Radko

V zátvorkách je skryté všetko. poznámky, predpovede, úmrtia, sex, zbrane, fotky, doterné pohyby, hľadanie zločincov* Ako príbehy filmov (toľkokrát omleté!) spracovať tak, aby to fungovalo na inej úrovni vedomia, ale zároveň nestrácalo divákovo pripútanie k plátnu, ukázal Morgan Fisher v (zátvorkách). Po 19. rokoch sa vrátil k filmovej réžii aby vytvoril kód, ktorý je zrozumiteľný aj nezrozumiteľný zároveň. V každom prípade je to skvost, ktorý treba vidieť, pretože ukazuje štandard filmu inou cestou. A ako to v undergrounde a naozajstnej alternatíve chodí, nestane sa zvyčajne verejne známou. No hľadáčik tvorcov a programátorov hlavného prúdu kinematografie si veľmi pozorne všíma ich diela. Pokiaľ nevzbudia nejakým zázrakom všeobecnú pozornosť a ich autor zázračne nezbohatne a nestane sa populárnou ikonou, chvíľu počkajú a potom novátorsky prístup originálneho prístupu jednoducho opajcnú. Zväčša sa zjaví prevzatý (ale VŽDY učesane pozmenený lebo autorské práva, iná ideológia a tak) v diele všeobecne akceptovateľného tvorcu alternatívy (alebo tzv. mainstremu pre intelektuálov). A tak šesť rokov po Morganovi Fisherovi prichádza Jim Jarmusch s Hranicami ovládania - učesanou prerábkou zjavne vychádzajúcou z Fisherom vytvoreného fikčného sveta nadväznosti a prepájania situácií.

Vzorce správania k postihnutým sú v spoločnosti dané, či už právom, morálkou, tradíciou. Čo ale v prípade, ak sa invalidi prestanú trápne poklonkovať, zneužijú súcitné prejavy okolia na maximum a nastúpia na cestu sebavedomého vyjednania si svojich práv? A čo, keď počas tejto cesty navyše zistia, že ich životy do postihnutia boli zúfalou rutinnou, nezaujímavou a šedivou cestou k postupnému zániku v uniformnej priemernosti vzorného európskeho úradníka, či farmára ? Odpoveďou môže byť napr. Aaltra - vozíčkárska road movie z Belgicka do Fínska (kde sa objaví Aki Kaurismäki v malej, ale dôležitej úlohe). Drobné príhody dvoch excentrických a nadmerne drzých invalidov na ceste prinesú riadnu porciu zábavy priaznivcom spomenutého fínskeho režiséra, máloslovného situačného humoru a všetkým tým, ktorí vedia, že tá asfaltovými cestami, drôtami, veternými elektrárňami a fabrikami pokrytá a prísne rozparcelovávaná Európa má ďaleko od médiami prezentovaného malebného kusu prírody.

Road movie o zblížení dávno nevideného otca a dcéry. Cez strasti spoločného cestovania a flashbacky do radostne stráveného detstva k otepleniu dávno vychladnutých citov. Umelo vykonštruovaná zápletka (so snahou o prirodzenosť) a snaha zapôsobiť dojímajúcim humorom ožranského otca sú značne nevierohodné a posúvajú celý film od autentickej rodinnej drámy skôr k oslave prosperujúcich častí Európy, tak rozličných a predsa blízkych. Vtipná európska road movie ani náhodou (takou je napríklad belgická Aaltra).

Úvod je v medziach uleteného konšpiračného dokumentu s istou mierou literárnej fikcie a primeraného spracovania. Cituje sa otec atómovej bomby Oppenheimer. Prirovnáva pokusy k vetám z Bhagavadgíty (časti staroindického eposu). Následne začína divácke peklo, ponúkajúce aj následné nespochybniteľné pravdy a fakty: Indický epos opísal atómové výbuchy v staroveku. Nacisti na Mesiaci v 40. rokoch na Mesiaci postavili základňu, dnes prekladisko ľudských otrokov na trhy do iných galaxií. Tam ich bartrovo menia za ET technológie. Za našou galaxiou je 8 planét - kópií Zeme. Žijú tam speakujúci ľudia. Zo Zeme sa tam cestuje za 20 minút. Americkí prezidenti (až na jedného) majú spoločného predka - anglického kráľa Jána (tu mi napadlo "Pre pána Jána!" - stručné zhodnotenie filmu). Mocní tohto sveta žijú hrozne dlho. Ide o 1% ľudstva. ET roky podpisujú zmluvy s americkou vládou. Reptiliáni všetky knihy falšujú vyše 6000 rokov. Všetko písané slovo je lož. Toto nie je nič iné, len podsunutá rada divákom, že nemá žiadny zmysel čítať. Čiže robiť to, čo nás preukázateľne chráni pred hlúposťou. Dokument, sprvu obohatený o rôzne strihové zábery, čoraz viac skĺzava do nudno-mimóznych výpovedí hovoriacich hláv. Konšpiračné teórie, náboženské knihy, duchovné učenia i psychoterapie (od Freuda po Leunera) sú v skutočnosti takmer vždy len imaginatívnou literatúrou, pôsobiacich silou placebo efektu. Medzi ich autormi sú majstri aj patlali. Teória o vládnúcich pedofiloch a vrahoch detí, obchodujúcich s emzákmi je nepodarená nuda. Pripomína lacné, bombastické sci-fi 50. rokov. Šíri strach, o ktorom tvrdí, že sa mocní živia jeho mentálnou silou. "Keď sa dozviete o tajných spolkoch a ich skutočných cieľoch viac, kedykoľvek Vás môžu odstrániť". Tým sa film stáva paradoxne presne tým, pred čím varuje. Hlása strach bojom proti strachu. Ach-jaj.

Vášeň, nadšenie a následné sklamanie dostihového stávkara, ako úvod zábavnej pódiovej show. Pozadie tvorí čierne plátno. Zvýrazňujú sa ním emócie nešťastne prešťastného patologického hráča. Veru, emočne silné hry z nás, ľudí robia monštrá. Občas nevýslovného šťastia (preto tak radi a často hráme) ,no oveľa častejšie monštrá zúfalstva a beznádejného hnevu či smútku.

Smutný chlapík a príčina jeho utrápenosti v nápaditej pointe. Na tri minúty skvelá práca.

"A čo by sme robili - pijeme. " - povie 90 ročná babička v úvode a so širokým úsmevom vytiahne fľašu pálenky. Prehliadka ujov a tiet popartovej ikony - rusína Andreja Warcholu z Mikovej (ktorý rodný kraj viacmenej ignoroval) sa strieda s profilom múzea Andyho Warhola v neďalekých Medzilaborciach. Dedinka v kraji pánubohu za chrbtom. Ľudia sú prostí ale dobrosrdeční pijani, speváci a oberači plodov. Zábavná (trochu smutná) sonda do života príbuzných, snažiacich sa vyhrabať akékoľvek drobné spojenie na rodáka, o ktorom ani len nepripustia, že bol buzerant (to vraj boli len také reči, keby bol ostal doma, oni by ho už oženili, hoci aj násilím). Neváhajú priznať, že obrazy, ktoré im zaslal neskôr vyhodili, a predtým slúžili ako pomôcka pre papierové hračky (mimochodom vzhľadom na kvalitu jeho obrazov sa niet čo čudovať, veď ruku na srdce, Warhol žiadny umelec nebol). Svojrázny kurátor múzea zase hrdo povyšuje rôzne cetky na cennosti, napr. denník dlhov Warcholovej matky na významný muzejný exponát, pričom zdôrazní pôvodnú tužku pripojenú k notesíku. V každej serigrafii hľadá motív spojenia s domovom. Následne obhajuje zákaz vstupu Cigáňom do múzea, lebo smrdia a sú nespoločensky oblečení. Pôsobivé je upozornenie na ignoráciu kultúry na Slovensku: pohľad na zatekajúcu strechu múzea a porozastavané vedrá na dažďovú vodu v strede galérie hovoria za všetko. Obraz života na východe sa cez pohľady do života zopár ľudí podaril v takej kvalite, akej sa Warhol za života ani len nepriblížil.

O filme platí zhruba to, čo vraví Egon Bondy k rovnomennej knihe Jana Pelca: "Jadro príbehu nie je o šukaní". Sfilmovaná je prostredná časť knihy nazvaná Děti ráje, začínajúca Olinovým návratom z psychiatrie medzi krčmových vlasatých partiakov. 16 mm kamera, čiernobiely obraz a surový zvuk prispeli k autenticky pôsobiacej atmosfére bezútešných rokov normalizácie, v ktorých vznikla, navzdory boľševickému režimu, osobitná kontrakultúra. Rebelujúce máničky, vymedzujúce sa voči väčšinovej uniformnej spoločnosti, sa prirodzene spájali s ľuďmi podsvetia a tulákmi. Absencia pražských reálií a žehnajúcej ruky intelektuálnych osobností tamojšieho undergroundu (dej sa odohráva na severe Čiech) dodáva celku punc ešte okrajovejšieho okraja. Pohľadom zvnútra komunity, mapuje film jednotlivé jej akcie, veselia, smútky, policajnú svojvôľu, stúpajúcu bezmocnosť a hnev, a seba uvedomenie si nemožnosti žiť slobodne v neslobode. Vyhmatnutie najcennejších častí Pelcovej predlohy, skvelé a typovo presné herecké obsadenie prevažne neznámych hercov, epizódna účasť predstaviteľov undergroundu tých rokov (Vratislav Brabenec, Pavel Zajíček) a v neposlednom rade vynikajúci hudobný sprievod skupiny DG 307, vytvorili dielo presne mapujúce normalizačný marazmus pohľadom rebelujúcej mladosti. Pre mňa osobne jeden z najlepších českých porevolučných filmov. Pozn. 1 Podmienkou premietania filmu sú podniky, kde sa čapuje pivo. Film sa premieta z šestnásťkovej premietačky, v polovičke je pauza na výmenu kotúčov (a vycikanie sa). Ide o ťah tvorcov, dotvárajúci filmový zážitok, odohrávajúci sa nemalou mierou práve v krčmách. Koncert skupiny ...a bude hůř, po koncerte, hrajúcou svoje „píčoviny“ je bonusom navyše. Pozn. 2 Knižná predloha sa stala predmetom veľmi polemických, rozporných názorov výrazných osobností českej kultúry a filozofie už v časoch jej vydania v exilovom nakladateľstve Index v Kolíne nad Rýnom v r. 1984, ako boli napr. Erazim Kohák, Ivan Sviták, Ivan Martin Jirous, Egon Bondy, Rio Preisner. Autor knihy, Jan Pelc, podstatu polemík výstižne zhrnul v rozhovore pre časopis Týden, cit: „Část exilu z r. 1948 i někteří pozdější emigranti nemohli strávit, že v tom krásném masarykovském Československu žijí lidé, kteří chlastají, souloží, fetují a přitom nemají rádi komunisty. S takovými lidmi nechtěli být na jedné lodi.“.

Vôbec nie tak prázdny film, ako naznačuje Matty, ani priemer, čo zase píše Djkoma. Naopak veľmi dobre zrežírovaná aj zahraná melodráma o slečne, ktorá sa bráni účelovou svadbou pred bránami sirotinca. Ukazuje dilemu mnohých mladých dievčat, ktorým sa sypú ponuky na sobáš vďaka ich kráse, no zároveň v nich drieme čertík vášne, čo by to rád rozihral na viacerých frontoch pred tým, než budú definitívne navlečené do manželského chomúta. Niekedy však iná voľba neostáva. Zároveň ukazuje, prečo je mnoho v mladosti krásnych žien v neskoršom veku nešťastných - až príliš často sú obeťami výpadov machov bez kúska citu, ktorým ide len o pokorenie zdanlivo nedobytných pokladní, vyžilých matadorov hriechu s majetkom, šedinami a pragmatickým cynizmom či nesmelých panicov, ktorí využijúc účel dostanú síce k sebe vyzývavú dračicu, ale následne tak celkom nevedia, ako by ju zvládali.

Pripomínalo to šot z dobového kinožurnálu, len natiahnutý na 22 minút. Hlavné sú povedačky dvoch pankáčov, ale nielen tie. Pomedzi ne sú zdanlivo nevtieravo, no pravidelne vsadené prázdne slová príslušníka VB a múdra psychiatra. Aby bolo jasné, že pankáči sú predovšetkým kriminálne živly a feťáci. Nechýba anketa bežnej väčšiny, že čo si o tom myslí - väčšinou nevedia, prípadne by dali mladým pár po zadku. Dokument ide v tejto línii celý čas, dvaja týpkovia si riešia problémy okolo väzenia, brania drôg a vzťahov. Punk vždy tiahol aj návykovým látkam a životu na hrane so zákonom, no tento film v súlade s vtedajšou líniou mocenského vedenia ukazuje, že pankáči predstavujú predovšetkým delikventné smažky s divnými účesmi. O samotných pankáčoch neodznie takmer nič, nehovoriac o sprievodnej hudbe Wanastových Vjecí, ktorá vznikla len pre potreby tohto dokumentu. Dokazuje to aj veta z oficiálnych stránok tejto skupiny, ktorú som švacol do diskusie k filmu.