo v 90 rokoch, mohla by to byť klasika. 1 séria - 60% Obrovský posun vpred. Ale že obrovský. Normálne som si všetky eskapády Indky Devi užíval, ako už dlho nič podobné. Funguje to. Je to krásne zamotané. Má to fajn miesta, ktoré majú akýsi citlivý presah a postavy sú strašne sympatické. Je to vlastne niečo podobné ako Sex Education, len bez nahotín a bez zmysluplnejšieho scenára. Ako oddychovka to ale funguje perfektne. Jediná výtka je len tá, že všetky dôležité problémy sa vyriešia strašne jednoducho jednou alebo dvoma vetami. Lenže vzhľadom na to, že sa jedná o takýto typ seriálu, tak to nejako akceptujem a nehľadám v tom veľké umenie. Čo bola moja chyba pri prvej sérií. Každopádne sa teším na tretiu a za mňa veľká spokojnosť. 2.séria - 90% Buď je toto niečo čo vás baví alebo nie. U mňa to funguje. Stále. Páči sa mi ako sa každá jedna postava vyvíja. Páči sa mi, ako si dokážete každú jednu obľúbiť. A to, že sa z tupcov stávajú dobráci a z dobrákov tupci ukazuje určitú vyspelosť pri charakterizácií, aj napriek tomu, že dejové zvraty sú pomerne jasné, prvoplánové a žánrovo podmienené. Veľké plus je casting, indická hlavná hrdinka, nadhľad a príjemné emočné momenty, ktoré aj napriek jednoduchosti fungujú( aspoň u mňa áno). Z tohto seriálu sa stal taký malý klenot na ktorý sa každý rok úprimne teším a ktorý ma baví. Ramakrishnan ako herečka výrazne dozrela a v tejto sérií podáva skvelé výkony. Mindy Kailing som nikdy nevedel prísť na chuť, ale Never Have I Ever sa jej veľmi podarilo. 3.séria - 90% Štvrtá séria síce posúva všetky načrtnuté roviny ku zdárnemu koncu, ale zároveň jej vďaka tomu chýba istá údernosť a crazy momenty. Na jednu stranu je to výhoda. Postavy dospeli a my sme mali možnosť s nimi zažiť naozaj kadečo. Na druhú stranu mi tam niečo chýbalo. Možno postavy, ktoré boli kedysi dôležité a teraz hrali až komparznú úlohu. Ale rozumiem tomu. Niektoré dejové línie sa vyriešili už v tretej sérií a netreba sa k nim vracať. Takže ak si to rozložíme na drobné - Never Have I ever je výborný seriál o dospievaní. O tom nájsť si svoje miesto v živote. Málo Netflix seriálov sa môže pochváliť tým, že je jedno z akej ste kultúry a akej ste orientácie, ale niektoré veci skrátka riešime všetci rovnako. A rovnako v nich robíme aj rovnaké chyby. Tento trend spájania namiesto hľadania rozdielov mi prišiel nielen dôležitý ale aj divácky príťažlivý. Bavil som sa a každú jednu postavu som si obľúbil. Prežíval som s nimi štyri parádne roky a držal im vo všetkom palce. A hoci finále nebolo pre mňa také úderné ako som dúfal, páčilo sa mi a celému príbehu tak dodalo dôstojnú a funkčnú bodku. Takto nejako by sa to malo robiť. Pre vnímavejších je tam skrytých toľko rôznych návodov ako pristupovať k životu, že to má funkciu( ako tu už mnohí napísali) balzamu na dušu. Ďakujem tvorcom. A Ďakujem Devi. 4.séria - 80%

Never Have I Ever sa môže javiť z upútavky ako seriál, ktorý sa snaží poukázať na kultúrne rozdiely migrantov žijúcich v USA, a sledovať ich úskalia a eskapády, ale pravdou je, že je to seriál skrz naskrz tradičný. Od prvého dielu po posledný zbiera hádam všetky klišé a otrepané vzorce, aké sa v tomto žánri dajú nájsť. A to mu trochu uberá na kvalite. Postavy sú sympatické. Rovnako aj prostredie. Zvraty očakávateľné ale v rámci toho o aký žáner sa jedná sú funkčné, uveriteľné a v zásade správne zmotivované. Scenáristicky je to skôr stávka na istotu, než snaha o originálny prístup. A komplexne má seriál príliš veľa naivity a pozitívneho prístupu, než aby sa dal označiť kolónkou realistický alebo úprimný. Na druhú stranu emócie fungujú, pretože ako vravím, seriál používa všetky možné klišé. Nie je to ale úplná strata času. Oceňujem kratšie diely. Ak by mali cez 40 minút, bolo by to utrpenie. Takto je to znesiteľné a asi aj príjemné. Minimálne do takej miery, že určite chcem vedieť, ako bude celý príbeh pokračovať v druhej sérií. Ale objektívne je to len na vypnutie. Keby to vzniklo v 90 rokoch, mohla by to byť klasika. 1 séria - 60%

Také to nepríjemné šteklenie, ktoré vás núti obzrieť sa do chodby, keď sa ozve zvuk mraziacej chladničky, som mal neustále. Všetko záleží na tom, či rozprávaniu Eda a Lorraine Warrenovcov veríte. Film veľmi umne pracuje s tým, čo si predstavíme pri konkrétnych prípadoch, než aby nám to tvorcovia explicitne ukazovali. Či už sú fragmenty z ich životného príbehu skutočné alebo nie, je mystifikácia aj hodnotovosť ( v určitých teóriách) funkčná. Na konci zostáva taký ten dvojznačný pocit. Na jednu stranu chcete vedieť viac a konkrétnejšie...na stranu druhú, keď nastane noc a byt sa ponorí do tmy, zisťujete, že tých informácií bolo vlastne viac než dosť.

Treba povedať jednu dôležitú vec. Gilligan vie presne čo robí. Vedel to už pri BB a vie to aj v tomto prípade. Je pre mňa neskutočným potešením sledovať niečo, čo má funkčné charaktery, ktoré sa prirodzene vyvíjajú a sú ešte k tomu zasadené do pútavého prostredia. Referencie na BB tu nejaké sú a spôsobujú potešenie, ale omnoho viacej si užívam Odenkirkové kreácie a jeho prerod. Better Call Saul je poctivou robotou ľudí, ktorý danú látku milujú. Aj niekedy dlhšia scéna mi prišla príjemná, hoci pri nej trošku ušlo tempo. A takých scén je tam niekoľko. Ale sledovať tú dokonalú scenáristickú robotu...Je to potešenie. Viem, že v súčasnosti existuje veľa seriálov, ktoré rezonujú. A viem, že toto nie je šálka čaju pre každého. Pre mňa sa ale jedná o niečo, čo mi zase raz potvrdzuje, prečo milujem príbehy a ľudí, čo ich vedia rozprávať. Better Call Saul sa mi dokonca páči viac ako BB pretože tu absentuje Skyler. Za mňa skvelé rozloženie šachovnice. Uvidíme, ako bude vyzerať hra samotná. 1.séria - 100% Druhá séria zvolnila. Je to pochopiteľné. Deje sa tú príliš veľa vecí a tvorcovia si dávajú záležať na tom, aby bola každá zmena správne zmotivovaná. Nikam sa to neponáhľa a pritom to veľmi umne rozširuje charaktery a celkovú kostru príbehu. Niektoré veci sa nám začínajú rysovať v jasnejších kontúrach a zrady, podvody a klamstvá začínajú byť pravidelnou súčasťou Jimmyho cesty za právnickou nezávislosťou. Kupodivu sa tu stále ukazuje ako obrovský dobrák. Stále je to pre mňa potešenie. Hlavne, ak vezmeme do úvahy Odenkirkové kreácie. Som zvedavý čo príde ďalej. 2.séria - 80% Táto séria je čo sa týka našej empatie, ako na horskej dráhe. Sila seriálu spočíva samozrejme v tom, že stiera hranice medzi dobrým a zlým. Tie najlepšie postavy robia tie najhoršie chyby. A Jimmyho premena je v tomto smere perfektná. Či už sa jedná o podvody alebo o snahu napraviť nenapraviteľné škody. Ako postava rastie, dospieva a mení sa. A jeho počínanie drží ten seriál vysoko nad vodami nadpriemeru. Spolu s postavičkami, ktoré jeho univerzum obklopujú. Poznáme ich zo všetkých strán. Súcitíme. Držíme palce. Dokonca cítime aj určitú satisfakciu. Aj smútok. Ponaučenie zo série je v tomto prípade veľmi jednoduché ale smutné - Každý náš čin a snaha niečoho dosiahnuť, je úplne zbytočná. Pretože na konci dňa...chyby našich blízkych nám môžu byť osudné, bez rozdielu na to, ako veľmi si myslíme, že držíme ten morálny kompas pevne vo svojich rukách. 3.séria - 90% Veci sa začínajú pomaličky kryštalizovať a komplikovať. Fantastický nápad je pozerať sa v tejto sérií na Jimmyho cez oči Kim. Jej pozorovacie schopnosti a zmysel pre spravodlivosť tu na každom kroku prechádzajú zaťažkávajúcou skúškou. Formujú jej charakter ako postavy a vytvárajú alternatívne pohľady na hlavného (Anti)hrdinu? Posolstvo je podávané pomaličky. V malých dávkach. Funkčné práve preto, lebo to veľmi logicky smerovalo do poslednej minúty tejto série. Scenáristický skvost, ktorý je možno odsudzovaní za to, že sa tu toho až tak veľa nedeje. Aspoň s porovnaním s BB. Ale opak je pravdou. Emočná škála je omnoho väčšia. Fantastické na tom všetkom je práve to, že sme v štvrtej sérií a stále presne nevieme čo si máme o kom myslieť, a práve táto nejednoznačnosť to posúva na veľmi originálnu a pozerateľnú úroveň. Aspoň pre mňa. 4. séria - 90% Vysoká škola rozprávania. Funguje tu všetko. Všetko je správne zmotivované a postavy majú správne nuansy. Oficiálne je pre mňa Breaking Bad (ktorý mám strašne moc rád) prekonaný. Takto by sa mali robiť seriály. Gould a Giligan nesklamali. Kim je najlepšia ženská postava za posledných 20 rokov a ten feeling, ktorý z toho ide ma dokáže každý krát zas a znova odrovnať. 5.séria - 100% Posledná séria trpí presne tým istým, čím trpela posledná séria Breaking Bad. A to novou dejovou líniou, ktorá prináša nové postavy, ktoré majú vytvoriť priestor preto, aby sa povestný kruh putovania Saul Goodmana uzatvoril. Do deviatej časti( ktorá ide v schéme pokračovania predchádzajúcich sérií)to funguje. Z posledných štyroch je tá, ktorá najviac zarezonuje tá posledná a možno ešte plač Kim v autobuse, ktorý je ozbrojujúci. Haniť ale nie je namieste. Saula mám len radšej než Genea a možno práve preto dávam hodnotenie o hviezdu nižšie. Better Call Saul je pre mňa ale udalosťou a príjemným potvrdením, že sa ešte stále dajú robiť silné príbehy so silnými postavami, ktoré rezonujú aj dlho po dopozeraní. Mám ten svet rád. Všetko čo prináša a čo vám ako divákovi predáva. Spolu je BB, BCS aj filmové El Camino udalosťou, ktorá je plná smútku, smiechu, skvelých nápadov a sebareflexií. Neprichádzajú k nim len postavy, ale aj diváci. A to všetko vďaka perfektnej snahe tvorcov poľudštiť odvrátenú stranu. Podarilo sa to. Prišli aj slzy. Aj smiech. Ďakujem za to. 6.séria - 80%

Treba povedať jednu dôležitú vec. Gilligan vie presne čo robí. Vedel to už pri BB a vie to aj v tomto prípade. Je pre mňa neskutočným potešením sledovať niečo, čo má funkčné charaktery, ktoré sa prirodzene vyvíjajú a sú ešte k tomu zasadené do pútavého prostredia. Referencie na BB tu nejaké sú a spôsobujú potešenie, ale omnoho viacej si užívam Odenkirkové kreácie a jeho prerod. Better Call Saul je poctivou robotou ľudí, ktorý danú látku milujú. Aj niekedy dlhšia scéna mi prišla príjemná, hoci pri nej trošku ušlo tempo. A takých scén je tam niekoľko. Ale sledovať tú dokonalú scenáristickú robotu...Je to potešenie. Viem, že v súčasnosti existuje veľa seriálov, ktoré rezonujú. A viem, že toto nie je šálka čaju pre každého. Pre mňa sa ale jedná o niečo, čo mi zase raz potvrdzuje, prečo milujem príbehy a ľudí, čo ich vedia rozprávať. Better Call Saul sa mi dokonca páči viac ako BB pretože tu absentuje Skyler. Za mňa skvelé rozloženie šachovnice. Uvidíme, ako bude vyzerať hra samotná. 1.séria - 100%

Ja moc na súčasného Greengrassa nie som. Hoci nemôžem poprieť, že je to režisér, ktorý má výrazný rukopis aj cit pri výbere námetov. News of the World bolo pre mňa o to zaujímavejšie, pretože žáner westernu mi nevadí a rád sledujem čo s týmto žánrom robia súčasní tvorcovia. Natočené je to pekne. Má to dobrú hudbu aj skvelého Hanksa, ktorému ten starecký kukuč v sedle svedčí. To, že je ústredná zápletka jednoduchá mi nevadí. Čo mi vadí veľmi, je úplná absencia Greengrassovho rukopisu. Ten film je ťažkopádny, kde by nemal byť, digitálny tak, že to bije do očí( scéna s balvanom, rozbitie koča a sledovanie pochodu Indiánov z druhého brehu rieky) mi prišli nepríjemne rušivé. Nemá to toľko emócií, koľko by si ten film žiadal. A tých skutočne krásnych momentov je tu pomenej. Zároveň tu máme aj pár zbytočných postáv(mladý chlapec, ústredné zlé trio) a tiež nefungujúce napätie. Pozerateľné, ale zároveň ľahko zabudnuteľné. Čo je pre režiséra, ktorého diela si človek pamätá, podivuhodný krok späť.

Miki má cit pre romancu a ukazuje sa to hlavne v tom, ako dávkuje emócie. Zároveň má čuch na dobré príbehy, ktoré si berie z kníh a z mangy. Have a Song on your lips je klasickým filmom v rámci dramaticko - romantického žánru. Neprináša nič nové, ale ani sa o to nesnaží. Len umne prezentuje charaktery, ich emócie a úskalia s ktorými sa musia stretávať. Aj keď je tam dramatických scén dosť, film má skôr optimistické vyznenie a to mu dodáva na príjemnosti a diváckosti. Ja osobne som si príbeh užil. Mám rád tie naivné príbehy, kde aj napriek tragédiám víťazí dobro a optimizmus. Je to plné pekných detailov a pekných postáv. A taká tá izolácia na ostrovčeku mimo hlavného mesta, kde sa každý s každým pozná a kde sú vzťahy prepletené až generačným spôsobom, mi vždy príde ako perfektná pôda pre takýto druh príbehov. Na konci je to aj zaslúžene dojemné.

22. júl je udalosť, ktorá nezmizne zo spomienok podobne ako 11 september. Greengrass má cit, pre podobné témy. Formálne je film bezchybný. Zmena prostredí, zameriavanie sa na jednotlivé postavy a tiež snaha o komplexnosť, ktorá dodáva filmu ucelenejší dojem a lepšie vysvetľuje motívy vedúce ku tragédii, sú podávane umne, systematicky a bez zaváhaní. Tým pádom film na poli 143 minút nenudí a pôsobí zaujímavo. Hoci to hrá na opatrnú strunu. V situáciách, kedy môže pritlačiť na pílu, sa na moje veľké prekvapenie, drží trochu späť. Či už je to kvôli čerstvosti danej témy, alebo kvôli úcte voči preživším, neviem. Určite za tým cítiť zámer. Bohužiaľ Poppeho Utoya je sugestívnejším a emočne príšernejším zážitkom, ktorý vťahuje a zanecháva silný dojem, ktorý pretrváva po dopozeraní ešte veľmi dlho. Greengrassov film toto nemá. Tu sa tým pádom ponúka otázka, do akej miery, je schopnosť reflektovať skutočnosť a sprostredkovať tak verejnosti autentické pocity, priamo úmerná autorskému zámeru? Film vznikol aby pripomenul a ukázal hroznú udalosť, ktorá zasiahla takmer každého. 22 júl ale v skutočnosti za srdce nechytá. Nebyť Poppeho príspevku na túto tému, bolo by to o hviezdu naviac. Takto je to film, ktorý síce dáva udalosti do kontextu, ale aj napriek tomu, zostane navždy v tieni Poppeho verzie.

Inagaki si tentoraz zvolil komornejší príbeh. A pasuje mu to viac. Machibuse je film, ktorý sa dá nazvať aj štúdium charakterov. Jednota miesta pôsobí až divadelne ale zároveň dáva skvelý priestor na spoznávanie postáv. Sledujeme rôzne interakcie a zároveň sa dozvedáme čo, to o historických súvislostiach danej doby. Aj napriek tomu, že sa tam prevažne rozpráva je film dynamický. Neustále sa tam niečo deje. Na ženské hrdinky je krásny pohľad a Mifune s Kacuom sú zase skvelé protipóly. Incident at Blood Pass má všetky atribúty žánru, ktorý mám tak rád. Snaží sa byť nápaditý, odkazovať k dielam, ktoré ho inšpirovali a zároveň si ide svojou cestou. Neprináša nič nové, ale je to poctivý film s dobre napísanými postavami. Veľká spokojnosť.

Herecký koncert Toširo Mifuneho. Presne tak, ako je u neho zvykom. Inagaki má za sebou dobovú trilógiu o samurajovi Mijamotovi Musashim, ktorá parí k tomu najlepšiemu mimo Kurosawu, čo sa v tomto žánri natočilo. Samurai Banners sa odohráva ešte pred Tokugawavom a jeho obdobím mieru. Štáty medzi sebou bojujú o nadvládu nad konkrétnymi oblasťami. Dominantný je tu luk, šíp a oštep. Film je skôr konverzačkou snažiacou sa naplno preniknúť do mysli stratéga a kedysi rónina Yamamota. Tým pádom je skôr zaujímavý pre fanúšikov žánru, než pre obyčajného diváka. Hoci je film natočený dobre, stavia celú drámu na postavách. Akcie je tu pomenej a rovnako sa tu takmer nenachádza nejaký prekvapivý zvrat. Tomu ale nebráni v tom, aby systematicky budoval obraz jedného človeka uprostred historických skutočností. Hudba perfektná.