Radko

Ono sa hovorí, a ja som tak aj vychovaný mamičkou, že koho chleba ješ, toho pieseň spievaj. Takže, nakoľko mám od Separa krásne bledozelené tričko, iné ako Penta hviezdne hodnotenie pre túto nudnú, namachrovanú sračku nemám a nedám. Aj. Howg!

V oblasti partizánskych gerilových piesní sú v súčasnosti Kurdi na koni. Jednak pre výrazné zapojenie ženského elementu, či v speve, v zbrani alebo videách. Chytľavá rytmika so zapojením tradičných nástrojov a viachlasného spevu dotvárajú pôsobivosť songov. Nuž a všetko v objatí drsnej, no krásnej horskej kurdskej prírody.

Zatiaľ najlepší samostatný diel hraného tv seriálu, nakrúcanom v produkcii štátov územia Česko-Slovenska, aký som mal tú česť vidieť. Samozrejme, Čočkin forever. Á, a ozik: ždycky Most!

No, Eva by bola. Už len nájsť Adama. A je vymaľované. Alebo: Naša skvelá budúcnosť je na skládkach toxického/ jadrového odpadu! Výborný opis preusporiadania spoločnosti v zmenených životných podmienkach. Priamo od podlahy preberajú vládu v svete bez zákonov, techniky a moci tí, čo sú schopní okamžite plodiť. Alebo teda robiť tie veci, aby nový život vznikol. Pekne to v komentári vystihol užívateľ Maq, na ktorého skvelý komentár týmto odkazujem. Aha, a ešte ma napadla taká sranda, že sa v deji vyskytol aj západoeurópsky Palach. Nesúci svojou obeťou na pleciach žiariacu fakľu v mene hodnôt dnešnej buržoáznej spoločnosti. Máme to v sebe, nechať sa predať, máme to v sebe a je to v nás! Film odporúčam ako zaradiť do učebno- edukačných audiovizuálnych osnov všetkým humanitným odborom vysokých škôl. Pri pozeraní ma viackrát napadli geniálne knihy Ondřeja Neffa Tma a Tma 2.0, v ktorých opisuje, ako by vyzeral svet bez elektriny. Veľmi podobne ako v Divide.

Jeden z významov slova "apel" je hromadný nástup väzňov v nacistických koncentračných táboroch. A o to ide aj v rovnomennom, výtvarne i zvukovo podmanivo presnom, krátkom animovanom poľskom filme. Úvodnými titulkami znie zvuk vlakovej súpravy. Následne tlmené zvuky vystupujúceho davu. Potom ticho. Krátke. Hrozivé. Následne vreskot nezmyselných rozkazov k davu stojacom poslušne na apeli. Cieľom je hneď z úvodu vytvoriť z  chudákov poslušné, naformátované, na slovo poslúchajúce jednotky. Ďalší z významov slova "apel" je výzva, dovolávanie sa niečoho. Presne. Je to totiž aj o výzve na rebéliu. Odpor voči absurdne nezmyselne sadistickým veliteľom. Ale vlastne akýmkoľvek riaditeľom. vedúcim, mocným. Takí si častokrát myslia, že len nadradeno pohŕdavý mocenský dirigizmus, bez možnosti niečo namietnuť,  je jediná forma dialógu s hierarchicky nižšie postavenými kusmi človečieho stáda. No nie je. Je tu apel na odpor. Lenže, ako aj film správne upozorňuje, pri rebélii treba počítať s istým rizikom. Čím je mocenská skupina totalitnejšia, tým je riziko fatálnejšie. A často nepomôže rebelovi-kajúcnikovi ani následné pchanie sa do prdele veliteľom. Presné, výstižné, mrazivé. Poznámka: Užívateľ tomeek na konci komentára uvádza:  "Vy, co dáváte 5* tomuto, netuším, kolik dáváte filmům, jako je Muž, který sázel stromy...". Tak odpoviem. Vážený tomeek, videl som oba filmy, obom som dal 100% čiže 5*.

Noir ako bič. Od Fullera si mohli zobrať príklad rôzni tvorcovia žánru. Pretože jeho "Pickup" je vskutku stobodový. Počnúc dĺžkou, ktorá lahodí každému, kto nemá rád nadbytočné omáčky a kadejaké scenáristické barličky, vznikajúce často len preto, aby sa výsledok pohyboval kdesi blízo okolo štandardnej dvojhodinovky. Pokračujúc typovo vhodne zvolenými hercami, scenárom a spôsobom nakrútenia. A končiac všetkým, čo robí z obyčajného filmu Film s veľkým F. Tu naviac s chvályhodným bonusom, v podobe tvrdého protiboľševického postoja. Ten zastávajú nielen policajti, ale unisono aj podsvetie. Hýbateľom všetkého je mladá žena, ktorá má za úlohu čosi - kdesi preniesť. To "čosi-kdesi" je mikrofilm, obsahujúci chemický vzorec. Túžia ho získať sovietski tajní. Lenže ojha! Pri snahe odovzdať horúcu dodávku ju v metre okradne šikovný vreckár. Začína hra vysokých ambícií - na všetkých stranách, uhýbania, nefér postupov, snahy pozdvihnúť nízku existenciu kdesi vyššie, zmeny postojov polície k podsvetiu a naopak. A do toho všetkého príbeh lásky, ktorý vznikol len a len vďaka krádeži. Poznámka: To, že chválim jasný protiboľševický náboj filmu neznamená, že drukujem Mc Carthyovským spôsobom krágľovania ľavicovo zmýšľajúcich kultúrnych tvorcov a iných nevinných, pod zámienkou šírenia komunizmu. To naopak. Lenže o tom film nie je. Naopak, páčilo sa mi jasné hodnotové vymedzenie sa voči totalitnej štátnej ideológii, ktorá mala na svedomí množstvo obetí. A aby bolo úplne jasné: voči kapitalizmu mám obdobne odmeraný postoj ako voči boľševizmu. Poznámka 2: Užívateľka čsfd Bebáček má s poznámkou o podobnosti hlavného hrdinu s Jirkom Kornom úplný recht!

60. roky 20. storočia -  inšpiratívna doba masového rozšírenia ideálov kvetinovej lásky, solidarity, rovnakých príležitostí či východných filozofíí najrôznejších škôl a smerov medzi mladými študentami, robotníkmi, intelektuálmi i staršími tulákmi. Abstraktný film si aj preto berie filozofickú barlu práve z ďalekého východu. Ale veď je to jasné: Ex oriente lux!*) A tak možno vidieť akúsi oslavu zrodenia a zániku vesmírnych sústav, galaxií, mandál. Šecko najprv len v abstraktných náznakoch. Rovnocenným partnerom obrazu  je vhodne zvolená sprievodná hudba. Vnímavému divákovi a poslucháčovi v jednom sa môže dostaviť takmer hypnotický zážitok. Skvelá práca, ukazujúca, že aj zdanlivo nedejové výtvarné filmy, môže tiahnuť silná duchovná myšlienka.  *) Ex oriente lux (latinsky) = Svetlo prichádza/ prišlo z Východu.

Erich Fromm v knyhe Umenie milovať nepritakáva veľmi tomu, o čom je film - totiž dlhodobému (či nebodaj celoživotnému) zmietaniu sa v nenaplnenej láske. Nuž ale treba ukázať aj príklad toho, že to ide. Napríklad ak všetky tie ohnivé túžby sa pretransformujú podarene do nejakého umenia. Napríklad do herectva vo filme, ako ukazuje  Herečka milénia.  V druhom pláne ide totiž o animovanú prehliadku nosných momentov japonskej kinematografie a histórie. Skvelá, emóciami nenaplnenia aj naplnenia pulzujúca kreslená sága života jednej starej herečky. Na sklonku života jej oddaný fanúšik pripomenie  kľúč od života, zakopaný medzi ukľudňujúcim životom na samote pri pestovaní byliniek a prechádzkami v tôni záhrady. Nejde o žiadnu smutnú melanchóliu, pretože základný námet vtipne glosuje a dotvára najmä kameraman a jeho parťák, dokumentarista.

Film zložený zo štyroch poviedok - častí, každú režíroval iný režisér. Videl som len poviedku Trofim od Alexeja Balabanova a moje hodnotenie sa vzťahuje len k nej. Ide o originálnu interpretáciu vzniku ruskej verzie filmu Príchod vlaku od bratov Lumiérovcov. Dej: Rusko, koniec 19. storočia, vidiek. Mužik, zovúci sa Trofim, v zemľanke spácha mord. Zjavne v opilecko-otupenom rozpoložení. Po neúspešnom pokuse o samovraždu nasadne do vlaku do Sankt-Peterburga a tam navštíví miestne pohostinstvo a bordel. Budúcnosť Trofima sa javí ružová, dokonca v objatí prítulnej dámy. Všetko je ok a dosere sa to, ako to už tak zvyčajne chodí: po príchode polície. Zrazu strih a divák aj dej sa ocitajú vo farebnom filme v Sovietskom zväze niekedy na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia. Chlapík prichádza do vlakového ústredia a prináša novoobjavený zvitok starodávneho filmu. Zvyšok prezrádzať nebudem.  Teda okrem toho, že precízne vystavaná poviedka skvele pobavila a zároveň smutne poučila. Odporúčam kuknút: všetkým filmovým fanúšikom, priaznivcom tvorby bratov Lumiérových a samozrejme záujemcom o tvorbu jedného z najlepších ruských režisérov druhej polovice 20. storočia a začiatku toho nášho súčasného -21. - predčasne zosnulého Alexeja Balabanova (54).

1968. Ľudia plní nádejí z vrcholného politika - Sašu Dubčeka. Len tak - sami od seba. Nie dirigovane ako pri  boľševickom či naci kulte osobnosti. A áno, bolo to - a aj je  - vždy len o človeku. O ľudskosti. Veď Dubček sám žiadnym veľkým mysliteľom, ani intelektuálom nebol. Mal však charizmu. Pochopenie pre bežného človeka. Hoci v politickom styku príliš stranícky uvravený a ofrázovaný.  Lenže jeho nadšenie aj charizma prebili schopnosti aj vedomosti. A ľuďom to stačilo na sympatie k aparátčikovi. Koniec riadiacim kádrom s rybím, prázdnym pohľadom (exprezident Novotný). Ako z ankety vidno, časť ľudí má furt strach, no opatrne sa ozýva vlastný názor, napríklad  v podobe pritakania vyhodeniu mocnárov z okien Pražského hradu. Ľudia verili vláde. Nič lepšie sa nemôže stať. Za jeden povraz všetci. Kedy naposledy? 1968 a azda  pár mesiacov po roku 1990. Vždy len dočasné autonómne politické zóny. Mocní tam vďaka nejakému zázraku dokázali byť aspoň chvílenku na jednej lodi s bežnými ľuďmi (s ich väčšinou). Zlostní chmuľovia však nevymreli. Väčšinu rokov nám totiž vládli aj vládnu. A je fuk či ide o boľševika, kapitalistu,  socialistu alebo liberála. Ako spievali pankáči v 1990: "Komunisti, Liberáli: všetko kurvy- asociáli.". Podarený dokument doby, kedy v existovala kolektívna, úprimne pociťovaná nádej v lepšiu budúcnosť. A dnes?