Na ploche osemnásťminútového dokumentu koncentrovane, úprimne a presvedčivo ukázaný život a zánik jedného z mála naozaj kultúrnych fenoménov Bratislavy. Divadlo Stoka bolo príliš slobodné, než aby ho nechali orgány moci existovať. Možno niekto namietne, že to bol územný plán (pri troskách budovy vyrástlo nové bratislavské podnikateľsko-zábavné centrum Eurovea - ale Stoka samotná mohla ostať, tam doteraz nie je nič - a veď priestory mali len prenajaté, ale štátne, ekonomické a miestne mocenské orgány idú väčšinou ruka v ruke, pričom ich jedinými motívmi sú peniaze a spolu s nimi vôľa riadiť všetkých a všetko. Nimi neriadené odchýlky sú podozrivé, vytvárajú problémy a nutnosť iného prístupu (nebodaj aj podpory), preto je ich jednoduchšie zlikvidovať, najlepšie s posvätením úradného razítka. Ani lokálna podpora mladých návštevníkov a zopár umelcov nepomohla. Táto kultúrna bunka v posledných rokoch realizovala väčšinu predstavení a koncertov bez akejkoľvek štátnej podpory, výhradne z tržieb krčmy, ktorú zároveň prevádzkovala. Režisér divadla Blaho Uhlár si pred praktikami úradníckoštátnej mafie nebral servítku pred ústa - boj o divadlo a krčmu prehral. Vo filme sledujeme búranie miesta, ktoré vo vyspelých mestách vytvára génia loci a preto si ho normálne mesto stráži (resp. mesto s normálnymi správcami). Režisérka emotívne silného dokumentu je veľmi osobná a vôbec to netají (roky bola herečkou divadla). Úprimne sa spovedá z dôvodov prečo sú ľudia ochotní venovať sa nezávislému divadlu. Ukazuje ako záleží na sile osobnosti, ktorá dokáže z ľudí vytiahnuť to, čo je v nich, nielen jednoduché papagájovanie textu ako vo väčšine štátnych divadiel. Vzťahy vnútri súboru, ako film ukazuje neboli vždy idylické, zaznejú aj obvinenia zo zbožšťovania a kultu režiséra. Medzi výpoveďami sa objavia úryvky z divadelných hier, ktoré patrili k najlepšiemu, čo na slovenskej divadelnej porevolučnej scéne vzniklo. Pozn. Tento komentár je z roku 2007, kvôli čachrom-machrom s názvom filmu som ho presunul sem a doplnil pri tejto príležitosti doň pár slov o tom, že na mieste, kde Stoka stála nevyrástla EUROVEA (ďalší obchodno nákupný bratislavský výgrcok, ktorý navyše púšťal plnou silou hovná priamo do Dunaja, kým na to náhodou koncom r. 2011 neprišiel náhodný človiečik, keď hladina Dunaja klesla a on si všimol priamy výpust sračiek z "luxusnej Eurovey" priamo do vodného toku rieky bez akéhokoľvek filtra), ale je tam stále pusto, len je to olemované nejakým zajebaným plotom zbytočným ďalším, aby sa zabral ďalší verejný priestor a chodci sa tlačili na temer neexistujúcom chodníku pri ceste za nákupmi do vymrdanej EUROVEI.(9. 2.2012)
Nenáročná, zábavná jednohubka o cestovaní začínajúceho spisovateľa do obľúbených miest histórie Paríža v rámci jeho osobného vnímania dejín . Scéna so Salvadorom Dalím, Luisom Buňuelom, Manom Rayom a nosorožcom nemala chybu a posúva film spoločne so scénou dvojitej interpretácie Picassovho aktu v galérii pre ich dlhodobejšiu zapamätateľnosť - na rozdiel od monotónneho zvyšku - do trojhviezdičkovej úrovne. 68,68%
Videl som len druhú časť, takže hviezdičkovať nebudem, ale teda klobúk dole pred odvážlivcami, čo sa s horským vodcom vydajú na Ganek, kde sa Vám pred nohami na uzučkom hrebeni roztvára 700 metrová priepasť! Alebo tiež výlet na Žabí kôň slabším povahám rozhodne nemožno odporúčať. Fascinujúce zábery, ktoré diváka temer fyzicky privedú popod tatranské štíty sú spojené so stručnými, no výstižnými informáciami o prvodobyvateľoch vrcholov tatranskich, horských vodcoch i chatároch. Príbeh jedného moravského chatára z 50. rokoch, ktorý po samovražde priateľa sužovaného boľševickým prenasledovaním a atmosférou strachu v spoločnosti 50. rokov vyniesol kríž na Vysokú (2547,2 metrov nad morom), bol podnetom pre vypracovanie scenára vynikajúceho filmu Medená veža, nakrúteného režisérom Martinom Hollým mladším. Druhý diel za 90%. Po zhliadnutí jedničky doplním červenie hviezdičky :)
Na ploche osemnásťminútového dokumentu koncentrovane, úprimne a presvedčivo ukázaný život a zánik jedného z mála naozaj kultúrnych fenoménov Bratislavy. Divadlo Stoka bolo príliš slobodné, než aby ho nechali orgány moci existovať. Možno niekto namietne, že to bol územný plán (pri troskách budovy vyrástlo nové bratislavské podnikateľsko-zábavné centrum Eurovea - ale Stoka samotná mohla ostať, tam doteraz nie je nič - a veď priestory mali len prenajaté, ale štátne, ekonomické a miestne mocenské orgány idú väčšinou ruka v ruke, pričom ich jedinými motívmi sú peniaze a spolu s nimi vôľa riadiť všetkých a všetko. Nimi neriadené odchýlky sú podozrivé, vytvárajú problémy a nutnosť iného prístupu (nebodaj aj podpory), preto je ich jednoduchšie zlikvidovať, najlepšie s posvätením úradného razítka. Ani lokálna podpora mladých návštevníkov a zopár umelcov nepomohla. Táto kultúrna bunka v posledných rokoch realizovala väčšinu predstavení a koncertov bez akejkoľvek štátnej podpory, výhradne z tržieb krčmy, ktorú zároveň prevádzkovala. Režisér divadla Blaho Uhlár si pred praktikami úradníckoštátnej mafie nebral servítku pred ústa - boj o divadlo a krčmu prehral. Vo filme sledujeme búranie miesta, ktoré vo vyspelých mestách vytvára génia loci a preto si ho normálne mesto stráži (resp. mesto s normálnymi správcami). Režisérka emotívne silného dokumentu je veľmi osobná a vôbec to netají (roky bola herečkou divadla). Úprimne sa spovedá z dôvodov prečo sú ľudia ochotní venovať sa nezávislému divadlu. Ukazuje ako záleží na sile osobnosti, ktorá dokáže z ľudí vytiahnuť to, čo je v nich, nielen jednoduché papagájovanie textu ako vo väčšine štátnych divadiel. Vzťahy vnútri súboru, ako film ukazuje neboli vždy idylické, zaznejú aj obvinenia zo zbožšťovania a kultu režiséra. Medzi výpoveďami sa objavia úryvky z divadelných hier, ktoré patrili k najlepšiemu, čo na slovenskej divadelnej porevolučnej scéne vzniklo. Pozn. Tento komentár je z roku 2007, kvôli čachrom-machrom s názvom filmu som ho presunul sem a doplnil pri tejto príležitosti doň pár slov o tom, že na mieste, kde Stoka stála nevyrástla EUROVEA (ďalší obchodno nákupný bratislavský výgrcok, ktorý navyše púšťal plnou silou hovná priamo do Dunaja, kým na to náhodou koncom r. 2011 neprišiel náhodný človiečik, keď hladina Dunaja klesla a on si všimol priamy výpust sračiek z "luxusnej Eurovey" priamo do vodného toku rieky bez akéhokoľvek filtra), ale je tam stále pusto, len je to olemované nejakým zajebaným plotom zbytočným ďalším, aby sa zabral ďalší verejný priestor a chodci sa tlačili na temer neexistujúcom chodníku pri ceste za nákupmi do vymrdanej EUROVEI.
Toastové plátky chleba sa zrejme vzbúrili pre ich neustále servírovanie v nakrájanej podobe. Logickým dôsledkom ich vzbury bolo záverečné utoastovanie (podľa vzoru ukrižovanie) černocha, z ktorého ostala čierna len hlava.
Ono vždy je trochu slabinou, ak odhadnem hlavné prekvapenie. Potencionálne tajomstvo sa potom ukrýva len v spôsobe vysporiadania sa hlavnej postavy so "šokujúcim" odhalením. No ani v tomto finále neprekvapilo, hoci tu už som sa pre istotu ani nesnažil niečo vopred uhádnuť, aby ostalo aspoň niečo na potešenie. Resumé: Konvenčný film do mierneho nadpriemeru posúvajú len skvele vystavané situačné dialógy. 54,3%
Dešperáti (zúfalci) kam sa pozrieš: od poštového doručovateľa spolupracujúceho s mamonárskym bankárom, slabošského šerifa, cez lupiča, čo príde vybrať banku po funuse až po zúfalého majiteľa baru, ktorému ho zlikvidujú pri každej potýčke znepriatelených strán. Právo a spravodlivosť zastupuje okrem šerifa sudca, ktorý sa s dôkazmi nejako nepára a najradšej by hneď vešal. Zaujímavý farebný western s humornými prvkami, nakrúcaný v nádherných scenériách utažskej krajiny potvrdzujúci večnú pravdu o tom, že cesta k napraveniu búrlivej minulosti vedie cez ústretovú a lásku vzbudzujúcu ženskú náruč:) 70%.
Sledovanie filmu bolo priamo v duchu jeho názvu: klub Intergalaktická Obluda, sledovanie na stojáka, počas filmu doznievajúci Vianočný bazár s všakovanými punk/ hc/ anarcho hudobnými, zinovými a odevnými šmačkami vrátane vegánskej predvianočnej kapustnice, zabávajúci sa ľudia (stolný fucík, fajčiareň, priateľské hlučné debaty). Rezultátom tak bolo, že som prvých dvadsať minút rozumel cca každé tretie slovo. Napriek tomu to vôbec nevadilo, pretože atmosféra to pozitívne prehlušila. Skôr mi teda vadilo, že obsah filmu názvu príliš nezodpovedal. Skôr to bolo o histórii punkového hnutia ako o nejakých hodnotách. Tie tam trošku vniesli hádam len vstupy Jella Biafru (frontmana legendárnych Dead Kennedys), Jima Jarmuscha a čiastočne i Henryho Rollinsa (známeho najmä z kapiel Black Flag a Rollins Band), ktorý ma pobavil porovnaním rozdielu mentalít obyvateľov východného a západného pobrežia USA (niečo v zmysle, že :“východňári sú divokí priami drsňáci – v L.A. by poriadna pankáčska skupina vzniknúť nemohla:)". Ako taký sumarizujúci faktografický dokument to však bolo celkom dobré - až na tunajšími komentátormi trefne pripomenutý nie vždy celkom vydarený výber hudobných skupín. Rezultát: so štyrmi punkovými hviezdami neváham ani na okamih:)
A aby som si prihrial aj vlastnú polievočku v duchu názvu filmu: môj vlastný punkový postoj sformuloval celkom presne dlhoročný pankáč a veľmi dobrý kamarát keď zahlásil: „Mňa v panku nikdy nebavilo také to hrozne seba sa vážne berúce naštvanie na celý svet, ale hlavne sranda, pozitívne nasratá energia a z nej vyplývajúci prirodzený pocit, že helfneš nejako človeku bez nároku na čokoľvek, ak vidíš, že je práve v sračkách. A hlavne všetko, vrátane týchto drobných DIY (do it yourself – urob si sám) akcií brať s humorom :)))“
Vďaka titulnej piesni a následnému interaktívnemu prepojeniu s internetom som zase o čosi múdrejší. Pohľad do googlu prezradil, že es šálek v refréne pesničky je vlastne vojenský plechový ešus. V s vyznením piesne i filmu si myslím, že hranatý tvar tohto ešusu "zdobí" nielen hlavu poľného maršála, ale všetkých mocibažných, veliacich uniformistov strpčujúcich každodenný život väčšiny z nás tisíckami nezmyselných príkazov a zákazov - a rozhodujúcich spravidla kdesi v teple svojich prekúrených, zaprdených úkrytov.
Obsah tvrdí, že: "Zlý jazykové ovšem tvrdí, že ta druhá polovina Oděsanů si dnes vydělává na obrovském kontejnerovém tržišti." Turistický sprievodca zase, že na tej tržnici sa dá kúpiť všetko, dokonca aj kalašnikov. Tie som tam nevidel, ale reálne granáty sa tam veru kúpiť vcelku v pohode dali:(
Nebudem písať o filme, hádžem sem len dve adoračné vety: TOTO patrí spolu so Ženskými problémami, Šialeným Cecilom, Ružovými plameniakmi a Sprejom na vlasy k mojej osobnej TOP 50 najobľúbenejších filmov. Bodka.
Jedna vec je "mravoučná pohádka", ktorej aspekty pekne vystihla užívateľka Jezinka.Jezinka. No a vec druhá, ktorá ma prinajmenšom rovnako zaujala sú kulisy, v ktorých sa táto rozprávka odohráva. V kontexte celku ide o okrajové záležitosti, no mňa upútali tak, že mi nedá aby som sa tu o nich nezmienil. O čo ide? Napr. letmý záber na panelákové jednofarebno šedivé sídlisko plné hnedých výmoľov bez jediného stromčeka, rozbité cesty bez nakreslených cestných pásov, monotónny prúd rovnakých ozrutných sovietskych osobných automobilov alebo "pripečene nadskutočná dobrota v správaní dospelých" mi totiž viac než čokoľvek iné pripomenuli scény z Chytilovej Panelstory. Navyše všetko zasadené do príbehu, kde naozaj je na pováženie, či ústredný motív: hranie sa detí mimo organizovaného vyučovacieho procesu je možné považovať za stratený a premrhaný čas. Dobový kontext dotvára Leninova podobizeň nad triednou katedrou a zopár skvele výtvarno-úderných plagátov o budovaní komunizmu alebo potrebe dodržania bezpečnosti pri práci poriadnym zahasením špakov a zápaliek v kabíne žeriava. 70%
Čo dodať: Nicholas Winton bol frajer, ktorý si zaslúži rešpekt. Film samotný celkom akčne odsýpa, nenudí, ale.
Koniec je úplne zmatlaný v mene takej tej dnes módnej hyperpatetickej výzvy na konanie verejného všesvetového dobra pod vplyvom ušľachtilých činov sira Nicholasa. Len nech je všetko zdokumentované a publikované ako veľké mediálne haló (korunu tomu dotvárajú zábery stoviek svetielok mobilov blikajúcich v tme sťaby nejaký novodobý lampiónový pochod za humanitu). No a práve v tom vidím rozpor: NW svoje skutky konal bez ohľadu na záujem verejnosti, v duchu prirodzenej potreby dobrý skutok učiniť, nie preto aby sme všetci o ňom vedeli, ale jednoducho, že sa to patrí. 70% Pozn. Celkom by ma zaujímal osud tých prvých cca 35 detí, ktoré sa podarilo z nacistami obsadeného Protektorátu vyviezť do Švédska s priamou pomocou na Wintona nasadenej esesáckej špiónky a následne i jeho milenky. Teda či sa podarilo Nicholasovi presvedčiť ju k náprave samej seba alebo či tieto deti zažili podstatne trpkejšie chvíle. .
Akože film odohrávajúci sa prevažne v jednej obci, hraničiacej cez rieku Dunaj s Rakúskom je fajn. Tak na 80%. Ale tá rovnomenná predloha Petra Pišťanka (ktorý si v Nvotovej adaptácii strihol člena posudkovej komisie pri prehrávkach kapely), tak tá je vážené dámy a milí páni, stopercentná! (a pre Mr. Apacha: bez toho konca s ruským vojakom ponúkajúcim Junecovi jointa).
Janko Hraško chráni dom pred bacilmi tak, že ich lapá do rúk a vyrába z nich klince. Jeden z nich však ufrkne do soľničky, z ktorej si gazda nasype na chleba. Bacilova pliaga ho temer skolí, ale udatný Janko vlezie do gazdových úst aby zviedol ľúty súboj. Otočí síce pritom jeden zub hore nohami, no čo by neurobil pre záchranu pána domu. Gejzírom skratkovito nápaditých frkov prešpikovaná jazda proti bacilom v klasickej kubalovsky animačne úspornej ale zároveň výstižnej réžii. Čerešničkou na torte je záverečný dar myšky gazdovi z vďaky, že je nažive: nesie mu pascu na myši.
Bábkový film o chlapcovi, ktorý sa útekom zo sirotinca vzoprie útlaku, nedostatočnému jedlu a detskej práci. S pomocou vyšších dobier, stelesnených postavami zo sveta prírodných síl sa prebíja svetom v sprievode staručkého slepého huslistu. Trýzniteľov predstavujú a) cirkev v zastúpení tučnej vrchnej rádovej sestry, mučiacej jej zverené siroty hladom a cibuľovou polievkou a zároveň ich využívajúcich na namáhavé práce v prospech miestnej šľachty, b) zemepán ťažiaci z detskej práce c) krutý správca vinohradu, uštedrujúci deťom - oberačom ranu bičom za každú zjedenú bobuľku hrozna, d) drábi, rozháňajúci všetky davovejšie zhromaždenia, potencionálne ohrozujúce vrchnosť. Socialistická agitka z toho trčí ako slama z topánok. Interpretácia z dnešného pohľadu vyznieva inak, pretože zmenou režimov sa agitačný rozmer nasmerovaný proti zastaralým buržoázne - feudálnym poriadkom šmahom zmenil na kritiku vládnucich pomerov dneška. Keď si ale odmyslím politizovanie, ostane jednoduchý príbeh natiahnutý na neúnosnú dĺžku. Bábky síce znejú hlasmi známych slovenských divadelných hercov, no taká tá mne dôverne známa televízna normalizačná rozprávková vizáž ostáva (strapaté bábky, ktoré akoby prechádzali z jednej rozprávky do druhej, hlavný hrdina: chudák najbiednejší, cirkev a šľachta = pekelní zlosynovia, sprievodnú hudbu tvorí píšťalka s gitarovým brnkaním tiež akoby okopírovaná z ďalších slovenských tv rozprávok 70- 80. rokov). A keď odmyslím aj príbeh, tak ostane zaujímavá ústredná myšlienka, že najdôležitejšie v živote je zdravie a plné brucho. 50%. Na doplnenie nekompletnej informácie profilu filmu dodávam, že tento skvost režíroval Marián Lajcha. Jazyková poznámka: Názov filmu v sebe obsahuje zaujímavú významovú chybu, pretože v prípade husliara nešlo o husliara (t. j. výrobcu huslí) ale o huslistu, hráča na husle. Spomínam to len preto, lebo ja som film začal pozerať len kvôli tomu, že aspoň časť sa bude odohrávať v husliarskej dielni a/alebo, že sa niečo pekné a zaujímavé dozviem takouto hravou detskou formou o výrobe huslí.
Subjektivove námietky vnímam ako opodstatnené. Na ich komplexnejšie zodpovedanie však podľa mňa nepostačuje jedenapolhodinový dokument, ale najmenej troj-štvor dielna séria. Ničmenej, kto sa o situáciu v továrni prevzatej robotníkmi zaujíma, poctivý kus informácií dostane (a kto sa zaujíma viac, nech si prečíta napr. odkaz, ktorý spomína užívateľ hlavsene vo svojom komentári). Nakoľko však naozaj autori nastoľujú niektoré témy akosi naviac a zároveň s absenciou upozornenia -aspoň odkazom - kde je možné zistiť dôvody, príp. hlbšií náhľad do problematiky a tiež preto, že toto je druhý film, ktorý som o prevzatej fabrike videl (prvým boli Solanasovi La Dignidad de los nadies - Hrdosť ľudí bez mena) a ten ma emocionálne i faktograficky chytil za srdce oveľa viac (a venoval sa téme komplexnejšie - scéna z prevzatím fabriky tvorila len časť filmu), plné hodnotenie dať nemôžem.
Prvá zhruba polhodina bola celkom údernou poviedkou ukazujúcou a kritizujúcou nezmyselné byrokratické procedúry dané existenciou hraníc a umožňujúce prácu stovkám neveľmi racionálnych zamestnaní od colníkov cez policajtov cez úradníkov vymýšľajúcich brzdy voľnej a slobodnej výmeny tovaru.Trefne poukázala i na predposranosť bývalých radikálov, ktorí sa po začlenení do lepšej spoločnosti k revolučným ideálom mladosti obracajú chrbtom (toto sa týka aj v súčasnosti 90% vš študentov po ukončení školy) a zároveň lesk a biedu reportérov naháňajúcich sa len za atrakciou nie za témou samotnou. Žiaľ po tomto úvode sa film a jeho spoločenskokritický tón rozpustil v takom nijakom vzťahovom dopovedaní osudov sklamanej talianskej snúbenky v Amerike a ako celok skĺzol do čistého priemeru.
Minulosť ukazujúca dnešok ako dobu ponorenú do neznesiteľného hluku. Ako informačný a významový prepletenec strácajúci jednoduché postuláty s jedinou interpretáciou. Pravda zakrytá hnojiskom nezmyselných, často novotvarných, múdro sa tváriacich slov, rozoberaných kopou otravných ľudí všade naokolo. Menticída ducha. Nič nie je v kľude, dokonca i pohreb je rušený trkotaním zvierat, no hlavne aby sme ho už mali rýchlo za sebou - presne ako dnes (mŕtvi sú pre súčasníkov najmä čosi ako nebezpečný odpad, ktorého sa treba čím skôr zbaviť). Nejdem rozoberať dej, ani posolstvá, mne prišla ako najvýznamnejšia práve alegória dneška. Dneška ako sumy naoko serióznych dát, odetá v skutočnosti do dezinformačného a mozgy vymieľajúceho šumu, hluku, zvukov. Neopätovaná láska, neukojené vášne. Protipólom je samota, putovanie pustinami v nemožnosti nadviazať kontakt s milovanou osobou. Pôvodne som na Fausta išiel nie kvôli Sokurovovi, ale len preto, že herecký výkon Antona Adasinjského (frontmana divadelného zoskupenia DEREVO) vo filme som si nemohol nechať ujsť a na dôvažok som okrem jeho famózneho herectva dostal parádny film.
Mix National Geographic dokumentu a nedeľnej kázne takéto toho filozofujúceho kňaza, na ktorého omše sa chodí, lebo dobre rozpráva, vie vyjadriť i pochybnosti.
Vynikajúci dokument o zlatej ére juhoslovanskej kinematografie za panovania maršála Josipa Broza Tita, ktorý zďaleka nemyslí len na filmy, ale predovšetkým cez ne a ich prostredníctvom poukázania na pozadie ich výroby komentuje históriu Juhoslávie druhej polovice 20. storočia vrátane jej rozpadu. Celkové vyznenie je skôr v maršálov prospech (s jasným poukázaním na temnejšie stránky éry monokratického vládcu). Mimochodom Tito bol veľký filmový fanúšik. Osobný premietač (jeho spomienky tvoria časť filmu) mu zohnal a ukázal za tie roky vyše 8000 filmov. Pútavé, informáciami pamätníkov nabité, sprevádzané množstvom archívnych záberov nielen z filmov samotných ale aj z ich výroby. Všetko preložené smutným pohľadom dneška na bývalé (krachnuté) štátne filmové ateliéry, či Titovu rezidenciu, zasiahnutú bombardovním počas náletov NATO v r. 1999.
V komentári na IMDb sa o tom píše ako o európskej verzii Stoneových Natural Born Killers. Áno, taká "softpornartová" (typický Barr), významovo plytká, a temerničnehovoriaca. No teda ak, tak toto: na začiatku vzťahu hovorí dievča o tom ako sa nerada nechá niekým ovládať. Postupne frajera - vraždiaceho psychopata - počúva a prispôsobuje sa mu ako zamilovaný mopslík vďaka očarovaniu telom v úvodnej fáze zamilovanosti. Kým nespadne klietka. To je celé. * za úryvky dvoch piesní skupiny Devo (1978).
Príbeh známej nemeckej teroristky Gudrun Ensslinovej a jej partnera je podaný presne tak, aby ho mohli prijať čo najširšie vrstvy diváctva - teda presne v duchu toho, o čom debatujú postavy zhruba v strede filmu ("Týmito výbuchmi v obchodných domoch chcete koho osloviť? Musíme osloviť masy."). Konvenčné, bez formálnych ozvláštnení, s málo inšpiratívnymi myšlienkami a bez očakávaných revolučnejších šokizmov (ak nerátam záverečnú scénu psychopatického "řádění", ktorá ale zase s tou revolúciu nejako nesúvisí ). Strednoprúdovému vyzneniu zodpovedá teda aj moje hodnotenie: 50%. Keďže ide o tému zaujímavú, a nepoučený divák sa predsa čosi dozvie, hodnotenie z abolútneho stredu posúvam o hviezdičku nahor.
Mne sa to náhodou celkom páčilo. Do 12 minút vtesnaný príbeh viny a neprimeraného trestu zaň, ktorý je skôr zreťazením náhod ako plánovanou pomstou. Istá nedopovedanosť a nejasnosť tomu svedčila a nevadili ani amatérsky údesné herecké výkony a celková inscenačná nemohúcnosť, ktorá - ako spomína užívateľ decay - patrí skôr do televíznej minulosti. Dejovo aj vyznením je však celok oveľa uchopiteľnejší ako najnovší režisérov dokumentaristický počin 10 hodín a 55 minút. 55%.
Súhlasím s užívateľom Cushingom, že dej sa na 90% drží predlohy, len sa rozchádzam v kvalitách predlohy samotnej. Podľa mňa ide skôr o trendový obraz doby ušitý pre čo najširší výsek cieľovej skupiny - vzdelaných tridsiatnikov a štyridsiatnikov majúcich povrchne hlboký (ako sa dnes nosí) prehľad v kultúrnych ikonách doby. Román desaťročia ani náhodou, pokiaľ teda na toto kritérium nehľadíme aj cez počet predaných výtlačkov, či chváliacich recenzií v "serióznych" médiách (= udržiavajúcich status quo). Jednoducho, nech si čo chce, kto chce hovorí: len ďalší zo zástupcov strednoprúdovej kinematografie európskeho strihu (pôsobiaci s až vtieravo navodzovaným pocitom blízkosti idúcim cez všetky sociálne vrstvy - od umývačov riadu po hviezdy médií ) a s povinným ne-happy endom ako znakom odlišujúcim sa od hollywoodských šťastných koncov). 55%.
Tiesnivý film o mužovi, ktorý v ničom nevidel zmysel žitia. Plný otázok, myšlienok, ako to už u Zanussiho býva. Napríklad: je to, čo lekári klasifikovali ako psychiatrickú diagnózu s modelovým priebehom, naozaj choroba? Nejde v prípade muža, ktorý bol vytrhnutý z objatia dobrovoľne zvolenej smrti, o spôsob vysporiadania sa so životom a jeho zmyslom drsnou slovnou konfrontáciou s ľuďmi navôkol? A ak je to duševná porucha, vznikla ako následok nevyliečiteľnej poruchy alebo naopak - podnietila psychóza kolaps tela? Na tieto a podobné otázky, vynoriace sa po záverečných titulkoch Zanussi priamu odpoveď nedáva, veci neprináša na striebornom podnose, čo je len dobre. Nedopovedanosť totiž podmieňuje vytváranie si vlastných úvah a zamyslení sa nad životnou dráhou a možnosťami jej konca. Poznámky: 1. Úvod i záver , sa odohrávajú v krásnom prostredí poľských Tatier v okolí plesa Morské oko. 2. Navrhujem záujemcom o film nečítať pred sledovaním oficiálny text distribútora alebo odporúčam správcom čsfd z neho vypustiť poslednú vetu - po jej čítaní pred uzretím sa totiž zoslabuje pocitový účinok záveru.
Bezdomovecký maliar, kolážista a solitér. Skvelo koncipovaný, informačne podnetný a dojemný dokument o ňom potvrdzuje známu a štátnymi umelcami (= štátom, resp. korporáciami akokoľvek dotovanými) často spochybňovanú skutočnosť, že kto sa chce venovať umeleckej tvorbe, sa jej venuje - bez ohľadu na vzdelanie, zárobok, ohlas publika a akékoľvek sociálne podmienky. V prípade naozajstného umenia ide totiž o vnútornú potrebu a nie o "umelcami a filozofmi" preferovanejšiu a rozšírenejšiu potrebu ohurovať druhých svojimi zväčša zakomplexovanými egami rozlievajúcimi sa v tonách priemerného a podpriemerného škváru a povýšeneckých filozofických grgoch a prdoch. P.S. Jedna z výstav Iona Barladeanua prebehla na jeseň 2011 aj v Bratislave: symbolicky pod holým nebom boli zhruba jeden mesiac vystavené kvalitné reprodukcie viacerých jeho koláží s priliehavo dosadenými popismi vzniku jeho prác a doterajšieho umelcovho života - zväčša bez stálej strechy nad hlavou.
Žeravý kov sa taví, prelieva. Horúčosti oceliarne dominuje sálavé ostrooranžovočervené svetlo. Vstupné obrazy vnútra ohnivých pecí a lejúceho sa kovu tak pripomínajú skôr vstup do pekelnej tlamy, do ktorej súbežne s následným časovým zarámovaním príbehu smeruje Európa a vlastne celý svet. Je predvečer II. svetovej. Rodina oceliarskeho magnáta slávi narodeniny rodinného patriarchu. V ten večer žiaria nielen pece v rodinnej továrni, ale rozhorí sa i Ríšsky snem aby sa jeho skazou zároveň začala skaza rodu, ovládaného nenásytnou túžbou po moci, perverznými vášňami, pomstou a nenaplnenými ambíciami. Neskrývané alegorické, obrazovo famózne posolstvo o biede vodcovského fanatizmu. Bledé masky (spievajúceho transvestitu, matky rodu pri incestnom oidipovskom styku i svadbe, nalíčení kankán tancujúci náckovia) sú poslami smrti z údolí hedonizmu - sexu, zábavy i svadby (úrovní radosti) a zvestujú neodvratnú skazu odchádzajúceho veku akej-takej sporiadanosti.
Poznámky: Súhlasím s MIMICOM, ten záverečný tichý záber nemal chybu:) a pripájam sa k petícii o jeho voskový odliatok a umiestnenie do Grévinu. A mimochodom: veľmi tiež súhlasím aj s užívateľom giblma, že tí, čo sa tu v komentároch v súvislosti so Súmrakom bohov oháňajú neoralizmom (Radek99, sud) sú fatálne mimo.
Moje komentáře
Stoka (2007)
Na ploche osemnásťminútového dokumentu koncentrovane, úprimne a presvedčivo ukázaný život a zánik jedného z mála naozaj kultúrnych fenoménov Bratislavy. Divadlo Stoka bolo príliš slobodné, než aby ho nechali orgány moci existovať. Možno niekto namietne, že to bol územný plán (pri troskách budovy vyrástlo nové bratislavské podnikateľsko-zábavné centrum Eurovea - ale Stoka samotná mohla ostať, tam doteraz nie je nič - a veď priestory mali len prenajaté, ale štátne, ekonomické a miestne mocenské orgány idú väčšinou ruka v ruke, pričom ich jedinými motívmi sú peniaze a spolu s nimi vôľa riadiť všetkých a všetko. Nimi neriadené odchýlky sú podozrivé, vytvárajú problémy a nutnosť iného prístupu (nebodaj aj podpory), preto je ich jednoduchšie zlikvidovať, najlepšie s posvätením úradného razítka. Ani lokálna podpora mladých návštevníkov a zopár umelcov nepomohla. Táto kultúrna bunka v posledných rokoch realizovala väčšinu predstavení a koncertov bez akejkoľvek štátnej podpory, výhradne z tržieb krčmy, ktorú zároveň prevádzkovala. Režisér divadla Blaho Uhlár si pred praktikami úradníckoštátnej mafie nebral servítku pred ústa - boj o divadlo a krčmu prehral. Vo filme sledujeme búranie miesta, ktoré vo vyspelých mestách vytvára génia loci a preto si ho normálne mesto stráži (resp. mesto s normálnymi správcami). Režisérka emotívne silného dokumentu je veľmi osobná a vôbec to netají (roky bola herečkou divadla). Úprimne sa spovedá z dôvodov prečo sú ľudia ochotní venovať sa nezávislému divadlu. Ukazuje ako záleží na sile osobnosti, ktorá dokáže z ľudí vytiahnuť to, čo je v nich, nielen jednoduché papagájovanie textu ako vo väčšine štátnych divadiel. Vzťahy vnútri súboru, ako film ukazuje neboli vždy idylické, zaznejú aj obvinenia zo zbožšťovania a kultu režiséra. Medzi výpoveďami sa objavia úryvky z divadelných hier, ktoré patrili k najlepšiemu, čo na slovenskej divadelnej porevolučnej scéne vzniklo. Pozn. Tento komentár je z roku 2007, kvôli čachrom-machrom s názvom filmu som ho presunul sem a doplnil pri tejto príležitosti doň pár slov o tom, že na mieste, kde Stoka stála nevyrástla EUROVEA (ďalší obchodno nákupný bratislavský výgrcok, ktorý navyše púšťal plnou silou hovná priamo do Dunaja, kým na to náhodou koncom r. 2011 neprišiel náhodný človiečik, keď hladina Dunaja klesla a on si všimol priamy výpust sračiek z "luxusnej Eurovey" priamo do vodného toku rieky bez akéhokoľvek filtra), ale je tam stále pusto, len je to olemované nejakým zajebaným plotom zbytočným ďalším, aby sa zabral ďalší verejný priestor a chodci sa tlačili na temer neexistujúcom chodníku pri ceste za nákupmi do vymrdanej EUROVEI.(9. 2.2012)
Půlnoc v Paříži (2011)
Nenáročná, zábavná jednohubka o cestovaní začínajúceho spisovateľa do obľúbených miest histórie Paríža v rámci jeho osobného vnímania dejín . Scéna so Salvadorom Dalím, Luisom Buňuelom, Manom Rayom a nosorožcom nemala chybu a posúva film spoločne so scénou dvojitej interpretácie Picassovho aktu v galérii pre ich dlhodobejšiu zapamätateľnosť - na rozdiel od monotónneho zvyšku - do trojhviezdičkovej úrovne. 68,68%
Príbehy tatranských štítov (TV film) (2011)
Videl som len druhú časť, takže hviezdičkovať nebudem, ale teda klobúk dole pred odvážlivcami, čo sa s horským vodcom vydajú na Ganek, kde sa Vám pred nohami na uzučkom hrebeni roztvára 700 metrová priepasť! Alebo tiež výlet na Žabí kôň slabším povahám rozhodne nemožno odporúčať. Fascinujúce zábery, ktoré diváka temer fyzicky privedú popod tatranské štíty sú spojené so stručnými, no výstižnými informáciami o prvodobyvateľoch vrcholov tatranskich, horských vodcoch i chatároch. Príbeh jedného moravského chatára z 50. rokoch, ktorý po samovražde priateľa sužovaného boľševickým prenasledovaním a atmosférou strachu v spoločnosti 50. rokov vyniesol kríž na Vysokú (2547,2 metrov nad morom), bol podnetom pre vypracovanie scenára vynikajúceho filmu Medená veža, nakrúteného režisérom Martinom Hollým mladším. Druhý diel za 90%. Po zhliadnutí jedničky doplním červenie hviezdičky :)
Stoka - Epilóg (2007)
Na ploche osemnásťminútového dokumentu koncentrovane, úprimne a presvedčivo ukázaný život a zánik jedného z mála naozaj kultúrnych fenoménov Bratislavy. Divadlo Stoka bolo príliš slobodné, než aby ho nechali orgány moci existovať. Možno niekto namietne, že to bol územný plán (pri troskách budovy vyrástlo nové bratislavské podnikateľsko-zábavné centrum Eurovea - ale Stoka samotná mohla ostať, tam doteraz nie je nič - a veď priestory mali len prenajaté, ale štátne, ekonomické a miestne mocenské orgány idú väčšinou ruka v ruke, pričom ich jedinými motívmi sú peniaze a spolu s nimi vôľa riadiť všetkých a všetko. Nimi neriadené odchýlky sú podozrivé, vytvárajú problémy a nutnosť iného prístupu (nebodaj aj podpory), preto je ich jednoduchšie zlikvidovať, najlepšie s posvätením úradného razítka. Ani lokálna podpora mladých návštevníkov a zopár umelcov nepomohla. Táto kultúrna bunka v posledných rokoch realizovala väčšinu predstavení a koncertov bez akejkoľvek štátnej podpory, výhradne z tržieb krčmy, ktorú zároveň prevádzkovala. Režisér divadla Blaho Uhlár si pred praktikami úradníckoštátnej mafie nebral servítku pred ústa - boj o divadlo a krčmu prehral. Vo filme sledujeme búranie miesta, ktoré vo vyspelých mestách vytvára génia loci a preto si ho normálne mesto stráži (resp. mesto s normálnymi správcami). Režisérka emotívne silného dokumentu je veľmi osobná a vôbec to netají (roky bola herečkou divadla). Úprimne sa spovedá z dôvodov prečo sú ľudia ochotní venovať sa nezávislému divadlu. Ukazuje ako záleží na sile osobnosti, ktorá dokáže z ľudí vytiahnuť to, čo je v nich, nielen jednoduché papagájovanie textu ako vo väčšine štátnych divadiel. Vzťahy vnútri súboru, ako film ukazuje neboli vždy idylické, zaznejú aj obvinenia zo zbožšťovania a kultu režiséra. Medzi výpoveďami sa objavia úryvky z divadelných hier, ktoré patrili k najlepšiemu, čo na slovenskej divadelnej porevolučnej scéne vzniklo. Pozn. Tento komentár je z roku 2007, kvôli čachrom-machrom s názvom filmu som ho presunul sem a doplnil pri tejto príležitosti doň pár slov o tom, že na mieste, kde Stoka stála nevyrástla EUROVEA (ďalší obchodno nákupný bratislavský výgrcok, ktorý navyše púšťal plnou silou hovná priamo do Dunaja, kým na to náhodou koncom r. 2011 neprišiel náhodný človiečik, keď hladina Dunaja klesla a on si všimol priamy výpust sračiek z "luxusnej Eurovey" priamo do vodného toku rieky bez akéhokoľvek filtra), ale je tam stále pusto, len je to olemované nejakým zajebaným plotom zbytočným ďalším, aby sa zabral ďalší verejný priestor a chodci sa tlačili na temer neexistujúcom chodníku pri ceste za nákupmi do vymrdanej EUROVEI.
Night of the Living Bread (1990)
Toastové plátky chleba sa zrejme vzbúrili pre ich neustále servírovanie v nakrájanej podobe. Logickým dôsledkom ich vzbury bolo záverečné utoastovanie (podľa vzoru ukrižovanie) černocha, z ktorého ostala čierna len hlava.
Antikrist (2009)
Dej aj význam mám zhrnutý v podstate do jednej vety: Kto sa bojí nech nejde do lesa!
Hráčské doupě (1987)
Ono vždy je trochu slabinou, ak odhadnem hlavné prekvapenie. Potencionálne tajomstvo sa potom ukrýva len v spôsobe vysporiadania sa hlavnej postavy so "šokujúcim" odhalením. No ani v tomto finále neprekvapilo, hoci tu už som sa pre istotu ani nesnažil niečo vopred uhádnuť, aby ostalo aspoň niečo na potešenie. Resumé: Konvenčný film do mierneho nadpriemeru posúvajú len skvele vystavané situačné dialógy. 54,3%
Desperáti (1943)
Dešperáti (zúfalci) kam sa pozrieš: od poštového doručovateľa spolupracujúceho s mamonárskym bankárom, slabošského šerifa, cez lupiča, čo príde vybrať banku po funuse až po zúfalého majiteľa baru, ktorému ho zlikvidujú pri každej potýčke znepriatelených strán. Právo a spravodlivosť zastupuje okrem šerifa sudca, ktorý sa s dôkazmi nejako nepára a najradšej by hneď vešal. Zaujímavý farebný western s humornými prvkami, nakrúcaný v nádherných scenériách utažskej krajiny potvrdzujúci večnú pravdu o tom, že cesta k napraveniu búrlivej minulosti vedie cez ústretovú a lásku vzbudzujúcu ženskú náruč:) 70%.
Punk jako životní postoj (TV film) (2005)
Sledovanie filmu bolo priamo v duchu jeho názvu: klub Intergalaktická Obluda, sledovanie na stojáka, počas filmu doznievajúci Vianočný bazár s všakovanými punk/ hc/ anarcho hudobnými, zinovými a odevnými šmačkami vrátane vegánskej predvianočnej kapustnice, zabávajúci sa ľudia (stolný fucík, fajčiareň, priateľské hlučné debaty). Rezultátom tak bolo, že som prvých dvadsať minút rozumel cca každé tretie slovo. Napriek tomu to vôbec nevadilo, pretože atmosféra to pozitívne prehlušila. Skôr mi teda vadilo, že obsah filmu názvu príliš nezodpovedal. Skôr to bolo o histórii punkového hnutia ako o nejakých hodnotách. Tie tam trošku vniesli hádam len vstupy Jella Biafru (frontmana legendárnych Dead Kennedys), Jima Jarmuscha a čiastočne i Henryho Rollinsa (známeho najmä z kapiel Black Flag a Rollins Band), ktorý ma pobavil porovnaním rozdielu mentalít obyvateľov východného a západného pobrežia USA (niečo v zmysle, že :“východňári sú divokí priami drsňáci – v L.A. by poriadna pankáčska skupina vzniknúť nemohla:)". Ako taký sumarizujúci faktografický dokument to však bolo celkom dobré - až na tunajšími komentátormi trefne pripomenutý nie vždy celkom vydarený výber hudobných skupín. Rezultát: so štyrmi punkovými hviezdami neváham ani na okamih:) A aby som si prihrial aj vlastnú polievočku v duchu názvu filmu: môj vlastný punkový postoj sformuloval celkom presne dlhoročný pankáč a veľmi dobrý kamarát keď zahlásil: „Mňa v panku nikdy nebavilo také to hrozne seba sa vážne berúce naštvanie na celý svet, ale hlavne sranda, pozitívne nasratá energia a z nej vyplývajúci prirodzený pocit, že helfneš nejako človeku bez nároku na čokoľvek, ak vidíš, že je práve v sračkách. A hlavne všetko, vrátane týchto drobných DIY (do it yourself – urob si sám) akcií brať s humorom :)))“
C. a k. polní maršálek (1930)
Vďaka titulnej piesni a následnému interaktívnemu prepojeniu s internetom som zase o čosi múdrejší. Pohľad do googlu prezradil, že es šálek v refréne pesničky je vlastne vojenský plechový ešus. V s vyznením piesne i filmu si myslím, že hranatý tvar tohto ešusu "zdobí" nielen hlavu poľného maršála, ale všetkých mocibažných, veliacich uniformistov strpčujúcich každodenný život väčšiny z nás tisíckami nezmyselných príkazov a zákazov - a rozhodujúcich spravidla kdesi v teple svojich prekúrených, zaprdených úkrytov.
Na cestě po Oděse (TV film) (2007)
Obsah tvrdí, že: "Zlý jazykové ovšem tvrdí, že ta druhá polovina Oděsanů si dnes vydělává na obrovském kontejnerovém tržišti." Turistický sprievodca zase, že na tej tržnici sa dá kúpiť všetko, dokonca aj kalašnikov. Tie som tam nevidel, ale reálne granáty sa tam veru kúpiť vcelku v pohode dali:(
Desperate Living (1977)
Nebudem písať o filme, hádžem sem len dve adoračné vety: TOTO patrí spolu so Ženskými problémami, Šialeným Cecilom, Ružovými plameniakmi a Sprejom na vlasy k mojej osobnej TOP 50 najobľúbenejších filmov. Bodka.
Pohádka o ztraceném čase (1964)
Jedna vec je "mravoučná pohádka", ktorej aspekty pekne vystihla užívateľka Jezinka.Jezinka. No a vec druhá, ktorá ma prinajmenšom rovnako zaujala sú kulisy, v ktorých sa táto rozprávka odohráva. V kontexte celku ide o okrajové záležitosti, no mňa upútali tak, že mi nedá aby som sa tu o nich nezmienil. O čo ide? Napr. letmý záber na panelákové jednofarebno šedivé sídlisko plné hnedých výmoľov bez jediného stromčeka, rozbité cesty bez nakreslených cestných pásov, monotónny prúd rovnakých ozrutných sovietskych osobných automobilov alebo "pripečene nadskutočná dobrota v správaní dospelých" mi totiž viac než čokoľvek iné pripomenuli scény z Chytilovej Panelstory. Navyše všetko zasadené do príbehu, kde naozaj je na pováženie, či ústredný motív: hranie sa detí mimo organizovaného vyučovacieho procesu je možné považovať za stratený a premrhaný čas. Dobový kontext dotvára Leninova podobizeň nad triednou katedrou a zopár skvele výtvarno-úderných plagátov o budovaní komunizmu alebo potrebe dodržania bezpečnosti pri práci poriadnym zahasením špakov a zápaliek v kabíne žeriava. 70%
Nickyho rodina (2011)
Čo dodať: Nicholas Winton bol frajer, ktorý si zaslúži rešpekt. Film samotný celkom akčne odsýpa, nenudí, ale. Koniec je úplne zmatlaný v mene takej tej dnes módnej hyperpatetickej výzvy na konanie verejného všesvetového dobra pod vplyvom ušľachtilých činov sira Nicholasa. Len nech je všetko zdokumentované a publikované ako veľké mediálne haló (korunu tomu dotvárajú zábery stoviek svetielok mobilov blikajúcich v tme sťaby nejaký novodobý lampiónový pochod za humanitu). No a práve v tom vidím rozpor: NW svoje skutky konal bez ohľadu na záujem verejnosti, v duchu prirodzenej potreby dobrý skutok učiniť, nie preto aby sme všetci o ňom vedeli, ale jednoducho, že sa to patrí. 70% Pozn. Celkom by ma zaujímal osud tých prvých cca 35 detí, ktoré sa podarilo z nacistami obsadeného Protektorátu vyviezť do Švédska s priamou pomocou na Wintona nasadenej esesáckej špiónky a následne i jeho milenky. Teda či sa podarilo Nicholasovi presvedčiť ju k náprave samej seba alebo či tieto deti zažili podstatne trpkejšie chvíle. .
Muzika (2007)
Akože film odohrávajúci sa prevažne v jednej obci, hraničiacej cez rieku Dunaj s Rakúskom je fajn. Tak na 80%. Ale tá rovnomenná predloha Petra Pišťanka (ktorý si v Nvotovej adaptácii strihol člena posudkovej komisie pri prehrávkach kapely), tak tá je vážené dámy a milí páni, stopercentná! (a pre Mr. Apacha: bez toho konca s ruským vojakom ponúkajúcim Junecovi jointa).
Janko Hraško a bacily (1974)
Janko Hraško chráni dom pred bacilmi tak, že ich lapá do rúk a vyrába z nich klince. Jeden z nich však ufrkne do soľničky, z ktorej si gazda nasype na chleba. Bacilova pliaga ho temer skolí, ale udatný Janko vlezie do gazdových úst aby zviedol ľúty súboj. Otočí síce pritom jeden zub hore nohami, no čo by neurobil pre záchranu pána domu. Gejzírom skratkovito nápaditých frkov prešpikovaná jazda proti bacilom v klasickej kubalovsky animačne úspornej ale zároveň výstižnej réžii. Čerešničkou na torte je záverečný dar myšky gazdovi z vďaky, že je nažive: nesie mu pascu na myši.
Husliar a sirota (TV film) (1978)
Bábkový film o chlapcovi, ktorý sa útekom zo sirotinca vzoprie útlaku, nedostatočnému jedlu a detskej práci. S pomocou vyšších dobier, stelesnených postavami zo sveta prírodných síl sa prebíja svetom v sprievode staručkého slepého huslistu. Trýzniteľov predstavujú a) cirkev v zastúpení tučnej vrchnej rádovej sestry, mučiacej jej zverené siroty hladom a cibuľovou polievkou a zároveň ich využívajúcich na namáhavé práce v prospech miestnej šľachty, b) zemepán ťažiaci z detskej práce c) krutý správca vinohradu, uštedrujúci deťom - oberačom ranu bičom za každú zjedenú bobuľku hrozna, d) drábi, rozháňajúci všetky davovejšie zhromaždenia, potencionálne ohrozujúce vrchnosť. Socialistická agitka z toho trčí ako slama z topánok. Interpretácia z dnešného pohľadu vyznieva inak, pretože zmenou režimov sa agitačný rozmer nasmerovaný proti zastaralým buržoázne - feudálnym poriadkom šmahom zmenil na kritiku vládnucich pomerov dneška. Keď si ale odmyslím politizovanie, ostane jednoduchý príbeh natiahnutý na neúnosnú dĺžku. Bábky síce znejú hlasmi známych slovenských divadelných hercov, no taká tá mne dôverne známa televízna normalizačná rozprávková vizáž ostáva (strapaté bábky, ktoré akoby prechádzali z jednej rozprávky do druhej, hlavný hrdina: chudák najbiednejší, cirkev a šľachta = pekelní zlosynovia, sprievodnú hudbu tvorí píšťalka s gitarovým brnkaním tiež akoby okopírovaná z ďalších slovenských tv rozprávok 70- 80. rokov). A keď odmyslím aj príbeh, tak ostane zaujímavá ústredná myšlienka, že najdôležitejšie v živote je zdravie a plné brucho. 50%. Na doplnenie nekompletnej informácie profilu filmu dodávam, že tento skvost režíroval Marián Lajcha. Jazyková poznámka: Názov filmu v sebe obsahuje zaujímavú významovú chybu, pretože v prípade husliara nešlo o husliara (t. j. výrobcu huslí) ale o huslistu, hráča na husle. Spomínam to len preto, lebo ja som film začal pozerať len kvôli tomu, že aspoň časť sa bude odohrávať v husliarskej dielni a/alebo, že sa niečo pekné a zaujímavé dozviem takouto hravou detskou formou o výrobe huslí.
Take, The (2004)
Subjektivove námietky vnímam ako opodstatnené. Na ich komplexnejšie zodpovedanie však podľa mňa nepostačuje jedenapolhodinový dokument, ale najmenej troj-štvor dielna séria. Ničmenej, kto sa o situáciu v továrni prevzatej robotníkmi zaujíma, poctivý kus informácií dostane (a kto sa zaujíma viac, nech si prečíta napr. odkaz, ktorý spomína užívateľ hlavsene vo svojom komentári). Nakoľko však naozaj autori nastoľujú niektoré témy akosi naviac a zároveň s absenciou upozornenia -aspoň odkazom - kde je možné zistiť dôvody, príp. hlbšií náhľad do problematiky a tiež preto, že toto je druhý film, ktorý som o prevzatej fabrike videl (prvým boli Solanasovi La Dignidad de los nadies - Hrdosť ľudí bez mena) a ten ma emocionálne i faktograficky chytil za srdce oveľa viac (a venoval sa téme komplexnejšie - scéna z prevzatím fabriky tvorila len časť filmu), plné hodnotenie dať nemôžem.
Mortadela (1971)
Prvá zhruba polhodina bola celkom údernou poviedkou ukazujúcou a kritizujúcou nezmyselné byrokratické procedúry dané existenciou hraníc a umožňujúce prácu stovkám neveľmi racionálnych zamestnaní od colníkov cez policajtov cez úradníkov vymýšľajúcich brzdy voľnej a slobodnej výmeny tovaru.Trefne poukázala i na predposranosť bývalých radikálov, ktorí sa po začlenení do lepšej spoločnosti k revolučným ideálom mladosti obracajú chrbtom (toto sa týka aj v súčasnosti 90% vš študentov po ukončení školy) a zároveň lesk a biedu reportérov naháňajúcich sa len za atrakciou nie za témou samotnou. Žiaľ po tomto úvode sa film a jeho spoločenskokritický tón rozpustil v takom nijakom vzťahovom dopovedaní osudov sklamanej talianskej snúbenky v Amerike a ako celok skĺzol do čistého priemeru.
Veřejní nepřátelé (2009)
Jedna len za to, že je to o Dillingerovi - ale inak celé zle. A že prečo? Stačí si prečítať Davsonov komentár.
Faust (2011)
Minulosť ukazujúca dnešok ako dobu ponorenú do neznesiteľného hluku. Ako informačný a významový prepletenec strácajúci jednoduché postuláty s jedinou interpretáciou. Pravda zakrytá hnojiskom nezmyselných, často novotvarných, múdro sa tváriacich slov, rozoberaných kopou otravných ľudí všade naokolo. Menticída ducha. Nič nie je v kľude, dokonca i pohreb je rušený trkotaním zvierat, no hlavne aby sme ho už mali rýchlo za sebou - presne ako dnes (mŕtvi sú pre súčasníkov najmä čosi ako nebezpečný odpad, ktorého sa treba čím skôr zbaviť). Nejdem rozoberať dej, ani posolstvá, mne prišla ako najvýznamnejšia práve alegória dneška. Dneška ako sumy naoko serióznych dát, odetá v skutočnosti do dezinformačného a mozgy vymieľajúceho šumu, hluku, zvukov. Neopätovaná láska, neukojené vášne. Protipólom je samota, putovanie pustinami v nemožnosti nadviazať kontakt s milovanou osobou. Pôvodne som na Fausta išiel nie kvôli Sokurovovi, ale len preto, že herecký výkon Antona Adasinjského (frontmana divadelného zoskupenia DEREVO) vo filme som si nemohol nechať ujsť a na dôvažok som okrem jeho famózneho herectva dostal parádny film.
Strom života (2011)
Mix National Geographic dokumentu a nedeľnej kázne takéto toho filozofujúceho kňaza, na ktorého omše sa chodí, lebo dobre rozpráva, vie vyjadriť i pochybnosti.
Cinema Komunisto (2010)
Vynikajúci dokument o zlatej ére juhoslovanskej kinematografie za panovania maršála Josipa Broza Tita, ktorý zďaleka nemyslí len na filmy, ale predovšetkým cez ne a ich prostredníctvom poukázania na pozadie ich výroby komentuje históriu Juhoslávie druhej polovice 20. storočia vrátane jej rozpadu. Celkové vyznenie je skôr v maršálov prospech (s jasným poukázaním na temnejšie stránky éry monokratického vládcu). Mimochodom Tito bol veľký filmový fanúšik. Osobný premietač (jeho spomienky tvoria časť filmu) mu zohnal a ukázal za tie roky vyše 8000 filmov. Pútavé, informáciami pamätníkov nabité, sprevádzané množstvom archívnych záberov nielen z filmov samotných ale aj z ich výroby. Všetko preložené smutným pohľadom dneška na bývalé (krachnuté) štátne filmové ateliéry, či Titovu rezidenciu, zasiahnutú bombardovním počas náletov NATO v r. 1999.
American Translation (2011)
V komentári na IMDb sa o tom píše ako o európskej verzii Stoneových Natural Born Killers. Áno, taká "softpornartová" (typický Barr), významovo plytká, a temerničnehovoriaca. No teda ak, tak toto: na začiatku vzťahu hovorí dievča o tom ako sa nerada nechá niekým ovládať. Postupne frajera - vraždiaceho psychopata - počúva a prispôsobuje sa mu ako zamilovaný mopslík vďaka očarovaniu telom v úvodnej fáze zamilovanosti. Kým nespadne klietka. To je celé. * za úryvky dvoch piesní skupiny Devo (1978).
Kdo, když ne my (2011)
Príbeh známej nemeckej teroristky Gudrun Ensslinovej a jej partnera je podaný presne tak, aby ho mohli prijať čo najširšie vrstvy diváctva - teda presne v duchu toho, o čom debatujú postavy zhruba v strede filmu ("Týmito výbuchmi v obchodných domoch chcete koho osloviť? Musíme osloviť masy."). Konvenčné, bez formálnych ozvláštnení, s málo inšpiratívnymi myšlienkami a bez očakávaných revolučnejších šokizmov (ak nerátam záverečnú scénu psychopatického "řádění", ktorá ale zase s tou revolúciu nejako nesúvisí ). Strednoprúdovému vyzneniu zodpovedá teda aj moje hodnotenie: 50%. Keďže ide o tému zaujímavú, a nepoučený divák sa predsa čosi dozvie, hodnotenie z abolútneho stredu posúvam o hviezdičku nahor.
nitky. (studentský film) (2010)
Mne sa to náhodou celkom páčilo. Do 12 minút vtesnaný príbeh viny a neprimeraného trestu zaň, ktorý je skôr zreťazením náhod ako plánovanou pomstou. Istá nedopovedanosť a nejasnosť tomu svedčila a nevadili ani amatérsky údesné herecké výkony a celková inscenačná nemohúcnosť, ktorá - ako spomína užívateľ decay - patrí skôr do televíznej minulosti. Dejovo aj vyznením je však celok oveľa uchopiteľnejší ako najnovší režisérov dokumentaristický počin 10 hodín a 55 minút. 55%.
Jeden den (2011)
Súhlasím s užívateľom Cushingom, že dej sa na 90% drží predlohy, len sa rozchádzam v kvalitách predlohy samotnej. Podľa mňa ide skôr o trendový obraz doby ušitý pre čo najširší výsek cieľovej skupiny - vzdelaných tridsiatnikov a štyridsiatnikov majúcich povrchne hlboký (ako sa dnes nosí) prehľad v kultúrnych ikonách doby. Román desaťročia ani náhodou, pokiaľ teda na toto kritérium nehľadíme aj cez počet predaných výtlačkov, či chváliacich recenzií v "serióznych" médiách (= udržiavajúcich status quo). Jednoducho, nech si čo chce, kto chce hovorí: len ďalší zo zástupcov strednoprúdovej kinematografie európskeho strihu (pôsobiaci s až vtieravo navodzovaným pocitom blízkosti idúcim cez všetky sociálne vrstvy - od umývačov riadu po hviezdy médií ) a s povinným ne-happy endom ako znakom odlišujúcim sa od hollywoodských šťastných koncov). 55%.
Spirála (1978)
Tiesnivý film o mužovi, ktorý v ničom nevidel zmysel žitia. Plný otázok, myšlienok, ako to už u Zanussiho býva. Napríklad: je to, čo lekári klasifikovali ako psychiatrickú diagnózu s modelovým priebehom, naozaj choroba? Nejde v prípade muža, ktorý bol vytrhnutý z objatia dobrovoľne zvolenej smrti, o spôsob vysporiadania sa so životom a jeho zmyslom drsnou slovnou konfrontáciou s ľuďmi navôkol? A ak je to duševná porucha, vznikla ako následok nevyliečiteľnej poruchy alebo naopak - podnietila psychóza kolaps tela? Na tieto a podobné otázky, vynoriace sa po záverečných titulkoch Zanussi priamu odpoveď nedáva, veci neprináša na striebornom podnose, čo je len dobre. Nedopovedanosť totiž podmieňuje vytváranie si vlastných úvah a zamyslení sa nad životnou dráhou a možnosťami jej konca. Poznámky: 1. Úvod i záver , sa odohrávajú v krásnom prostredí poľských Tatier v okolí plesa Morské oko. 2. Navrhujem záujemcom o film nečítať pred sledovaním oficiálny text distribútora alebo odporúčam správcom čsfd z neho vypustiť poslednú vetu - po jej čítaní pred uzretím sa totiž zoslabuje pocitový účinok záveru.
Život podle Iona B. (TV film) (2009)
Bezdomovecký maliar, kolážista a solitér. Skvelo koncipovaný, informačne podnetný a dojemný dokument o ňom potvrdzuje známu a štátnymi umelcami (= štátom, resp. korporáciami akokoľvek dotovanými) často spochybňovanú skutočnosť, že kto sa chce venovať umeleckej tvorbe, sa jej venuje - bez ohľadu na vzdelanie, zárobok, ohlas publika a akékoľvek sociálne podmienky. V prípade naozajstného umenia ide totiž o vnútornú potrebu a nie o "umelcami a filozofmi" preferovanejšiu a rozšírenejšiu potrebu ohurovať druhých svojimi zväčša zakomplexovanými egami rozlievajúcimi sa v tonách priemerného a podpriemerného škváru a povýšeneckých filozofických grgoch a prdoch. P.S. Jedna z výstav Iona Barladeanua prebehla na jeseň 2011 aj v Bratislave: symbolicky pod holým nebom boli zhruba jeden mesiac vystavené kvalitné reprodukcie viacerých jeho koláží s priliehavo dosadenými popismi vzniku jeho prác a doterajšieho umelcovho života - zväčša bez stálej strechy nad hlavou.
Soumrak bohů (1969)
Žeravý kov sa taví, prelieva. Horúčosti oceliarne dominuje sálavé ostrooranžovočervené svetlo. Vstupné obrazy vnútra ohnivých pecí a lejúceho sa kovu tak pripomínajú skôr vstup do pekelnej tlamy, do ktorej súbežne s následným časovým zarámovaním príbehu smeruje Európa a vlastne celý svet. Je predvečer II. svetovej. Rodina oceliarskeho magnáta slávi narodeniny rodinného patriarchu. V ten večer žiaria nielen pece v rodinnej továrni, ale rozhorí sa i Ríšsky snem aby sa jeho skazou zároveň začala skaza rodu, ovládaného nenásytnou túžbou po moci, perverznými vášňami, pomstou a nenaplnenými ambíciami. Neskrývané alegorické, obrazovo famózne posolstvo o biede vodcovského fanatizmu. Bledé masky (spievajúceho transvestitu, matky rodu pri incestnom oidipovskom styku i svadbe, nalíčení kankán tancujúci náckovia) sú poslami smrti z údolí hedonizmu - sexu, zábavy i svadby (úrovní radosti) a zvestujú neodvratnú skazu odchádzajúceho veku akej-takej sporiadanosti. Poznámky: Súhlasím s MIMICOM, ten záverečný tichý záber nemal chybu:) a pripájam sa k petícii o jeho voskový odliatok a umiestnenie do Grévinu. A mimochodom: veľmi tiež súhlasím aj s užívateľom giblma, že tí, čo sa tu v komentároch v súvislosti so Súmrakom bohov oháňajú neoralizmom (Radek99, sud) sú fatálne mimo.